Ukrajina sa dostala do recesie na jar roku 2014. Môže za to hlavne anexia Krymu a vojna v Donbase, ktorá odohnala investorov a spôsobila obrovskú nestabilitu: v lete 2014 bolo cítiť reálnu hrozbu, že ruské tanky dôjdu až do Kyjeva a Ukrajina neubráni svoju samostatnosť.
K tomu pridajme aj katastrofický stav hospodárstva a štátnej správy po rokoch pôsobenia prezidenta Viktora Janukovyča a po troch mesiacoch revolúcie.
Paradoxne, na tejto nestabilite získala Západná Ukrajina, ktorá bola pred Majdanom skôr tieňom oveľa bohatšieho Východu, vrátane Donbasu. Tisíce podnikateľov a dobre zarábajúcich jednotlivcov sa presťahovali do Ľvova či Užhorodu s jedinou myšlienkou: ani v najhoršom prípade tak ďaleko na západ ruské tanky neprídu. Ľvov sa tak z chudobnej metropoly stal významným pólom rastu a od roku 2014 prežíva stavebný a podnikateľský boom – v menšom rozsahu sa to dá povedať aj o územiach, hraničiacich so Slovenskom – o Zakarpatsku.
Rozvoj Ľvova a Užhorodu je však skôr výnimkou, nečakaným pozitívnym efektom celoštátnej krízy. Makroekonomická situácia krajiny nevyzerá optimisticky. V rokoch 2014 až 2015 sa HDP znížil o 20 percent, hrivna sa znehodnotila dvaapolnásobne, inflácia v roku 2015 dosahovala 43 percent. Priemerná reálna mzda sa v prepočte na eurá znížila viac ako dvojnásobne.
„Zníženie reálnych miezd pritom nie je všetko. Ukrajinci si ešte takmer nevšimli pozitívne efekty reforiem, no už na začiatku pocítili ich negatívne následky, ako zvýšenie poplatkov za plyn či elektrinu,“ komentuje pre TREND.sk ľvovský novinár Dmytro Borysov.
Hospodárstvo sa podarilo stabilizovať v posledných mesiacoch roku 2015, ale je to skôr stagnácia, než rozvoj. V 2016 roku HDP vzrastie iba o jedno percento, prognózy na roky 2017 a 2018 hovoria o maximálne dvojpercentnom ročnom raste. Aj pre Slovensko by takéto čísla boli zlou správou, nehovoriac o Ukrajine, ktorá musí dobehnúť nielen susedov, ale aj sama seba z obdobia pred Majdanom.
Až okolo roku 2021 sa podarí dosiahnuť stav z roku 2013, keď Ukrajina aj tak bola jednou z najchudobnejších krajín Európy. Tragédia? Možno áno. Ale paradoxne len takáto hlboká kríza prinútila ukrajinskú vládu konečne urobiť reformy, na ktoré sa neodvážili predchodcovia, vrátane prezidenta Viktora Juščenka.
Policajti na cestách neberú úplatky
Nastúpi mladý ukrajinský milicionár do služby a hneď začne brať od vodičov úplatky. Po niekoľkých mesiacoch sa nadriadený mladíka opýta, prečo si ešte nevyzdvihol svoj plat. „To nám tu ešte aj platia? Myslel som si, že to ja mám platiť vedúcim výpalné za zobraté uplatky,“ reaguje prekvapený dôstojník.
Je to len vtip, ale nie je príliš ďaleko od pravdy. Všeobecná korupcia bola jedným z hlavných dôvodov, prečo Ukrajinci vyšli na Majdan. A keď sa opýtame ľudí na to, čo sa novej vláde podarilo zmeniť, odpoveď je vždy ta istá: reforma polície.
Stará milícia bola natoľko skorumpovaná, že ju vláda jednoducho rozpustila a vytvorila úplne novú štruktúru od základov. Ako príklad poslúžilo Gruzínsko, kde sa po Revolúcii ruží podobná reforma podarila. Ukrajinská vláda si preto najala odborníkov z Gruzínska, bývalých spolupracovníkov Michaila Saakašviliho: Eku Zguladze a Chatiu Dekanoidze.
Šéfka ukrajinskej polície Chatia Dekanoidze
Novú políciu si Ukrajinci vytvorili postupne. Začali s Policajnou akadémiou v americkom štýle, kam nastúpili najmä mladí ľudia, hlavne aktivisti Majdanu, ktorí nemali skúsenosti so silovými zložkami. Nedostatok odbornosti bol v tomto prípade skôr kladom: mladíkov všetko naučili, obliekli do novej uniformy, dali im nadpriemerne vysoký plat, aby sa neoplatilo brať úplatky a pustili ich do práce.
Na začiatku noví policajti hliadkovali v Kyjeve, potom v ostatných veľkých mestách, nakoniec sa rozšírili po celom štáte. Stará milícia istý čas fungovala paralelne s novými štruktúrami, potom ju rozpustili a dali dôstojníkom možnosť prejsť atestáciou do novej polície. Väčšina sa ani nezúčastnila, iní nevedeli dokázať, že sú čistí, nakoniec sa podarilo nastúpiť do novej služby iba necelej tretine bývalých milicionárov.
A stal sa zázrak. Novým policajtom dôveruje rekordný počet obyvateľov –vyše 70 percent, dokonca aj Slovensko by sa tu mohlo od Ukrajiny veľa naučiť. Ale aj tu sú výhrady. „Reformu polície pocítili najmä obyvatelia veľkých miest. Na vidieku sa nič zásadne nezmenilo,“ hovorí novinár D. Borysov.
Všetko je rozbehnuté
Keď sa pýtame „bežných“ Ukrajincov, okrem reformy polície nevedia uviesť žiaden iný príklad úspešných reforiem. Odborníci to však vidia inak.
Šéfredaktor Európskej pravdy Serhij Sydorenko je posledným človekom, ktorého možno podozrievať z nadŕžania ukrajinskej vláde. Európska pravda je portál, ktorý sa sústreďuje na témy reforiem, snáh o bezvízový styk a európsku integráciu. Na portále aj na osobnom profile S. Sydorenka sa možno stretnúť skôr s kritikou: prezident Porošenko a vláda zase neprijali nejaký dôležitý zákon z „európskeho balíčka“, lebo dôležitejšie sú záujmy oligarchov. Prípadne si prečítame, že reformy idú pomaly a vláda opäť zlyhala.
Napriek tomu novinár hodnotí situáciu skôr pozitívne. „Samozrejme, zvykli sme hovoriť, že reformy by mali ísť rýchlejšie a ja s tým tiež súhlasím. My, čiže experti a novinári, môžeme poukázať na desiatky prípadov, kde sa reformy brzdia. Keby sme sa však vrátili do roku 2013 a spomenuli si na podrobnosti tejto doby, tak záver je istý: v roku 2013 sme nemohli ani snívať o tom, že za tri roky sa podarí tak veľa za takých zložitých podmienok,“ hovorí pre TREND.sk S. Sydorenko.
Poukazuje najmä na úspechy v potláčaní korupcie. „Je toho veľa, spomeniem systém verejných objednávok ProZorro, majetkové e-deklarácie politikov a verejných činiteľov a vytvorenie systému antikorupčných orgánov. Sú aj prvé výsledky, keď tieto agentúry zadržiavajú za korupciu prvých činiteľov a sú to reálne osoby na vyššej úrovni, hovorí redaktor. „Najväčším omylom kritikov je to, že hľadajú nejakú oblasť, kde sa reformy zavŕšili alebo sú k zavŕšeniu už blízko. Nie je možné hneď urobiť leto v jednej oblasti, keď je navôkol zima. Problémy sú také veľké, že treba robiť všetko v rovnakom čase,“ dodáva.
Smer decentralizácia
Klasickým príkladom je decentralizačná reforma. Chcel to už V. Juščenko a potom V. Janukovyč, urobilo sa veľa analýz a nakoniec z toho nebolo nič. Aj teraz boli veľké nádeje, že sa konečne podarí presunúť právomoci smerom nadol. Vzorom pre Ukrajinu bola úspešná administratívno-územná reforma v Poľsku v rokoch 1990 a 1997 – 1998. Pozvali aj poľských expertov, ktorí sú však z doterajších výsledkov sklamaní. Takisto reformu vníma väčšina obyvateľstva: veľa slov, žiadny efekt. A čas beží.
Odborník na štátnu správu, miestny aktivista a lokálny politik Oleh Makar má však na to iný názor. Podobne ako S. Sydorenko verejne kritizoval vládu za príliš pomalé tempo reforiem, ale celkovo poukazuje na to, že sa veci konečne pohli dopredu.
„Proces odštartoval. V decembri sa u nás uskutočnili prvé voľby do nových orgánov samosprávy a rok 2017 bude prvým, keď nové samosprávne obce budú žiť nielen s novými právomocami, ale aj s novým, oveľa väčším rozpočtom,“ hovorí O. Makar.
Na druhej strane sa ešte ani nezačala reforma úplne skorumpovaného súdnictva, prokuratúry a colnej správy. Absenciu tej poslednej môžu pocítiť aj Slováci: do Užhorodu je lepšie necestovať autom, pretože od vás na hraniciach môžu pýtať úplatky, aj keby ste nič neporušili.
Jedno je však isté: Ukrajina sa mení, a možno nás ešte v niečom príjemne prekvapí.
Autor je poľský novinár.
