Zodpovednosť Európskej centrálnej banky v poslednom čase rastie. Vo svojich skromných začiatkoch bola v úlohe strážkyne rodiacej sa euromeny, no postupne sa prepracovala až k štatútu jednej z európskych veľmocí. Inštitúcia, ktorá nedávno dovŕšila 25 rokov, je taká silná, že teraz čelí ťažkej otázke. Vie, kedy prestať? pýta sa The Economist.
ECB je unikátna v tom, že nemá žiadneho politického vládcu ani fiškálneho partnera. Jej nezávislosť je zakotvená v zmluve EÚ podobnej klasickej ústave. Cieľom je cenová stabilita, podpora všeobecnej hospodárskej politiky, ktorá zahŕňa rast a zamestnanosť v eurobloku, ale rieši aj klimatické zásady či usporiadanie vzťahov s Čínou.
Počas histórie ECB ujali sa jej predstavitelia aj ďalších úloh. V mnohých prípadoch nedobrovoľne. Uprostred trhových turbulencií počas krízy štátneho dlhu na začiatku roka 2010 upokojil vtedajší prezident banky Mario Draghi investorov prísľubom, že pre ochranu eura urobí „všetko, čo bude potrebné“. Počas kovidovej pandémie sa za súčasnej prezidentky Christine Lagardeovej zvýšil ECB verejný dlh na 1,7 bilióna eur, aby sa zabezpečila likvidita členských štátov eurozóny. Minulý rok v dôsledku stúpajúcej inflácie nasledovalo ohlásenie ďalšieho programu nákupu dlhopisov.
V podstate sa teda ECB stala pre štáty eurozóny veriteľom poslednej inštancie. Banka sa snaží zdôrazniť, že jej programy nákupu dlhopisov sú spojené s určitými okolnosťami. Svoje kroky v menovej politike musí obhájiť v súlade s dodržiavaním fiškálnych pravidiel EÚ a potrebou udržateľného dlhu. Preto „právnici ECB musia patriť medzi najinovatívnejších na svete,“ hovorí Sander Tordoir z Centra pre európsku reformu.
Euro v centre záujmu
Geopolitika teraz tlačí ECB do ešte citlivejšej úlohy. Ak by európske banky súrne potrebovali napríklad doláre, ECB by mohla urobiť výmenný obchod s Fedom. Z dvoch veľkých členských štátov EÚ, ktoré nie sú v eurozóne, ťaží z obmedzenej swapovej linky s ECB len Poľsko; Maďarsko nie. Európska banka bánk má zároveň silný hlas v diskusii o tom, čo by sa malo stať so zmrazenými aktívami ruskej centrálnej banky, pričom ich radšej necháva nedotknuté. ECB však nereaguje len na tieto udalosti. Vidno to pri presadzovaní eura. Ch. Lagardeová pre The Economist nedávno povedala: „Ak sa viac obchoduje v eurách, musíme poskytnúť likviditu podporujúcu tento obchod. Medzinárodné euro je silou stability. Jedným zo spôsobov, ako banka plánuje posilniť euro, je digitálna mena, ktorá môže pomôcť zjednodušiť medzinárodné transakcie.“
Ďalšou oblasťou, v ktorej ECB zohráva významnú úlohu, sú klimatické zmeny. Ako hlavný bankový dohľad musí posúdiť vznikajúce riziká. „Už nie je sporné, že klimatická kríza sa premieta do finančného rizika, a tak je priamo súčasťou nášho mandátu,“ hovorí Frank Elderson z Výkonnej rady ECB. Výsledky klimatického záťažového testu ECB zverejneného 6. septembra ukazujú, že rýchlejší energetický prechod zníži úverové riziká bánk v strednodobom horizonte. Zelené myslenie tak bude čoraz viac formovať politiku riadenia rizík ECB, nákupu dlhopisov a kolaterálu.
Nerobí ECB príliš?
Prezidentka Lagardeová dokonca tvrdí, že v rámci mandátu banky by toho mohlo byť viac. „Všetky európske orgány, od Európskeho parlamentu až po členské štáty, sa zaviazali dodržiavať klimatické ciele Parížskej dohody. Jednou z diskutovaných politík je zelená verzia cielených úverových operácií ECB.“
Nebezpečné je to, že ECB robí príliš veľa, tvrdí The Economist s tým, že vlády jednotlivých členských štátov sa ani trochu nesnažia udržať banku na reťazi. V skutočnosti môže ponúkať spôsob, ako dosiahnuť veci, ktoré politici nedokážu zo strachu pred verejnou reakciou. Krajiny si zrejme opäť nominujú bývalých politikov do riadiacej rady ECB. Veď aj samotná jej prezidentka bola predtým francúzskou ministerkou financií; viceprezident banky Luis de Guindos je bývalým španielskym ministrom hospodárstva.
Čím viac sa však ECB púšťa do kontroverzných oblastí, tým väčšie je riziko narušenia jej legitimity. V tejto chvíli sú spokojní politici aj centrálni bankári. Začnú jedného dňa občania protestovať? pýta sa britský týždenník.
Ďalšie dôležité správy
