Je na mieste panika z toho, že by niekedy predstavovala existenčné hrozbu pre ľudstvo alebo súčasný ekonomický model, v ktorom sa hovorí o technologickej nezamestnanosti? „Ak sa niekde nasadí robot, ušetrí sa na nákladoch. To znamená, že spoločnosť by mala bohatnúť a keďže firma ušetrila, mohla by lepšie zaplatiť svojich ľudí,“ vraví v rozhovore pre TREND.sk učiteľ umelej inteligencie Pavel Petrovič z Fakulty matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského. 

S úlomkami umelej inteligencie sa stretávame aj v súčasnosti takmer každý deň. Napríklad Google Translator dokáže (s mnohými nedostatkami) preložiť do rodnej reči text z čínštiny, Facebook rozpozná tváre ľudí na fotografiách alebo automatický vysávač nespadne zo schodov a jeho algoritmy vedia, kde už poupratovali.

Inteligentné hračky sa nám snažia uľahčiť každodenné práce, ale v konečnom dôsledku robia len to, na čo sú určené. Nevedia myslieť, prispôsobiť sa novým situáciám a už vôbec si neuvedomujú vlastnú existenciu. Vývoj v robotike je však nezastaviteľný a exponenciálne sa rozpína.

Vlani spôsobil paniku počítačový program, ktorý ako prvý prešiel úspešne Turingovým testom. Jeho cieľom je zistiť, či ľudia v simulovanej konverzácii odhadnú, či sa rozprávajú s človekom alebo robotom. Vlani cez test prešiel chatovací program, ktorý vystupoval ako 13-ročný ukrajinský chlapec z Odesy Eugene Goostman. V päťminútovom rozhovore stroj dokázal presvedčiť 33 percent porotcov, ktorí nespoznali, že sa rozprávajú s robotom.

To je na jednej strane fascinujúce, na strane druhej to okamžite vytvára predpoklady pre zneužitie tohto posunu v umelej inteligencii. Expert na kybernetiku Kevin Warwick vlani varoval, že ide o dôležitý míľnik vo vývoji, ktorý môže rozšíriť hrozby kyberzločinu.

Tisícky expertov na robotiku pred mesiacom varovali pred oveľa akútnejším problémom: vývojom automatizovaných robotických zbraní, ktoré by mohli identifikovať a eliminovať nepriateľov aj bez priameho ovládania ľuďmi. Zakladateľ Tesla Motors Eon Musk hovorí o tom, že ľudia sa pokúšajú „vyvolávať démonov“ a útočné roboty s umelou inteligenciou sa môžu stať rovnakou hrozbou ako nukleárne zbrane. „Chyba nie je vo vývoji robotov, ale v tom, že ľudia vôbec bojujú. Netreba riešiť až tak umelú inteligenciu, ale dôvod, prečo majú ľudia dôvod zabíjať,“ vraví v rozhovore pre TREND.sk Pavel Petrovič z oddelenia umelej inteligencie na Univerzite Komenského.

Kde je hranica toho, kedy možno správanie robota označiť za inteligentné?

Umelá inteligencia nemá jasne stanovené hranice. Nie je celkom jasné, čo tam patrí a mení sa to s vývojom. Je to široká oblasť, do ktorej zasahujú psychológia, filozofia, umelý život, optimalizačné výpočty alebo strojové učenie. Snaží sa hľadať odpovede na ťažké otázky, na to, čo je to tvorivosť, učenie sa alebo napríklad ako vyriešiť novú neznámu úlohu pomocou analógií s podobnými, už známymi úlohami, ktorých riešenie poznáme. Za inteligentný považujeme niekedy každý systém, ktorý je autonómny, prijíma rozhodnutia na základe vnemov z prostredia v ktorom pôsobí, dokáže ho aktívne meniť a má alebo si sám stanovuje nejaké ciele.

Ako do toho vstupuje filozofia?

Rôznymi spôsobmi, napríklad skúma, čo je to myseľ, čo znamená myslieť, termíny ako bytie či vedomie. Aj u autonómneho robota, ktorý samostatne volí akcie a má nejaký cieľ, môžeme diskutovať, kedy už má vedomie, či si sám seba uvedomuje alebo či je schopný vlastnej tvorivosti alebo emócií.

Naša fakulta ponúka študijný magisterský program Kognitívna veda, ktorý je otvorený absolventom informatického ale i filozofického bakalárskeho stupňa. Študujú tam teda aj tí, ktorí predtým študovali len psychológiu. Obe skupiny si zapíšu vyrovnávacie predmety zo smeru, ktorý doteraz neštudovali, aby sa ich východiská priblížili. Je to medzinárodný program a tretí semester povinne strávia na partnerskej univerzite v zahraničí a zapoja sa do ich projektov. Týmto získavajú výhodu oproti ostatným smerom, kde možnosť vycestovať do zahraničia využíva málo študentov.

Sú pohodlní?

Určite aj to, ale často tu majú rozbehnuté mnohé projekty a pracujú popri škole. Pracujú takmer všetci študenti, čo automaticky znižuje nároky, ktoré na nich škola môže klásť. Inak by jednoducho odišli študovať inam. Bežne sa stáva, že mám stretnutie s diplomantom, ale musíme sa stretnúť skoro ráno, pretože potom hneď uteká do práce. Ak má diplomová práca byť na úrovni, potrebuje na nej poctivo pracovať niekoľko mesiacov, ale študenti jej často venujú len pár hodín týždenne.

Na druhej strane, berúc do úvahy ich uhol pohľadu, je to pochopiteľné, že chcú pracovať. Ak by po skončení štúdia nemali prax, ich pozícia na trhu práce by bola horšia. Zároveň sú to mladí ľudia, ktorí chcú žiť a práca im k tomu pomáha. Niektorí využívajú prospechové štipendium, ale jeho výška nie je porovnateľná zárobku. Nechcú byť závislí od rodičov, niektorí rodičia ich podporovať ani nemôžu a tak si nájdu prácu, aby sa uživili.

Kde pracujú títo študenti?

Niektorí robia prácu v odbore. Informatici to majú oveľa jednoduchšie ako študenti iných smerov, lebo tento druh práce je žiadaný. Mnohí ale aj tak vezmú akúkoľvek menej kvalifikovanú prácu – call centrá, jednoduché testovanie či práca v obchode. Niektorí robia weby pre známych alebo firmy. Na druhej strane, ani na škole nie sú špičkoví ľudia, mimoriadne nadaní odchádzajú do zahraničia, odkiaľ vychádzajú technologické novinky a peniaze. To neznamená, že tu nemáme zaujímavé projekty. Nedávno z laboratória na našej katedre vyšiel start-up, ktorý sa zameriava na 3D skenery.

Ako vedci dokážu vytvoriť robota, aby sa jeho algoritmus dokázal sám učiť?

Je tam veľa matematiky. Napríklad na predmete Strojové učenie sa preberá, ako sa stroje učia. Zlepšujú tým svoju výkonnosť, svoje správanie sa. Najjednoduchším príkladom je naučenie sa priebehu nejakej funkcie.

Predstavme si závislosť efektívnosti skúmaného systému od jeho parametra X. Pre niektoré hodnoty parametra X systém pracuje lepšie, pre iné je menej efektívny. Túto závislosť vopred nepoznáme, nevieme ju presne vypočítať.

K dispozícii máme len niekoľko nameraných dát pre rôzne hodnoty parametra a predpoklad, že závislosť nie je náhodná. Použitím regresie funkcie tejto závislosti získame predpis pre funkciu, ktorá správanie sa systému dobre modeluje.

Pre nové hodnoty parametra X potom vieme odhadnúť, ako sa systém bude správať alebo takto môžeme hľadať zodpovedajúcu hodnotu parametra, aby sme získali požadovaný výsledok, požadované správanie sa systému.

Teda hovoríme nie o učení, ale o odhade jeho krokov do budúcnosti?

Učiaci algoritmus má schopnosť zovšeobecňovať, čo je jeden z typických prejavov inteligencie. To isté robí umelá neurónová sieť. Predstavte si ju ako čiernu škatuľku so vstupmi a výstupmi. Vstupom môže byť aj obrazový snímok. Príklad: sieť natrénujete, aby rozpoznávala písmená abecedy. Potom jej ukážete písmeno, ktoré je iné. Možno inak natočené alebo je šikmo. Ale keďže je to písmeno A, tak ho sieť určí správne, pretože má schopnosť generalizácie a tvar sa najviac podobá na áčko. Celý systém sa potom zdokonaľuje.

Tento rok bol uvedený do kín film Ex Machina o robotovi, ktorý dokázal odhadnúť empatiu, pocity a uvedomoval si sám seba. Ako ďaleko sme vo vývoji takej vyspelej robotiky?

Technologický vývoj sa stále zrýchľuje, všetko sa minimalizuje, znižujú sa energetické nároky, zdokonaľuje sa spracovanie materiálov, ich použitie, ukladanie údajov. Ten vývoj postupne prebieha od 50. rokov minulého storočia a vyvíja sa extrémne rýchlo. Dlhodobou výzvou je spracovanie jazyka. Problém ale ostáva rovnaký. Je to prirodzený jazyk, ktorý sa nedá formalizovať.

Ako to myslíte?

Bežný jazyk je nepresný, neformálny a nejasný. Keď vám niečo hovorím, vy si za mojimi slovami predstavíte iný obraz a súvislosti ako ja. A to je veľká výzva, pretože v počítači je všetko presne určené pomocou neodlíšiteľných núl a jednotiek, každý symbol a každé slovo má presne definovaný význam. Je to celkom iný svet ako náš.

Ako sa teraz s naším jazykom narába v robotike?

Spracováva sa väčšinou štatisticky. Hľadajú sa v ňom pravdepodobnosti, početnosti alebo závislosti, ktoré slová sa častejšie vyskytujú vedľa iných slov. Menší dôraz sa kladie na ich význam. Keď sa tieto dva prístupy v spracovaní jazyka spoja, môže to priniesť novú kvalitu.

Realitou je napríklad hlasová asistentka Siri, ktorá dokáže odpovedať na mnohé otázky. To nie je prelom?

Neviem presne, ako funguje, ale má preddefinovaný svet, ktorý pozná. Vašu otázku vyhodnotí, čo ste asi ňou mohli myslieť z toho jej sveta. To, že niečo poviete, štatisticky namapuje, a zistí, čo ste sa chceli asi spýtať. Nehľadá významy v jednotlivých slovách, ale hľadá štatistiku, hoci sa snaží rozpoznať kontext, v ktorom ste otázku položili. V postupnosti slov je štatisticky najpravdepodobnejšie, že sa chcete spýtať na čosi konkrétne, čo vie zaradiť.

Teda pochopenie významu jazyka bude v najbližších rokoch v robotike ďalší významný medzník?

Čiastočne. Medzníkom bude napríklad, ak Google dokáže vyhľadať odpoveď presne na to, čo sa pýtate. Ak zadáte do vyhľadávača, čo chcete vyhľadať a položíte mu otázku, tak odpoveď síce nemusí nájsť v priebehu sekundy, ale za dlhší čas, ale nájde presne tú odpoveď, čo ste hľadali – na základe významu otázky.

Podobne, ako dnes už funguje systém Watson od IBM, ktorý má zindexované obrovské poznanie, niečo podobné v krátkej budúcnosti môže byť prístupné aj pre verejnosť alebo vybraných klientov. V medicíne sa môže umelá inteligencia použiť na identifikovanie diagnózy pacienta na základe symptómov, ktoré zadáte do stroja. Kolegovia na katedre sa podieľajú aj na projektoch v tejto oblasti.

Ako vidíte v budúcnosti problémy v batériách, kde sa technológia posúva stále relatívne pomalým tempom? A to nemyslíme len batérie v smartfónoch.

Pre roboty sú veľkou výzvou možnosti ich napájania. V správach sa často dozvedáme, že sa vedcom podarilo vyvinúť batérie, ktoré dlhšie vydržia. Práve batérie sú vo vývoji robotov limitujúcim faktorom. Ak budú prelomené tieto a ďalšie bariéry, nebude technický problém vyrábať napríklad osobných asistentov pre domácnosti.

Demografia nepustí a dôchodcov, ktorí potrebujú opateru, bude pribúdať. Predstavte si, že by si ich mohli kúpiť za dva alebo tri dôchodky. Nie je to nereálne – robot mu pomôže, zabaví ho a bude ho strážiť pri denných aktivitách. Nebude potrebovať opatrovateľku, ale bude mať robota. Tak ako dnes má skoro každý auto, tak o niekoľko rokov môže mať každý človek v dôchodku robota na opatrovanie.

Je strach o to, že roboty nahradia ľudí na pracovnom trhu, oprávnený?

Je to skutočne tak, že robotika ľudí nahrádza a predovšetkým v prípade nudných manuálnych prác. Sú to práce rutinné, pre ľudí nevhodné a nezdravé. Keď sa ale pozriete okolo seba, tak práce je dosť. Problém je ten, že práca existuje len tam, kde sú peniaze. Nikto nechce pracovať zadarmo. Zoberme si to vo všeobecnosti. Ak sa niekde nasadí robot, ušetrí sa na nákladoch. To znamená, že spoločnosť by mala bohatnúť a keďže firma ušetrila, mohla by lepšie zaplatiť svojich ľudí.

Ale peniaze ušetrí vlastník strojov a nie ľudia, ktorí pre neho pracujú.

Presne tak, problém je ekonomický model. Systém nefunguje, pretože je postavený na chybných premisách egoistického pudu, ktorý nie je podľa mňa prirodzený. To, že tento systém je potrebné zmeniť, je nevyhnutné, a to, že k tomu prispievajú aj roboty, je možno dobré.

Tento názor zdieľa aj známy britský ekonóm Paul Mason v knihe Postkapitalizmus, ktorú vydal pred pár týždňami. Ste si tým istý, že kapitalizmus je prežitá vec? Veď vďaka nemu vývoj všetkého dospel tam, kde je. Má svoje chyby, ale je to hybná sila celej spoločnosti smerom k lepším výsledkom.

Preháňate, ak tvrdíte, že je to len vďaka nemu. Je to skôr napriek nemu, je neefektívny, predražený a veľmi zle zorganizovaný. Hnacou silou je zvedavosť ľudí, ich potreba objavovať a vytvárať, zveľaďovať svoje okolie, učiť sa nové veci, zjednodušovať si život, sprístupňovať nové možnosti pre seba i ostatných. Každý má svoje sny a v rámci svojich možností sa ich snaží realizovať – niekto je pritom viac agresívny ako iní.

Rozhodne nie je dobré, ak sú ľudia v tejto snahe umelo obmedzovaní a brzdení, ale určite je dobré, ak si pri tom, čo robia, uvedomujú svoje okolie, ostatných ľudí a nehľadia predovšetkým na seba. Ani v prírode nie je prirodzené, že organizmy medzi sebou len súťažia. Súťaž je veľmi dôležitá, ale dôležitý je aj princíp harmónie – vzájomná spolupráca. Zoberte si napríklad bunky v tele, ktoré zabezpečujú tímovou robotou, aby telo fungovalo. Je tam vzájomná harmónia, keď má každá niečo na starosti.

To isté platí aj v ľudskej spoločnosti. Každý niečo dáva a dostáva od ostatných. To, že je tam nejaká lokálna súťaž, je síce fajn, ale harmónia je oveľa dôležitejšia. Z toho je potom potrebné postaviť princípy, na základe ktorých funguje spoločnosť. To znamená, že roboty síce berú ľuďom prácu, ale na druhej strane súčasný ekonomický model k tomu len prispieva.

Teda nie roboty, ale ekonomický model prispieva k trvalej nezamestnanosti?

Áno. Treba povedať, že to, že roboty berú prácu, je aj dobré. Ľudia sa môžu venovať aktivitám, ktoré ich bavia. Dajte mi desiatich ľudí a ja im užitočnú prácu dám, ale problémom sú tie peniaze. Nahrádzanie strojmi im dá voľnosť v tom, že môžu ísť pracovať tam, kde ich to bude viac baviť. Robiť niečo pre ľudí, vymýšľať nové veci, starať sa o životné prostredie. Chcem len povedať, že ľudia by sa nemali spoliehať len na silu trhu, pretože je to niekedy dogma. Trh všetko nevyrieši a bez zdravého rozumu je ťažké sa spoliehať na trhové procesy, v ktorých ľudia zdola nemajú možnosť ovplyvniť už zabehnutý kolos.

Ani v trhovom hospodárstve ľuďom nikto nezakazuje, aby sa venovali neziskovým projektom, pomáhali ľuďom a dávali časť platu chudobnejším.

Keď som žil v USA, tak do mesta Seattle som cestoval hodinu. Diaľnica mala šesť pruhov v každom smere, ale bola neustále upchatá. Každý mal auto a bolo to pre neho výhodnejšie. Autobusová doprava bola slabo zabezpečená a navyše bolo potrebné počítať s otravným prestupovaním na stanici.

Každý jedinec si v rozhodnutiach, či zvolí A, teda autobus, alebo B, teda auto, zvolí ten variant, ktorý je pre neho výhodnejší. Teda zvolí si auto. Ale ak by si všetci zvolili autobusovú dopravu, tak by sa situácia zmenila, zlepšili by sa spoje a neboli by žiadne zápchy. Možnosť A, teda zvoliť si autobus, je výhodnejšia pre zmenu cestovania len vtedy, ak by si ju zvolili skoro všetci. Ak by sme to nechali na samoorganizáciu, teda nech to trh zariadi, tak si všetci vyberú možnosť B, hoci ak by si vybrali možnosť A, viedlo by to ku kolektívnemu dobru. Preto hovorím aj o dôležitosti regulácie a vplyve štátu a nielen trhu. Mesto by malo zriadiť autobusovú linku, pretože žiaden podnikateľ do toho nepôjde sám od seba.

Kto by ich mal zaplatiť ľudí, aby prežili? Vlastníci robotov to asi nebudú. Ako si teda predstavujete, že bude fungovať váš ekonomický model?

Nie som ekonóm a preto nie je vhodné, aby som na túto otázku formuloval odpoveď ja, aj keď mám svoj názor. Odsudzovať niečo vopred len na základe slepej viery v akési ekonomické axiomy je nerozumné. Každý uvažujúci matematik uzná, že zobrazenie mnohorozmerných vzťahov, ktoré v ľudskej spoločnosti fungujú na jednu číselnú os – priradenie všetkému cenovku v eurách - je celkom deštruktívny proces.

Výsledkom úsilia ekonómov je neriaditeľný, nepredvídateľný, nestabilný, chaotický dynamický systém s vysokou mierou nespravodlivosti, neefektívnosti a zlou organizáciou. Myslím si, že ekonómovia nemajú byť na čo hrdí. Ekonómiu nepovažujem za exaktnú vedu v zmysle, ako je exaktnou vedou matematika alebo informatika. Rovnako, ak nie viac záleží na tom, čomu ľudia veria, ako sa správajú, aké hodnoty vyznávajú.

Ekonómia sa stará len o čísla a faktor ľudí, spoločnosti a politiky celkom ignoruje. Zaráža ma však, že sa dnes považuje za „common sense“, že hľadanie lepších spôsobov organizovania spoločnosti je nesprávna cesta. Myslím si, že príčinou je len strach jednotlivcov, že prídu o svoje, často nezaslúžené, výhody a blahobyt. Druhý typ strachu je obava, že zmeny by viedli k tomu, že sa k moci dostanú ľudia, ktorí by robili ešte horšie rozhodnutia. Je to všetko len o strachu. Riešenie je veľmi veľa diskutovať, rozmýšľať, modelovať, analyzovať, rešpektovať sa navzájom a počúvať, čo hovoria ostatní, nielen mlieť si svoje dogmy dokola. Z hľadiska morálnej úrovne jednotlivcov sme v dnešnej dobe stále v praveku.

Vráťme sa predsa len k robotike. Pri jej vývoji sa sformulovala teória tajomného valu. Tá spočíva v tom, že človek lepšie akceptuje robota, ktorý je jasne identifikovateľný ako robot, pretože ľudstvo sa bojí žiť v priestore a spoločnosti, kde nevieme rozlíšiť, kto je človek a čo je stroj. Nebude to v budúcnosti pri prudkom vývoji problém?

Sú tu dva aspekty – jednak je naše prostredie vytvorené tak, aby vyhovovalo ľuďom. Ak sa budú roboty ľuďom podobať, bude sa im v našom prostredí pohybovať lepšie. Nepoznám nikoho, kto by chcel stretnúť robota, ktorého by na prvý pohľad nevedel odlíšiť od človeka. Vy áno?

Úprimne poviem, že nie.

Druhý aspekt je architektúra riadenia robota – ako je navrhnutý, ako funguje jeho vnútorná logika. Tá môže byť viac alebo menej inšpirovaná prírodou – hovoríme o takzvanej biologickej plausibilite (podobnosti). V tomto prípade tvrdím, že usilovať sa nasilu o biologickú plausibilitu vývoj často skôr brzdí, ako mu napomáha.

Prečo?

Je to preto, že roboty zostrojujeme z celkom iných materiálov a pomocou celkom iných technológií, pracujú na celkom iných princípoch ako ľudia. Preto sú pre ne vhodnejšie celkom iné algoritmy a vnútorná riadiaca architektúra, ktorá sa vôbec nepodobá tomu, čo vytvorila príroda.

Umelé tlačenie biologických architektúr do sveta kremíkových čipov, ktoré vynikajú v iných parametroch ako biologický materiál, vedie k nefunkčným modelom s veľkou výpočtovou zložitosťou, ktoré neplnia úlohy, ktoré si ich autori od nich sľubujú. To však nie je v rozpore, že sa dielom prírody v mnohých prípadoch nemôžeme inšpirovať, je však veľký rozdiel medzi inšpirovaním sa tam, kde je to užitočné, a snahou vytvárať systémy, ktoré sa prírode podobajú.

Pred rizikom, že v budúcnosti môže umelá inteligencia znamenať pre ľudstvo také nebezpečenstvo ako vo filme Terminátor varujú tisícky expertov v oblasti robotiky. Ako sa k tomuto varovaniu staviate vy? 

Ich iniciatíva je síce pekná, ale nie je prvá. Dôraz kladú na autonómnosť a chcú, aby sa vždy do procesu, keď má urobiť robot nejakú akciu ako zabiť človeka, zapojil aj človek. Aby bolo na rozhodnutí človeka, čo robot urobí. Ale rovnako, ako sa pomýli robot, dokáže sa pomýliť aj človek. Je to takmer to isté. Chyba nie je vo vývoji robotov, ale v tom, že vôbec ľudia bojujú. Netreba riešiť až tak umelú inteligenciu, ale dôvod, prečo sa majú ľudia dôvod zabíjať.

Lenže riešiť umelú inteligenciu a ich reguláciu je schodnejšie ako udržiavať mier vo svete, ktorý požadujete, aby sa riešil.

Pozrite sa. Vyviniete robota, ktorý bude napríklad zachraňovať ľudí. Príde na bojové pole a zoberie raneného vojaka do bezpečia. Tento robot by mal byť autonómny a nezávislý od ľudského faktoru? Aký je v tom rozdiel. Ak sa má brániť, v princípe musí útočiť aj na tých, ktorí na neho útočia. To je tiež obrana. Už dnes sa robia preventívne útoky a vláda to definuje ako obrana. Tvrdí, že sme len odrážali útoky nepriateľa.

Definovať, čo je útok a obrana je veľmi sporné a nikto vám nezabráni vyvíjať roboty, ktoré budú využívať umelú inteligenciu na to, aby vlastným vojakom pomohli a bránili ich. Ak viem vyvinúť robota, ktorý dokáže niektoré úlohy človeka-vojaka nahradiť, nie je dôvod, prečo by sa to malo zastaviť. Akákoľvek takáto iniciatíva je v princípe smiešna a možno zastaví desať vecí, ale ďalších 50 vecí jednoducho nezastaví. To, že vývoj ide dopredu sa nedá zastaviť a treba sa to snažiť využiť nie pre vlastné, ale vzájomné dobro, pretože to inak nedopadne dobre.

Tvrdíte, že vývoj sa nezastaví, kto bude ale mať právnu zodpovednosť za zlyhanie robota? Je to pomerne aktuálna téma, ktorá sa týka aj autonómnych áut, ktoré nepotrebujú vodiča za volantom.

Vždy niekto chybu spôsobil a vy podpíšete dohodu o tom, kto preberie zodpovednosť. Ak si kúpite takéto auto, firma vám dá podpísať zmluvu, čo sa udeje v prípade nehody. Výrobca tam zagarantuje, že urobil všetko pre to, aby k nehode nedošlo, že systémy sú chránené pred útokom či  žechybovosť je mizivá. A v prípade, ak k nehode dôjde, tak je to vaša chyba. Ak to podpíšete, tak to akceptujete. Ak nie, tak to auto nie je pre vás. Vždy sa tam nájde nejaká kľučka, ktorá to právne vyrieši. Ak sa do auta niekto nahackuje, čo je možné aj dnes, tak sa to bude, samozrejme, vyšetrovať, prečo sa auto nezachovalo tak, ako sa malo. To nie je problém budúcnosti, ale súčasnosti.

Existujú vedci, ktorí skúmajú umelú inteligenciu, ako funguje alebo prečo funguje. Ale aký to má zmysel? Prečo je dobré skúmať umelú inteligenciu?

Ja som praktický človek a mám blízko k technike. Je to dobré napríklad na to, aby vývoj napredoval. Príde za nami technik, ktorý chce spraviť robota pre domácnosť, ale k tomuto cieľu mu vo vývoji chýba niekoľko krokov. Preto sme tu my, aby sme povedali, ako to spraviť.

Robotika má obrovský potenciál – prečo by sme mali riskovať životy hasičov, ak do horiacej budovy môžu roboty? Potenciál majú roboty pri starostlivosti o chorých a na to potrebujú mať empatiu. Pomôžu im s bežnými úlohami, precvičia s nimi cviky a porozprávajú sa.