Učiteľka: Závislosť detí od sietí je aj zlyhaním školstva

Hovoríte, že žiaci sú príliš pripútaní k smartfónom. Aké s tým máte skúsenosti?

Učím na Strednej zdravotníckej škole v Bratislave, ktorá má pravidlá, pokiaľ ide o používanie mobilov. Počas vyučovania nie je mobil povolený, to je samozrejmosť. No keď idem cez prestávku po školskej chodbe a deti sediace vedľa seba sú zahľadené na obrazovky, je mi smutno. Pokojne by som to u viacerých pomenovala závislosťou, neviem, či novodobou, pretože to tu už máme nejaký ten rok, len sa o tom veľmi verejne nehovorí.

Prečo hovoríte o závislosti?

Vidím, aké silné je to pripútanie, keď majú mobil na hodine odložiť. Často prosia, aby si ho mohli počas hodiny nechať aspoň vo vrecku, že ho nebudú používať. A keď sa končí hodina, je až neskutočné, ako sa tešia, keď sa budú môcť opäť pripojiť na sieť.

Znie to desivo, ale často sa hovorí, že sociálny život mladých ľudí na sieťach je dostatočne bohatý, pretože vo virtuálnom svete komunikujú s väčším množstvom ľudí a zažívajú viac interakcií ako staršie generácie v reálnom svete.

Je pravda, že majú veľa virtuálnych kontaktov, ale málo reálnych. Na sieťach majú pocit, že o nich má niekto záujem, niečo zverejnia, prídu lajky. Kompenzujú si nedostatok pozornosti, ktorej sa im možno nedostáva v rodine alebo v partii. Ak však komunikujú naživo, nemajú si poriadne čo povedať. Zážitky z virtuálneho sveta im nedokážu nahradiť osobný kontakt a reálne zážitky a emócie. Keď sa ich opýtam, ako sa majú, keď sa bavíme o tom, čo prežívajú, alebo keď majú otvorene hovoriť o sebe či ostatných, tak je to pre nich veľmi náročné. Postupne sa k tomu dostaneme, ale keby sa mohli v danom momente rozhodnúť, či sa rozprávať, alebo ísť radšej na Facebook, tak by si viacerí určite vybrali Facebook.

Študenti Strednej zdravotníckej školy v Bratislave na expedícii vo Veľkej Fatre v rámci programu DofE Zdroj: Hana Botková

Ako s týmito problémami pracujete?

Podľa mňa je dôležité deťom ponúkať normálny ľudský kontakt a skutočné emócie. Zrkadlo, ako ich vidíme my, aby nemali spätnú väzbu len zo sociálnych sietí. Učím etickú a občiansku výchovu. Počas hodiny sedíme v kruhu, pri sebe, čo symbolizuje, že sme si všetci rovní. Už tento bezbariérový druh sedenia, osobný kontakt je pre viacerých náročný. Ale postupne si zvyknú a tvoríme spoločne prostredie, v ktorom budujeme vzájomnú dôveru a atmosféru, v ktorej sa žiaci neboja prejaviť názor a povedať, čo cítia. Keď sa stretnú s empatiou, keď dostanú skutočnú pozornosť, tak priam ožijú.

Iný príklad?

Máme na škole krúžok