Spôsob, akým USA pred rokom opustili Afganistan, vyvolal medzi ich partnermi a spojencami na celom svete pochybnosti, či je Washington spoľahlivým a kompetentným partnerom. Rozhodnutie ukončiť najdlhšiu vojenskú misiu v histórii USA bolo správne, no z tohto chaotického odchodu si treba vziať šesť zásadných zahraničnopolitických ponaučení, píše pre The Financial Times Jane Harmanová, ktorá bola po teroristických útokoch na Spojené štáty z 11. septembra 2001 členkou Snemovne reprezentantov amerického Kongresu a je autorkou viacerých odborných publikácií.
Afganci potrebujú podporu
Po prvé, afganský ľud potrebuje nepretržitú podporu USA – najmä ženy a dievčatá, ktorých sny boli zmarené opätovným zavedením islamského právneho systému šaría, ktorým sa v súčasnosti vládnuce militantné hnutie Taliban riadi. To isté sa týka aj tlmočníkov a afganských zamestnancov, ktorých sa Spojené štáty zaviazali ochrániť a poskytnúť im podporu. Amerika je už aj v súčasnosti najväčším humanitárnym donorom Afganistanu.
Zjednodušený a lepšie podporený bol napríklad aj program osobitných prisťahovaleckých víz určených na presídlenie afganských občanov, ktorí spolupracovali s americkými ozbrojenými silami počas ich dvadsaťročného pobytu v Afganistane. Po druhé, USA by svojim spojencom mali preukazovať náležité uznanie. Pred niekoľkými mesiacmi som počas návštevy americkej leteckej základne al-Udajd viedla delegáciu prominentných expertiek na zahraničnú politiku. Jeden príbeh zanechal vo mne nezmazateľný dojem, píše Harmanová.
Zachránil dojča
Po samovražednom bombovom útoku na kábulskom letisku z 26. augusta minulého roku, ktorý si vyžiadal životy 13 amerických vojakov a približne 170 Afgancov, kráčal v dave ľudí k transportnému lietadlu C-130 aj jeden štvorročný chlapček. Cestou k lietadlu zdvihol z letiskovej plochy malý uzlík. Neskôr sa ukázalo, že v plachtičke bolo zabalené trojmesačné bábätko.
Teraz sú obe deti zdravé a americké úrady ich vrátili príbuzným, ktorí bombový útok prežili. Čo by Amerika robila bez Katarčanov, ktorí jej pomohli so spracovaním údajov a relokáciou približne 80-tisíc utečencov? Katarský Emir privítali vo vo Washingtone ako hrdinu a jeho krajina dostala „osobitný štatút“ významného spojenca mimo NATO – označenie, ktoré posilňuje partnerstvo USA s jednou z kľúčových krajín Blízkeho východu. Tretím ponaučením je obozretnejší výber vojenských misií.
Biden je rozumný
Vzorom by mohla byť úloha, ktorú USA zohrali v reakcii na nevyprovokovanú a nezákonnú ruskú vojnu proti Ukrajine. Americký prezident Joe Biden dal okamžite jasne najavo, že americké sily sa tohto konfliktu nezúčastnia. Spojené štáty preto spolu s NATO a EÚ poskytujú Ukrajine „len“ materiálnu pomoc a zbrane.
Bidenova administratíva takisto pokračovala v protiteroristickej misii, čoho dôkazom je zabitie vodcu teroristickej siete al-Káida Ajmana Zawahrího v Kábule. V oboch prípadoch ide o príklady cieľov, ktoré sú svojím rozsahom obmedzené a zároveň splniteľné. Dá sa tak vyhnúť donekonečna sa vlečúcim misiám, akou bola po 11. septembri aj vojna v Afganistane.
Po piate, Kongres musí mať veci pod kontrolou. Povolenie na použitie vojenskej sily ( AUMF) z roku 2001, ktoré sme vrátane mňa všetci okrem jedného člena Kongresu podporili, bolo len obyčajným odôvodnením 41 vojenských zásahov USA v 19 krajinách. Kongres ho nikdy nezmenil ani nenahradil. Novelizácia AUMF by bola skvelým spôsobom, ako vysvetliť americkej verejnosti, prečo a kedy by USA mali použiť vojenskú silu. Na záver, lekcia šiesta: Americkí lídri potrebujú globálnu stratégiu.
Je najvyšší čas nájsť pre americké vedenie vo svete po studenej vojne pevné miesto. Dobrým začiatkom by bolo pochopiť, čo urobili USA nesprávne v Afganistane, nájsť spôsoby, ako mu poskytovať nepretržitú účinnú pomoc, a začať riešiť aj ďalšie výzvy, z ktorých najväčšou je vojna na Ukrajine, uzatvára Harmanová.
Ďalšie dôležité správy
