Tri dni po tom, čo bojovníci Hamasu prenikli cez bezpečnostný plot pásma Gazy a zabili viac ako 1 400 ľudí s tým, že zhruba 220 ďalších uniesli, dorazila do východného Stredomoria najmodernejšia americká lietadlová loď Gerald Ford sprevádzaná flotilou vojnových lodí. Do oblasti Blízkeho východu už Washington vyslal aj druhú údernú skupinu vedenú lietadlovou loďou Dwight D. Eisenhower. Pravdepodobne preto, aby sa priblížila k Iránu. Spojené štáty pripravujú aj svoje zálohy.
The Economist konštatuje, že ide o pozoruhodnú ukážku rýchlosti a rozsahu, s akým môžu Spojené štáty nasadiť svoje vojenské jednotky ďaleko od domova. Demonštrácia sily vysiela dve správy. Pre Irán a jeho zástancov: zostaňte mimo. Pre Izrael: nie si sám. Násilie v Predjordánsku sa však zintenzívňuje; delostrelecké granáty vypálené medzi Izraelom a libanonským islamistickým hnutím Hizballáh podporovaným Iránom, predznamenávajú otvorenie druhého frontu.
Americký minister obrany Lloyd Austin 22. októbra varoval pred „možnosťou výraznej eskalácie“ namierenej proti americkým silám. Tri dni predtým zostrelila americká vojnová loď v Červenom mori rakety s plochou dráhou letu a bezpilotné lietadlá namierené na Izrael jemenskými povstalcami – húsíami, ktorých finančne a materiálne podporuje Irán. Raketový útok zaznamenali aj americké základne v Iraku a Sýrii. Jeho pôvodca nie je známy, no možno predpokladať, že opäť ide o militantov podporovaných Teheránom. „Toto je najnebezpečnejší moment od studenej vojny,“ tvrdí Matthew Kroenig z washingtonského think-tanku Atlantická rada. „Ak sa Irán a Hizballáh zapoja (do konfliktu), Amerika sa môže cítiť nútená reagovať. A čo ak Čína zacíti príležitosť skúsiť niečo proti Taiwanu?“ kladie si otázku M. Kroenig.
Vojnový prezident
Prezident Joe Biden sa tak nečakane mení na prezidenta vojnových čias. Nepreháňal, keď v nedávnom televíznom prejave povedal Američanom, že svet sa nachádza v bode zlomu. „Rozhodnutia, ktoré dnes robíme, určia budúcnosť na ďalšie desaťročia,“ vyhlásil J. Biden.
Keď Spojené štáty začali pomáhať Ukrajine vzdorovať ruskej invázii, mnohí sa pýtali, či majú prostriedky aj na to, aby odrazili hroziaci čínsky útok proti Taiwanu. Táto otázka je o to naliehavejšia, že sa USA zároveň snažia brániť Izrael. Podľa názoru J. Bidena je pomoc priateľom nielen možná, ale aj nevyhnutná. „Americké vodcovstvo je to, čo drží svet pohromade,“ vyhlásil. „Amerika je v bezpečí práve vďaka svojim spojenectvám,“ dodal šéf Bieleho domu.
Z vojenského hľadiska je krajina kolosom. Podľa Štokholmského inštitútu pre výskum mieru USA vykrývajú 39 percent celosvetových výdavkov na obranu. Na Blízkom východe sú vraj stále „nepostrádateľným národom“, čo je pojem, ktorý spopularizovala bývalá ministerka zahraničných vecí Madeleine Albrightová. Sú jedinou krajinou, ktorá je ochotná a schopná byť sprostredkovateľom medzi regionálnymi lídrami a formovať miestne udalosti. To zahŕňa zabezpečenie otvorenia (ešte stále nedostatočného) humanitárneho koridoru v Gaze. „Telefón v Pekingu nezvonil. Telefón v Moskve nezvonil. Ale telefón vo Washingtone zvoní,“ poznamenáva bývalý americký predstaviteľ pri NATO Ivo Daalder.
Proti tejto ústrednej úlohe však stojí skutočnosť, že traja arabskí vodcovia – jordánsky kráľ Abdalláh II., egyptský prezident Abdal Fattáh Sísí a prezident palestínskej samosprávy Mahmúd Abbás – na telefonáty J. Bidena neodpovedajú. Prezident sa s nimi mal stretnúť v Ammáne 18. októbra po návšteve Izraela. O deň skôr však výbuch v areáli nemocnice v Gaze zabil desiatky, ak nie stovky Palestínčanov. Palestínčania tvrdia, že masaker spôsobil izraelský útok; Izrael uviedol, že to bol výsledok zblúdenej palestínskej rakety. Plánovaný samit zrušili po tom, čo M. Abbás vyhlásil trojdňový smútok.
Zmena zamerania
Prioritou J. Bidena v úrade bola revitalizácia americkej ekonomiky. Prepožičal si protekcionistické zmýšľanie svojho predchodcu Donalda Trumpa a pridal veľké dávky dotácií na podporu priemyslu, aby zvýhodnil zelené technológie a výrobu polovodičov. Dúfal, že takáto politika zníži sociálnu a politickú polarizáciu, ktorá živí populizmus.
V zahraničí sa snažil oživiť spojenectvá, ktoré D. Trump buď zanedbal, alebo priamo hrozil ich zrušením. Obnovil dohodu START s Ruskom o obmedzení počtu strategických zbraní, ako súčasť svojho úsilia o vytvorenie „stabilného, predvídateľného vzťahu“ s ruským vodcom Vladimirom Putinom.
Zahraničná politika terajšej hlavy štátov predovšetkým znamenala robiť oveľa menej na Blízkom východe, v regióne, ktorý by pohltil všetku energiu nejedného amerického prezidenta. Snažil sa ukončiť „večné vojny“ v Iraku a Afganistane. Sľúbil obnoviť jadrovú dohodu s Iránom, ktorú Barack Obama podpísal v roku 2015 a Donald Trump od nej odstúpil v roku 2018. Povedal, že so Saudskou Arábiou by sa malo zaobchádzať ako s „vyvrheľom“.
Nič z toho nevyšlo. V. Putin ani zďaleka nie je stabilný a predvídateľný, ale napadol Ukrajinu. Chaotický odchod USA z Afganistanu umožnil Talibanu okamžite sa vrátiť k moci. V Perzskom zálive medzičasom Čína zožala slávu za obnovenie diplomatických vzťahov medzi Iránom a Saudskou Arábiou, čo zrejme zaplnilo vákuum, ktoré zanechala americká ľahostajnosť.
Protichodné otázky
Americkí spojenci po celom svete, najmä v Ázii, si kladú dve zdanlivo protichodné otázky, hovorí Kori Schakeová z American Enterprise Institute, ďalšieho think-tanku vo Washingtone. Po prvé, budú americké zdroje a pozornosť presmerované na Blízky východ? Po druhé, zlyhá americké odhodlanie v jednej alebo druhej kríze? „Ak dovolíme, aby bola bezpečnosť Európy destabilizovaná ruskou agresiou, alebo pripustíme, aby Izrael utrpel hrozný teroristický útok, bude zvyšok sveta veriť, že nás žiadny iný problém nezaujíma,“ tvrdí K. Schakeová.
Čo sa týka vojenských kapacít, USA musia dodávať zbrane Ukrajine, Taiwanu a teraz aj Izraelu. To vyvoláva pochybnosti o tom, či obranný priemysel dokáže uspokojiť ich vlastné potreby. Vo všeobecnosti Spojené štáty posielajú do týchto troch krajín rôzne zbrane, ale niektoré požiadavky sa prekrývajú. Napríklad 155-milimetrové delostrelecké granáty sú nedostatkové a USA údajne presmerovali zásielku určenú pre Ukrajinu do Izraela. Vojna na Ukrajine ukázala, že veľké konflikty medzi štátmi spotrebúvajú obrovské množstvo munície. V prípade Taiwanu by Amerike rýchlo došli protilodné rakety dlhého doletu, ktoré by v prípade čínskej invázie na Taiwan predstavovali najúčinnejšiu obranu.
Takéto problémy sa dajú vyriešiť časom a peniazmi, ale tých je nedostatok v dôsledku polarizácie americkej spoločnosti a paralýzy Kongresu. Republikáni, najmä tí, ktorí sa držia Trumpovho hesla tendenciu „Amerika na prvom mieste“, sú voči vojne na Ukrajine čoraz skeptickejší. A čo viac, Kongres nebol schopný schváliť návrhy zákonov od odvolania predsedu Snemovne reprezentantov Kevina McCarthyho.
J. Biden požiadal Kongres o 106 miliárd dolárov v dodatočných výdavkoch na národnú bezpečnosť. Pre Ukrajinu naplánoval vojenskú a ekonomickú pomoc vo výške 61 miliárd dolárov, ďalších 14 miliárd dolárov pre Izrael; dve miliardy na transfery vojenského vybavenia v indo-pacifickom regióne (pravdepodobne na Taiwan); takmer 12 miliárd v rôznych opatreniach na posilnenie ochrany pred migrantmi na južnej hranici; a tri miliardy dolárov na ponorkovú obranu.
Rovnaké aj rozdielne hrozby
„Hamas a Putin predstavujú rôzne hrozby, ale majú veľa spoločného: obaja chcú úplne zničiť susednú demokraciu,“ vyhlásil J. Biden. Izraelská vojna sa však od ukrajinskej v niekoľkých ohľadoch líši. Prvý sa týka medzinárodného vnímania. Amerika pomáha Ukrajine v mene charty OSN, nedotknuteľnosti suverénnych hraníc a ľudských práv. Pri obrane Izraela podporuje krajinu, ktorá porušuje medzinárodné právo budovaním židovských osád na okupovaných územiach, odmieta štátnosť pre Palestínčanov a je obviňovania z uplatňovania princípu kolektívnej viny voči Palestínčanom, ak nie z páchania vojnových zločinov pri bombardovaní a obliehaní Gazy.
Zatiaľ čo západní spojenci sú pri obrane Ukrajiny takmer jednotní, v otázke Palestíny sú rozdelení. Rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN vyzývajúcu na „humanitárne prestávky“ v bojoch v Gaze podporilo Francúzsko a 11 ďalších krajín, ale Veľká Británia (spolu s Ruskom) sa zdržala hlasovania.
Druhým faktorom je pôsobenie Spojených štátov priamo na mieste. Na Ukrajinu posielajú zbrane, spravodajské informácie a peniaze, ale nie vojakov. Na Blízkom východe rozmiestňujú svoje vlastné sily na ochranu Izraela pred útokom Iránu a jeho spojencov. „Ak Bidenova stratégia zafunguje, ľudia to budú vnímať, že má zvláštny talent,“ hovorí Emile Hokayem z britského Medzinárodného inštitútu pre strategické štúdie. „Ak to nebude fungovať, Amerika bude vnímaná ako bojujúca strana,“ dodáva.
Americkí predstavitelia ochotne priznávajú, že nemajú stratégiu na „deň potom“. Na Blízkom východe pri obrane Izraela sú totiž Spojené štáty viac osamotené a náchylnejšie stratiť priateľov a partnerov, ako získať nových. „Bože, ochraňuj našich vojakov,“ zvykne hovorievať J. Biden. Ale práve teraz, keď Amerika podporuje dvoch priateľov vo vojne, ku ktorým sa v nadchádzajúcich rokoch možno pridá aj Taiwan, jeho slová nadobúdajú zlovestnejší tón.
Ďalšie dôležité správy
