Po tom, čo krajne pravicová Liga severu vytvorila koalíciu s Hnutím piatich hviezd (M5S), M. Salvini urobil dve prefíkané politické rozhodnutia: prestal hovoriť o Italexite a postupne začal svoj post ministra vnútra úspešne využívať ako hlásnu trúbu, píše Financial Times.
Poučenie z gréckeho antiestablishmentu
Na základe toho hrajú Taliani s úniou rafinovanú hru na dobrého a zlého policajta. Tým zlým je M. Salvini, dobrým zase premiér Giuseppe Conte, ktorý však neuzavrel s Európskou radou ohľadne migrácie dobrý obchod - z toho, čo chcel presadiť, prijala Rada iba niekoľko nepodstatných opatrení.
EÚ sa sama zaviazala k vytvoreniu utečeneckých táborov v rámci vonkajších hraníc a venuje viac peňazí na ochranu svojej periférie. Toto rozhodnutie sťaží mimovládnym organizáciám pokusy o zachraňovanie migrantov v Stredomorí.
G. Contemu sa nepodarilo ani presadiť zásadnú požiadavku Ríma - reformu dublinského systému, pravidiel, ktoré zodpovednosť za utečenca pripisujú prvému štátu Únie, do ktorého dotyčný vstúpi. M. Salvini, prirodzene, reagoval na výsledok summitu s nedôverou. Kríza neskončila a všetky ťažké rozhodnutia v otázke migrácie iba prídu.
To nahráva do kariet európskym populistom. Jedným z dôvodov, prečo sa grécka ľavicová rebélia proti establishmentu Únie v roku 2015 nepodarila, bol nedostatok spojencov. Pravicoví populisti majú úplne inú stratégiu: vytvárajú aliancie vo vnútri EÚ. Chcú ovládnuť jej inštitúcie a rozložiť EÚ zvnútra. Zrak M. Salviniho sa upiera k budúcoročným voľbám do Európskeho parlamentu a teší sa z dobrých vyhliadok.
Presun moci v europarlamente
Je možné, že najsilnejšie stredoľavé a stredopravé skupiny v europarlamente (EP) so sebou stiahnu dvaja vyzývatelia. Jedným by mohlo byť nové proeurópske liberálne zoskupenie okolo francúzskeho prezidenta, Emmanuela Macrona. Druhým zase rozmanitá skupina populistov a nacionalistov.
Tieto dve politické sily by mohli prevziať kontrolu nad pravým stredom, Európskou ľudovou stranou, alebo sa môžu zlúčiť do novej európskej strany. Isté je, že si nájdu cestu k presadeniu svojich záujmov.
Často zaznieva argument, že záujmy talianskych, rakúskych a bavorských nacionalistov sú nesúrodé. Nemci chcú utečencov posielať späť do Talianska, Taliani ich naopak natlačiť Nemecku a Rakúsko si neželá, aby sa imigranti pohybovali akýmkoľvek z týchto dvoch smerov.
Nad týmto všetkým však stojí dôležitejší fakt - populistov spája želanie, že chcú európsku agendu vrátiť späť do kompetencií jednotlivých štátov. To môže nastať dvoma spôsobmi: buď vyhrajú voľby do EP, čo by im poskytlo dostatočný vplyv na to, kto sa stane budúcim predsedom EK, a dostanú sa k mocenským pákam európskych inštitúcií; alebo európski centristi kapitulujú a odsúhlasia čiastočné prevedenie migračnej politiky do kompetencií jednotlivých štátov.
Strach z izolácie pominul
Môžeme očakávať, že Taliansko s M. Salvinim, ktorý zo zadného sedadla kritizuje riadenie únie, naberie asertivitu aj v ďalších oblastiach a napadne francúzsko-nemeckú prevahu vo všetkých oblastiach úniovej politiky.
V minulosti sa Taliansko riadilo strachom z izolácie a mnohokrát súhlasilo s nariadeniami, ktoré išli proti jeho národným záujmom. M. Salvini však nemá strach. Je prvým moderným talianskym politikom, ktorý nemá citovú potrebu vytvoriť si priateľov v Bruseli či Davose. Zatiaľ čo si skúsenejší lídri únie podmanili relatívne neskúseného premiéra G. Conteho, v skutočnosti môže M. Salvini s koalíciou M5S kedykoľvek skončiť. Pravdepodobne ale počká na výsledky volieb do EP.
Nesmieme zabudnúť, že v Taliansku sa kumulujú dve krízy - kríza eurozóny a tá migračná. Väčšina Talianov EÚ naďalej podporuje, no euroskepticizmus narastá. Únia bude musieť obe krízy vyriešiť, ich povrchné retušovanie, ako sa ukázalo minulý týždeň, nestačí.
Problémom EÚ je, že jej stabilita závisí od toho, či sa ľudia ako M. Salvini alebo D. Trump nedostanú k moci. Prináša to veľký risk, že sa stane Weimarskou republikou dneška; štruktúrou, ktorá obstojí len v dočasnej politickej situácii.