Únos demokracie pokračuje. Mečiarove amnestie poslanci nezrušili

Amnestie, ktoré v tejto súvislosti v roku 1998 udelil Vladimír Mečiar ako zastupujúci prezident sa rušiť nebudú. Je to už siedmy krát, čo poslanci NR SR  vo štvrtok odmietli takýto návrh. S návrhom na ich zrušenie prišiel Ján Budaj z klubu OĽaNO-NOVA.

Ako sa hlasovalo

Išlo o ústavný návrh a teda zaň muselo zdvihnúť svoju ruku aspoň 90 poslancov. Výsledok tohoto posledného hlasovania sa dal očakávať. Predchádzajúce návrhy boli dlhodobou agendou najmä KDH. Naposledy sa o zrušení amnestií hlasovalo 17. marca 2015. Ich zrušenie vtedy podporilo len 57 poslancov. Teraz to nebolo iné.

Napokon za tento návrh hlasovalo len 55 zo 129 prítomných poslancov. Štyria poslanci boli proti (Miroslav Číž, Ján Podmanický a Maroš Kondrót zo Smeru, Boris Kollár zo strany Sme rodina). O neprijatí návrhu rozhodli tí, ktorí sa zdržali. Nepotrebovali na to pokyn svojho predsedu z nemocnice a ani „palec“ nástupcu Jany Lašákovej, ktorá takto poslancov riadila v minulom volebnom období v parlamente. Pokyn ako majú hlasovať totiž poslanci vládnej strany dostali dávno pred hlasovaním.

Prečo politici nechcú. Niektorí by aj chceli

Prečo sa nedarí Slovensku vysporiadať sa s touto traumou dlhých dvadsať rokov? Čo teda chýba na úspešnú koncovku? Najmä politická vôľa. A prečo nie je vôľa? Na to by vedeli odpovedať politici, ktorí to mohli vyriešiť.

Amnestie mohla zrušiť už Dzurindova vláda. Osem rokov držal v ruke žolíka predseda vládneho Smeru-SD Robert Fico. Pripomeňme si jeho vyjadrenie na túto tému ešte z roku 2008. Vtedy povedal, že amnestie Vladimíra Mečiara sú amorálne, ale platia. Viackrát vysvetľoval, že nerešpektovanie amnestií poškodzuje právnu istotu.

 „Nie je dnes možné začať v tejto veci žiadne trestné stíhanie. Posúdiť, čo sa stalo, je na orgánoch činných v trestnom konaní. Fakt je, že ani v jednej významnejšej veci nebol Lexa právoplatne odsúdený za veci, z ktorých ho obvinila predchádzajúca garnitúra,“ povedal R. Fico.

Kto je aký právnik

Právne aspekty amnestií pekne vysvetlil v parlamente poslanec za Most-Híd Peter Kresák. Každá amnestia sa podľa teórií ústavného práva vždy spája s konkrétnym trestným činom, tak ako sa minulosť spája s konkrétnym páchateľom. Podotkol, že tieto dve amnestie tieto minimálne ústavné požiadavky nespĺňali. Keďže boli vyhlásené na neurčený počet páchateľov a pre neurčený počet skutkov.

Pamätný kríž počas pietnej spomienky pri príležitosti 20. výročia vraždy Róberta Remiáša Zdroj: SITA

„Treba povedať, že toto je skutočne niečo, čo prekračuje všetky akceptovateľné hranice amnestie. Otázka znie, je možné nazývať amnestiou niečo, čo nespĺňa žiadne ústavné požiadavky na amnestiu? Nuž moja odpoveď je, že asi, asi ťažko.“

Podľa P. Kresáka však existujú aj iné otázky, ktoré si musí položiť nielen právnik, ale aj každý poslanec v súvislosti s touto témou.

„Existuje verejný záujem na odstránenie týchto amnestií z právneho poriadku Slovenskej republiky? Nuž moja odpoveď na túto otázku je, samozrejme, pozitívna. Áno existuje verejný záujem, pretože existuje verejný záujem na tom, aby sa odstránili skrivodlivosti, ktoré boli vyslovené s rozpore s Ústavou Slovenskej republiky.“

P. Kresák tvrdí, že text týchto amnestií zasiahol do základných ľudských práv a slobôd. Zasiahol napríklad do práva, ktoré garantuje každému právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo vyšetrená. Tieto amnestie boli podľa neho v rozpore aj so základným ústavným ustanovením, ktoré hovorí o tom, že základné ľudské práva sú neprenositeľné, nescudziteľné a nezrušiteľné, keďže právo na riadny súdny proces bolo odňaté a bolo zrušené.

P. Kresák položil otázku, či je aj v záujme bezpečnosti štátu, aby sa tieto amnestie odstránili. A aj na ňu odpovedal áno.

„Existujú vážne indície, ktoré hovoria o tom, že na organizácii priebehu únosu, vraždy a ďalších trestných činov, ktoré sú spojené s únosom syna prezidenta Kováča sa podieľali orgány verejnej moci. Jeden z tých orgánov verejnej moci je Slovenská informačná služba. A práve dôveryhodnosť napríklad v Slovenskú informačnú službu je prvoradým bezpečnostným záujmom Slovenskej republiky.“

P. Kresák odmietol argumenty, že zrušenie amnestií by bolo retroaktívne.

„Únos, vražda a množstvo ďalších trestných činov boli trestné v čase predtým ako boli vydané amnestie a sú trestné aj po vydaní amnestií. Naviac treba povedať, že amnestia vo forme abolície (pozn. redaktora: Právo prezidenta nariaďovať, aby sa trestné stíhanie nezačínalo, a ak už bolo začaté, aby sa v ňom nepokračovalo. Po zmene Ústavy SR ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z. už prezident Slovenskej republiky nemá právo abolície) nedáva žiadne materiálne právo, je to procesná norma. Tá abolícia iba nariadila orgánom v činnom trestnom konaní, aby nekonali a ak začali, aby prestali. Ale nedávala žiadne materiálne právo niekomu na beztrestnosť. Zastavilo sa procesne iba konanie. Čiže inými slovami, zrušenie týchto amnestií nebude znamenať zásah do subjektívnych práv, ale bude iba vlastne otvorenie možnosti dovoliť orgánom činným v trestnom konaní, aby pokračovali vo svojej činnosti. Aj z toho dôvodu tento ústavný zákon nemôže mať spätnú účinnosť, pretože je do budúcna, otvára cestu do budúcna.“

Svet sa na nás díva

Slovensko nie je malým pieskoviskom medzi činžiakmi na sídlisku, kde sa dá hocičo skryť. P. Kresák pripomenul, že dnes sa Slovensko ocitlo v úplne inej situácii ako pri hlasovaní o predchádzajúcich šiestich návrhoch na zrušenie amnestií.

„Od roku 2015 je Slovensko už priamo viazané medzinárodným dohovorom o ochrane osôb pred nedobrovaľným zmiznutím.“ To čo bolo doteraz iba akousi všeobecnou povinnosťou medzinárodného práva sa stalo podľa P. Kresáka od 14. januára 2015 povinnosťou, keďže Slovensko k tomuto medzinárodnému dohovoru pristúpilo. Ide o medzinárodný dohovor ľudských práv a základných slobodách, má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

„Rozhodnutia o udelení amnestie prezidentom Slovenskej republiky alebo teda predsedom vlády, konajúcim ako zastupujúci prezident podľa § 105 Ústavy vo forme abolície je nielen v rozpore so záujmami občanov Slovenskej republiky, ale aj v rozpore s povinnosťou hlavy štátu zachovávať a chrániť Ústavu Slovenskej republiky a princípy, na ktorých je budovaná,“ dodal P. Kresák.

Fico nie je dobrým právnikom

Verejnosť je presvedčená, že Mečiarove amnestie nemajú nič spoločné s právnym štátom. Išlo len o pokus mocných chrániť si svoju kožu tým, že sa zabráni vyšetreniu únosu Michala Kováča mladšieho a ďalších zločinov, ktoré s týmto súviseli.

Postupovať sa však dá aj z opačného konca. To znamená, vyšetriť vraždu R. Remiáša, na ktorej sa mal podieľať štát prostredníctvom svojej tajnej služby. Svedkov je aj po dvadsiatich rokoch od výbuchu Remiášovho auta dosť. Vyšetrovateľ Policajného zboru vydal 8. februára tohto roku uznesenie, ktorým pokračuje v prerušenom vyšetrovaní v prípade smrti R. Remiáša. Na vydanie tohto rozhodnutia dal písomný pokyn prokurátor Krajskej prokuratúry v Bratislave. Nádej na spravodlivé potrestanie vinníkov teda ešte nezomrela.

Premiér Fico nie je dobrý právnik. Zrušenie amnestií a nevyšetrenie týchto zločinov z minulosti nepoškodzuje právnu istotu, tak ako to prezentoval on, ale likviduje istotu občana, že žije v právnom a spravodlivom štáte. V štáte, ktorý nekryje zločincov, ktorí zneužili štátne orgány na presadenie svojich mocenských plánov.

Dnes neexistuje žiaden racionálny dôvod na odmietnutie zrušenia amnestií a dôsledné vyšetrenie prípadu. V parlamente je však naďalej viacej obhajcov Mečiarových amnestií ako tých druhých. Treba sa teda pýtať politikov, prečo práve oni naďalej chránia záujmy zločincov. Ich mená by si mal občan dobre zapamätať. Pri ďalších voľbách im môže vystaviť konečný účet.