Predstavujem si, ako by sa tieto slová vynímali na omietnutých stenách školských tried, dobre viditeľné pre žiakov i učiteľov. Mali by svoje opodstatnenie, a aj keď to znie odvážne, možno aj väčšie ako text slovenskej hymny. Všeobecné nastavenie nášho školského systému a správanie oboch skupín vedie totiž k tomu, že ako krajina produkujeme ľudí, ktorí sa boja skúšať nové veci, pýtať sa, byť zvedaví a chcieť viac.

Žiaci a študenti si nevedia stáť za svojím názorom, pretože pochybujú, či spĺňajú požiadavky a nároky kolektívu a učiteľa. Trpia výčitkami a oblieva ich nervozita pri akomkoľvek prešľape... To všetko len kvôli tomu, že sa boja robiť chyby.

Bolo by krátkozraké čudovať sa tomu. V škole sa chyby neospravedlňujú a každá si vypýta svoju daň. Vyhorel si na písomke? Tvoja chyba, musíš si to opraviť, inak ti to ovplyvní výslednú známku. To je pre mnohých známa pesnička.

Za ešte známejšiu hitparádu považujem test napísaný s nízkym celotriednym priemerom a reakciu učiteľa: „Je vaša chyba, že ste sa to nenaučili.“. Ani na sekundu sa nezamyslí nad tým, že mohol výklad podať zle, alebo že ponižovanie študentov a bazírovanie na negatívnom výsledku vedie k demotivácii a nie poučeniu sa.

Známkovanie tento trend podporuje. Okrem toho, že je neobjektívne, skresľuje snahu a reálny progres študenta. Učí, že chyby neradno robiť. A to sa prejaví aj v živote. Stáva sa, že mladí ľudia po neúspechu jednoducho rezignujú.

Keby sa dospelí niekedy prišli nenápadne pozrieť na typické denné vyučovanie, postrehli by, že na hodinách je deficit otázok a spontánnej aktivity. Dobrovoľne sa zapájajú len tí prirodzene odvážni, triedni „šaškovia“, čo každého rozosmejú, v kolektíve dominantne postavení, a ešte hlboko zainteresovaní, pre ktorých je najdôležitejšie dostať sa učivu na kobylku.

Priemerný študent ústa neotvorí a ruku nezdvihne. Bojí sa. Desí sa momentu, keď ho učiteľ vytiahne pred tabuľu a nebude vedieť odpoveď, keď sa ho opýta otázku a on odpovie zle... Naozaj, čo sa stane? Poslúži ako negatívny príklad, lebo „takto ako Jurko sa to robiť určite nemá“. Celý červený zmĺkne a sadne si so spomienkou, že taký risk, ako vyjadriť sa, za to nestojí.

Ďalší problém je, že si mladí ľudia nevedia stáť za svojím názorom. Treba, samozrejme, podotknúť, že sa ich naň nikto nepýta. V škole sú poslucháčmi, nie rečníkmi. A potom je tu nevyslovená téza, že učiteľ má vždy pravdu. Iný názor ako jeho je neprijateľný.

Počas jedenástich rokov školskej dochádzky sa mi nestalo, že by som sa pomýlila a učiteľ povedal: „To nič, sme tu na to, aby sme robili chyby. Na to sme predsa v škole.“ Bola by to pravda, škola je priestor, kde sa máme mýliť! Poučiť sa a ísť ďalej, lebo hlupák nie je ten, kto chybu spraví, ale kto ju aj zopakuje.

Na záver ešte jedna otázka. Zamysleli ste sa niekedy, aký človek sa v živote stane úspešným? Ten, ktorého odmalička vychovávame k tomu, aby skúšal, robil chyby, poučil sa z nich a išiel ďalej, alebo taký, ktorého za prešľapy trestáme a smejeme sa na jeho nevedomosti? Znie to ako jednoduchá otázka s ešte jednoduchšou odpoveďou. No pozrime sa na naše školstvo. Zdá sa, akoby robilo všetko opačne.