Keď Európania upriamia pozornosť na to, čo hovoria trhy, je to zvyčajne preto, že sa chystajú problémy. Pred desiatimi rokmi, keď zúrila kríza eurozóny, politici pozorne sledovali rozpätie medzi ročným úrokom z dlhopisov vydaných Talianskom alebo Gréckom a nemeckými dlhopismi, aby zmerali nervozitu investorov z márnotratného požičiavania peňazí južným krajinám.
Z trhov prúdi aj teraz množstvo signálov, ktoré by mali politici počúvať, uvádza The Economist. V niektorých prípadoch, napríklad v Španielsku a Grécku, si investori myslia, že vyhliadky týchto ekonomík sa zlepšili. V prípade Talianska však stále zostáva veľa obáv z toho, ako splatí dlhy, ak vezmeme do úvahy rozpočtový deficit presahujúci päť percent.
Investori budú v súčasnosti požičiavať peniaze Taliansku s úrokom približne o dva percentuálne body vyšším ako Nemecku. Európska centrálna banka už predtým naznačila, že je pripravená stiahnuť talianske dlhopisy. Taliansky dlh je však stále problémom. Nominálna úroková sadzba vo výške približne päť percent je v porovnaní s jedným percentom spred dvoch rokov vyššia a najvyššia za desaťročie. Dlhová pozícia Talianska sa tak zhorší a v podobnej situácii sú aj ďalšie krajiny.
Informácie pochádzajúce z novej formy dlhu, ktorý investori kupujú a predávajú, vysielajú ďalší odkaz politikom EÚ, ktorý zrejme nechcú počuť: že ich ambície vybudovať čoraz užšiu úniu nie sú dôveryhodné. Tento signál pochádza z ceny dlhopisov v hodnote zhruba 400 miliárd eur vydaných na financovanie obnovy po pandémii koronavírusu. Investori tomu neveria, nekupujú.
Dve ponaučenia
Dlhopisy sú garantované všetkými 27 národnými vládami EÚ. To by mohlo naznačovať, že by nemali byť pre investorov riskantnejšie ako najbezpečnejší nemecký dlh. Ale výnosy požadované kupujúcimi sú oveľa vyššie, niekedy okolo úrovne platnej pre Francúzsko alebo dokonca Španielsko. Z toho pramenia dve ponaučenia. Jedným z nich je, že investori nepredpokladajú, že v budúcnosti bude viac takýchto spoločných dlhových emisií. Kedysi verili, že je to nevyhnutné. Ak je reakcia v dôsledku pandémie skutočne jednorazová, bude to mať za následok zníženie celkovej hodnoty dlhopisov v obehu už v roku 2026. To znižuje schopnosť investorov kupovať a predávať dlhopisy v priebehu času, čo zase vysvetľuje, prečo teraz požadujú vyšší výnos ako kompenzáciu za zníženú likviditu.
Druhé ponaučenie je, že trhy považujú EÚ za niečo, čo sa líši od špičkového suverénneho emitenta, ako je Nemecko alebo USA. Takéto vlády majú právomoc zvýšiť dane, keď potrebujú prostriedky na splatenie veriteľom. EÚ naopak musí požiadať všetky krajiny o konsenzus.
Najzásadnejším signálom trhu je však hodnota eura voči mocnému americkému doláru. Euro kleslo za posledné desaťročie oproti doláru približne o štvrtinu, aj keď zostáva vyššie ako pri zavedení v roku 2002. Do cien mien vstupuje veľa faktorov. Úroveň meny je z dlhodobého hľadiska základným meradlom vyhliadok ekonomiky, jej dynamiky a potenciálu pre inovácie. Pre väčšinu Európanov je jednotná mena najhmatateľnejším výsledkom príslušnosti k EÚ. Devalvované euro nie je však len bolesťou pre tých, ktorí dovolenkujú po celom svete: je to signál, ktorému by mali venovať pozornosť aj politici.