Pred siedmimi rokmi Európska únia začala uvažovať o zavedení hraničnej dane z uhlíka. Podstata tejto dane spočíva v tom, že krajiny, ktoré zavádzajú tento typ dane, uplatňujú poplatky na produkty dovážané zo štátov, ktoré nemajú rovnaké prísne predpisy o emisných obmedzeniach. Cieľom je zabrániť tomu, aby výrobcovia, ktorí by čelili prísnym environmentálnym reguláciám doma, presúvali výrobu do krajín s nižšími ekologickými štandardmi (teda unikli by z uhlíkových nákladov).
Európsky oceliarsky priemysel sa nachádza v náročnej situácii. Hlavné výzvy odvetvia pre Financial Times opísal Lakshmi Mittal, zakladateľ a CEO ArcelorMittal, globálny líder v oceliarskom priemysle. Patrí medzi ne kombinácia nákladov na dekarbonizáciu a následkov zvýšeného dovozu, najmä z krajín s nadbytkom kapacít, ako je Čína. L. Mittal uviedol, že výroba ocele v Európe sa od finančnej krízy znížila o takmer tretinu, pričom počet pracovných miest v tomto odvetví klesol o štvrtinu. Dopyt po oceli sa nevrátil na úroveň pred krízou, čo v kombinácii s vysokými nákladmi na energiu vedie k nízkym maržiam, ktoré sú porovnateľné s tými, ktoré boli zaznamenané počas pandémie.
„Zhoršujúca sa ziskovosť prichádza v čase, keď sa odvetvie pripravuje na prijatie rozhodnutí o projektoch dekarbonizácie, ktoré si vyžiadajú miliardy eur a investície do technológií, ako je zelený vodík, ktoré sú dnes ekonomicky nevýhodné,“ dodal.
Z pohľadu konkurencieschopnosti Európy je podľa šéfa ArcelorMittal potrebné poukázať na to, že obchod v rámci globálneho trhu môže byť voľný, ale nie vždy spravodlivý. Európa je v súčasnosti jediným veľkým trhom, ktorý čelí nákladom na uhlík, čo výrazne ovplyvňuje jej konkurencieschopnosť v globálnych výrobných odvetviach, ako je oceľ.
Zlé riešenie pre planétu
„Keď sa Európa rozhodla prevziať vedúcu úlohu pri implementácii klimatickej politiky, očakávalo sa, že ju budú nasledovať aj ostatné regióny. Tento scenár sa však nenaplnil, čo vedie k poklesu konkurencieschopnosti Európy v priemyselných odvetviach citlivých na cenu, ako je práve oceľ, kritizuje európsku politiku L. Mittal.
V článku ďalej píše, že súčasná dynamika je nevýhodná nielen pre Európu, ale aj pre celú planétu. Znižovanie výroby ocele v Európe síce vedie k nižším emisiám na kontinente, no presun výroby do regiónov, kde sa dekarbonizácia nekladie taký dôraz, problém len presúva. Výroba primárnej ocele sa presúva na miesta, kde ochrana klímy nie je prioritou, čo dlhodobo nezlepší globálnu situáciu.
Riešením je podľa neho udržať konkurencieschopný a inovatívny oceliarsky priemysel v Európe. Kľúčovou otázkou je, či Európa chce na svojom území naďalej vyrábať železo a oceľ, alebo sa rozhodne pre dovoz s možnými negatívnymi environmentálnymi dôsledkami.
L. Mittal je presvedčený, že v záujme ochrany európskeho priemyslu bude potrebné vytvoriť politické a regulačné prostredie, ktoré umožní dekarbonizáciu a prosperitu európskej oceliarskej výroby. Bez takejto podpory nebude možné prijať rozhodnutia o investíciách do modernizácie výrobných procesov a výmeny vysokých pecí za nízkouhlíkové technológie. Tento nedostatok „jasnosti“ v politike bol dôvodom, prečo niektoré spoločnosti v minulosti odložili rozhodnutia o investíciách do technologických inovácií.
Dve podmienky
Ako prvú nevyhnutnú výzvu L. Mittal uvádza nutnosť riešenia otázky dovozu ocele. Európa musí implementovať ochranné opatrenia, ktoré posilnia konkurencieschopnosť európskej výroby, podobne ako to robia iné krajiny, ako sú USA alebo Brazília, kde oceľ považujú za strategický sektor. Núdzové obchodné opatrenia by mohli byť silným signálom, že EÚ berie túto otázku vážne.
Po druhé, je potrebné zabezpečiť, aby legislatíva neumožnila dovoz ocele z krajín, ktoré obchádzajú ochranu klímy prostredníctvom obchodovania s „čistou“ oceľou na európskom trhu, zatiaľ čo oceľ s vyššími emisiami sa predáva mimo EÚ.
„Ak nové vedenie v Bruseli neprijme adekvátne kroky do 12 mesiacov, bude to mať za následok ďalší úpadok výroby železa a ocele na kontinente,“ predikuje L. Mittal.
„Európa by nemala opustiť svoje priemyselné dedičstvo a prenechať budúci priemyselný rast iným regiónom. Ak sa prijmú správne rozhodnutia, Európa môže byť v nasledujúcich 50 rokoch lídrom v tejto oblasti. Táto príležitosť by nemala byť premárnená“.
