Slovenská veda a výskum súkromný kapitál stále neláka. Z celkových výdavkov, pohybujúcich sa na úrovni ani nie pol percenta HDP, zaplatili firmy necelú polovicu. Dvojtretinový podiel súkromných zdrojov, odporúčaný Európskou úniou, je v nedohľadne. Súkromné peniaze do akademického výskumu pritiahnu len správni ľudia. No súčasný systém na Slovensku, ale aj v Českej republike, ich príchod na univerzity neumožňuje, upozorňuje profesor Rudolf Haňka, výskumník a akademik z University of Cambridge. Na Slovensko prišiel na pozvanie Slovenskej organizácie pre výskumné a vývojové aktivity.
Slovenské univerzity dlhodobo hovoria o podfinancovaní výskumných aktivít, momentálne sa ako riešenie spomínajú najmä eurofondy. Aký je pomer verejných a súkromných zdrojov vo Veľkej Británii?
No, aj vo Veľkej Británii boli verejné zdroje hlavná časť príjmov univerzít. Motivácia zarábať si vlastnou aktivitou do veľkej miery chýbala, pretože všetko, čo si univerzity zarobili, šlo do rozpočtu. Až Margaret Thatcherová začala postupne znižovať rozpočet univerzít, čo kompenzovala možnosťou mať neobmedzené príjmy z vlastnej činnosti. V súčasnosti napríklad polovicu príjmov univerzity v Cambridgei tvoria príjmy zo súkromnej sféry.
Polovica príjmov z neštátnych zdrojov určite dáva univerzite väčší priestor. Čo z toho majú jej ľudia?
|
Rudolf Haňka (71) aktuálne pôsobí na Wolfson College na univerzite v Cambridgei. Predtým pôsobil okrem iného ako asistent riaditeľa pre výskum, neskôr sa stal šéfom Jednotky zdravotníckej informatiky a riaditeľom Centra pre klinickú informatiku. Skúsenosti má aj z oblasti transferu technológií do praxe, pôsobil ako predseda predstavenstva private equity fondu Cambridge Quantum Fund, ako i fondu QTP. V Českej republike v súčasnosti hosťuje na Vysokej škole ekonomickej v Prahe, kde je i členom Vedeckej rady. |
Z prvých stotisíc libier, ktoré dostane výskumník na licenčných poplatkoch, ide desať percent univerzite. Ak je to nad stotisíc, tak si univerzita necháva o niečo viac. Naša univerzita má tabuľku, podľa ktorej sa to presne riadi. Za to univerzita vybaví všetku komunikáciu s firmou v súvislosti s finančnými náležitosťami. A polovica z toho, čo si daný človek nechá, ide ústavu, v ktorom pôsobí. To hovorím o licenčných poplatkoch, pretože veľa vecí sa u nás nepatentuje. Nemá to význam.
Prečo?
Tým, že to patentujete, vyzradíte viac, ako ste chceli. Počas celej procedúry musíte zverejniť patent, a teda váš objav. A nakoniec sa patent aj tak dá ľahko obísť, takže to nemá cenu. Je lepšie nepovedať, ako ste k výsledku došli. Nemáte síce patent, ale nikto ani nevie, ako to robíte. Tento prístup sa využíva najmä v oblasti vývoja softvéru a pri vývoji počítačov.
Desať percent pre univerzitu je relatívne málo.
Existujú štúdie, ktoré dokazujú, že pre univerzitu hodnotnejšie ako peniaze je PR, ktoré jej takýto vývoj robí. Univerzita v Cambridgei to nerobí kvôli peniazom. Každá licencia, ktorú od niekoho z našej univerzity kúpi súkromná sféra, nás zviditeľňuje. Povedia si, tam robia dobrý výskum, o ktorý máme záujem, a začnú nás viac sledovať. To je najväčší omyl, aj v Českej republike, kde sa to berie ako zdroj financií univerzity: ľudia si myslia, že na tomto zarobia. To zďaleka nie je pravda.
To musí byť masa projektov, keď zafinancujú polovicu rozpočtu univerzity...
Samotné licenčné príjmy sú veľmi malé. To je asi iba šesť miliónov libier ročne, teda jedno percento našich príjmov. A z toho sa ešte väčšina vypláca vynálezcovi. Gro súkromných peňazí ide do Cambridgeu tak, že nám založia profesúru, zafinancujú doktorandov či podporia nejaký náš výskum. Prípadne, finančne podporia výstavbu novej budovy. V ČR bola veľká debata o financovaní doktorandov. Ja si pripadám ako v inom svete, keď počujem volania, aby štát financoval takéto štúdium. Predsa" buď si zoženie peniaze na doktorandov sám akademik, ktorý ten výskum robí, alebo toto štúdium majú financovať priemyselné či súkromné zdroje.
Za to venujú ľudia na univerzite čas práci na projektoch firiem?
Nie. Vidíte, tu treba preraziť tú bariéru v chápaní celého problému. Pozrite sa: niekedy koncom osemdesiatych rokov sme chceli postaviť novú budovu pre farmakologický ústav. Mali sme na to vlastné peniaze. No dozvedelo sa to Glaxo, vtedy ešte nezávislá firma, a zaklopali nám na dvere. Vraj majú záujem dať nám peniaze, ak v tejto budove postavíme o jedno poschodie navyše a prenajmeme im ho. My sme povedali: dobre, aké sú ďalšie podmienky? Podmienka bola, aby sme im dali príležitosť dať komerčnú ponuku na odkúpenie našich objavov. Ak neuspejú, neuspejú. Ďalšia podmienka bola, aby sme na to ich poschodie nemali prístup, ale aby ich ľudia mohli chodiť do našich priestorov na kávu.
Na kávu?
Najdôležitejšia pre nich bola práve tá káva. Na každej anglickej univerzite sa o pol jedenástej predpoludním a o štvrtej popoludní stretávajú učitelia a študenti v miestnosti. Pijú kávu a pri tabuli debatujú o problémoch, na ktoré narazili. Načrtávajú si ich, píšu príklady, vedú tvorivé debaty. Ľudia z Glaxa chceli byť pri tom. Výmena skúseností bola to, čo im stálo za ten jeden a pol milióna libier, či koľko nám to vtedy dali. A stále im to za to stojí.
Môže to fungovať aj na Slovensku? Prečo by si firma tých pár šikovných ľudí radšej nekúpila a nepresťahovala do existujúcich výskumných centier?
Na to je odpoveď v tej káve. Síce tam prevedú tých päť ľudí, ktorí sú bystrí, ale nestiahnu ďalších sto alebo stotridsať, ktorí chodia na tú kávu. Kde sa vymieňajú myšlienky, vznikajú nové riešenia. Firmy môžu nejakého vedca „ukradnúť“, ale zase ho len zasadia do toho svojho prostredia. Keď budú robiť výskum na univerzite, tak aj preto, aby sa napojili na sieť, ktorá tam existuje.
Nie je tento model podmienený prestížou? Univerzita v Cambridgei je niečo iné ako v Bratislave, Košiciach.
Samozrejme, nie je to také ľahké. Tu všetci hovoria o spolupráci s priemyslom, ale keď k tomu príde, ako to spravia? Nejde o to, ako uplatniť univerzitný výskum v praktickej oblasti. Ale o to, ako podnietiť podniky k tomu, aby výskum robili na univerzitách.
Čo najviac bráni tomu, aby to fungovalo u nás?
Systém vymenovania profesorov. Nemôžete sa stať profesorom inak ako sledovaním zákonom nalinkovaných pravidiel. Teda najprv musíte mať pár rokov pedagogickej praxe, napísať publikácie, urobiť si docentúru. Potom opäť pár rokov, opäť publikácie a potom možno dostanete možnosť robiť profesúru. Keby si školy vyberali profesora výberovým konaním, toho najlepšieho odborníka, tak s ním príde rad nových nápadov, iný spôsob myslenia i peniaze na výskum. Dostane titul profesúry, povedzme viazaný na danú školu, a je to. Ten systém zjavne funguje. Za minulých osem rokov sme v Cambridgei postavili osemnásť nových budov z cudzích peňazí a skoro polovica našich profesúr je teraz založená na peniazoch, ktoré nám niekto dal. Či už to bol komerčný právnik, charitatívna organizácia alebo súkromný darca.
Vedia takí ľudia učiť?
Učenie je skôr pre mladých. Od profesora sa čaká, že dá predmetu svetovú úroveň, že bude garant výskumu, oddelenia, určí smer. Samozrejme, robí aj pár špecializovaných prednášok. No rozdiel oproti systému na Slovensku či v Česku je v tom, že v Anglicku neočakávame od profesorov, aby učili. Oni prednášajú, to je podstatný rozdiel. Hlavné poslanie univerzity je, aby naučila ľudí myslieť. A nie učiť študentov. Tu sa stále ľudia pozerajú na univerzitu, akoby to bol ďalší stupeň po strednej škole. Napríklad sa tu stále píšu skriptá. Pre mňa je nepredstaviteľné, aby som študentom písal skriptá. Poviem, v ktorej literatúre nájdu látku, a študenti si to sami naštudujú. Nekŕmime ich lyžičkou. Neprednášame, aby sme učili. Prednášame zaujímavé veci, aby sme študentov motivovali k ďalšiemu samostatnému štúdiu.
Ako meriate, či sú zaujímavé?
Nie je to jednoduché. V Cambridgei máme prednášky aj v sobotu. Ja som pár rokov prednášal v sobotu o deviatej ráno. Ak je prednášková miestnosť preplnená, je jasné, že študentom stálo za to skoro ráno vstať a vyjsť do dažďa. Ak je prázdna, zabaľte to a choďte domov.
Prečo sa v našom regióne nemení systém linkovania učiva, písania skrípt?
Je to zvyk. Profesorského zboru aj študentov. Ľudia si uvedomujú, že by to mohlo byť lepšie. Ale je to aj o pohodlnosti. Skriptá sú pre akademika ľahká publikácia, s ktorou získa ďalšie body. Stále je to tu, taký prechod zo základnej a strednej školy" máte osnovy, učí sa to a nemení. No a pre študentov je to menej práce.
Ako teda hľadáte profesorov v Anglicku?
Za profesora môžeme v Anglicku vymenovať, koho chceme. Univerzity tam nie sú riadené zákonom ako tu. Majú vlastné charty, ktoré stanovujú, čo smú a čo nesmú. Okrem postupu pre najlepších akademikov, ktorý je podobný súčasnému stavu v ČR a na Slovensku, hľadáme profesorov napríklad prostredníctvom inzerátov. A vyberieme si najlepšieho. Toho, o kom sa rozhodne, že si to zaslúži kvôli kvalite, ktorá za ním stojí. Inzerát, ktorým by napríklad Slovenská technická univerzita v Bratislave hľadala odborníka na mikroelektroniku za účelom profesúry, je zatiaľ nemysliteľný.
Dá sa taká profesúra prenášať?
Ak ide profesor v Anglicku na inú univerzitu, tak preto, že vyhral ich výberové konanie. Nechcem sa nikoho dotknúť, ale tu môžete byť profesor napríklad na prestížnej Univerzite Komenského v Bratislave napriek tomu, že ste tú profesúru získali na nejakej malej, relatívne menej známej univerzite.
Ísť robiť na Cambridge je prestíž aj pre top ľudí z praxe. Ale čo majú robiť univerzity bez podobne silného mena?
Je to stále o tom získať dobrých odborníkov. Stačí, ak máte na Slovensku troch dobrých ľudí pre jednu oblasť. Každý z nich môže okolo seba vytvoriť centrum excelentnosti. Peniaze by sa začali hrnúť, až by sa ľudia nestačili čudovať. Týchto ľudí treba vytiahnuť hore do vedenia katedier a fakúlt. A ako? Pre týchto ľudí je najlepšie meradlo takzvaná peer review" čo si o vás myslia ľudia z odboru. A ak sa máme riadiť publikačnou činnosťou, tak treba používať poriadne hodnotenie" ako napríklad Hirschov index. Vo Fyzikálnom ústave Slovenskej akadémie vied máte hneď niekoľko ľudí s Hirschovým indexom nad 20. To je podľa mňa perfektný základ strediska excelencie.
Na Slovensku každý každého pozná, akademici sa navzájom citujú. Ako sa dá táto nezdravá prepojenosť nabúrať?
Hirschov index nenabúrate. Renomované vedecké časopisy, ktoré majú impact factor, majú vypracovaný systém. V nich sa nedá presadiť napísaním tridsiatich článkov o tom istom. A článok musí mať kvalitu, podpriemerné veci nevezmú. Aby sa autor dostal do poriadneho časopisu, tak to musí byť dobré, a ak chce, aby ho citovali, tak to musí byť extra dobré.
Foto - Archív R. Haňku
