Ako že to vyzerá diskusia slovenských politikov o eurozóne? Hádajú sa, či je lepšie euroval podporiť alebo nechať Grécko skrachovať. Takto zacyklená debata je však úplne mimo. Ide o falošnú dilemu. Potreba záchrannej finančnej siete a bankrot členskej krajiny eurozóny nie sú dve odlišné možnosti. Naopak, priamo sa podmieňujú.
Posledný odborný odhad, ktorý tvrdí, že Grécko dokáže dlhy splácať, je už pekne bradatý. Naopak, každý deň príde nejaký nový prepočet, že šanca krajiny uspieť cestou škrtov a rastu je reálna asi ako privatizácia Akropoly. Grécko čaká odpis verejného dlhu. Nik to nevie lepšie ako investori. Tí si helénske dlhopisy predávajú navzájom za menej ako polovicu nominálnej hodnoty.
V čom je problém? Ešte pred dvoma rokmi politici dúfali, že default Grécka nastane najskôr v roku 2013. Preto mu boli ochotní požičiavať. Nie preto, že by dúfali, že na ostrovoch zrazu vyrastú nové priemyselné haly a republika sa zmení na európskeho tigra. Jediná vec, v ktorú politici dúfali, bola, že v najbližších rokoch bude v ostatnej eurozóne silný hospodársky rast a odpisy gréckych dlhov budú síce nepríjemné, ale nie nebezpečné.
Lenže rast sa nekoná, čo operáciu „bankrot Grécka“ sťažuje. No ďalší odklad a finančná podpora bude príliš drahá, najmä ak je jasné, že pôžičky krajina nevráti. Do sveta sa preto vyžaruje neistota, čo sa vlastne bude v eurozóne diať. A neistota znamená vo finančnom svete ďalšie náklady. To je tá posledná vec, čo krajina ako Taliansko či Francúzsko či akákoľvek iná potrebuje.
Problém euroreťazca je slabosť jeho finančného systému. Grécky bankrot nie je nič iné než zreálnenie strát v účtovných knihách. Čo sa potom stane, možno len tušiť. Jasné je len to, že bude treba mať pripravené peniaze. Veľa peňazí. Či už cez euroval alebo odinakiaľ. Pretože, žiaľ, banky nie sú biznis ako každý iný. Žiadne iné firmy nedokážu blokovať tvorivú energiu celého sveta už tým, že si zakašľú. A viaceré z tých najväčších európskych bánk, väčšinou šialene prepletené s politickými tábormi, sú na tom už teraz zle. Ich domovské krajiny zasa príliš slabé, aby ich opäť dočasne podopreli.
Nie náhodou sa spolu s hlasovaním o rozširovaní eurovalu hlasuje aj o tom, aby sa prijímateľmi pomoci mohli stať aj banky. O tom je celá hra. Eurozóna zháňa kanál na peniaze, aby nimi dokázala istiť operáciu riadeného bankrotu. Navyše, pomoc pre banky je, na rozdiel od pomoci Grécku, zmysluplnejšia v tom, že banky pôžičky zrejme splatia. Vrátane úrokov. Podobne ako banky, ktoré dostali pomoc pred dvoma či troma rokmi. Vďaka tomu si mohli straty rozložiť na dlhšie obdobie a neskôr pomoc vrátili.
Eurozóne dnes chýbajú fondy na to, aby proces bankrotu mohol byť pod kontrolou. A tie treba dať dokopy, hoci to nie je príjemná ani spravodlivá hra. No kto má pocit, že keď sa pred troma rokmi finančný systém zasekol, prinieslo to svetu viac spravodlivosti, je mimo. Asi tak ako tí, čo tvrdia, že ideálna stratégia je sadnúť si a s prázdnymi rukami sa pozerať, čo sa bude diať.
