Fakt, že tieto štyri veľké krajiny, na ktorých dnes stojí a padá celý projekt únie, by mohli spoločne napredovať míľovými krokmi oproti ostatným členom európskeho spolku, nikto nespochybňuje. Otázkou zostáva, či nami verejné vyhlásenia o tom, ako chceme byť súčasťou klubu impozantných, jadrom Európy, budú stačiť. Dlhodobo nestále a nekonštruktívne postoje Slovenska voči svojim kľúčovým spojencom a ich navrhovaných riešení, rétorika najvplyvnejších politikov doma aj v zahraničí či burcovanie občanov proti Európskej únii, naznačujú, že budeme musieť urobiť mnoho. Slovami optimistu, najväčší hráči v Európe nám ponúkajú šancu opäť nájsť rokmi hľadanú ideu. Ideu, kým chceme byť a kam chceme smerovať.

Surreálny úspech

V roku 1989, ale aj roky pred tým, Česi a Slováci žili predstavou vysnívanej demokracie. Slobodnej krajiny, ktorej volení reprezentanti nestavajú trojmetrové ploty pred západným vyspelým svetom, ale naopak ich postupne rúcajú. Budovanie občianskej spoločnosti, právneho štátu, nezávislej žurnalistiky, parlamentarizmu, tolerantnej a prosperujúcej spoločnosti. Bola to veľká idea, ktorú sa dodnes nepodarilo dokonale naplniť, pretože mnohí jedinci si pomýlili demokraciu s autokraciou, štát s vlastným domom, políciu s vlastnými ochrankármi.

V roku 1998 bolo veľkou témou porazenie zla, ktorý predstavoval mečiarizmus a jeho vodca Vladimír Mečiar so všetkými tými gaunerskými praktikami z deväťdesiatych rokov minulého storočia. Protimečiarovská idea dala dokopy ideologicky protichodné politické strany, aby vládli spoločne a postupne začali otáčať kormidlo Slovenska k vyspelému svetu. Už sa o krajine nehovorilo ako o čiernej diere Európy, nebol to už brutálny mafiánsky mečiarizmus, ale od čistého a morálneho riadenia právneho štátu to malo stále obrovský kus ďaleko.

V roku 2004 a obdobie predtým sa nieslo v znamení európskeho Slovenska. Politici zo všetkých ako tak príčetných strán chodili od dediny k dedine a presviedčali spoločne slovenskú spoločnosť, že vstup do Európskej únie pre Slovensko je z pohľadu budúcnosti kľúčový. Len tak sa budeme môcť jedného (vzdialeného) dňa vyrovnať Nemcom, Rakúšanom, Francúzom či Britom. Malo to zmysel. Slováci sa v historicky jedinom úspešnom referende rozhodli pre európske Slovensko. Spolu so začlenením krajiny do NATO sme sa stali formálnym členom vyspelého Západu.

Ak k tomu pripočítame vstup do Schengenu v roku 2007, ktorý umožňuje prejsť z Trebišova do Lisabonu bez pasu a prijatie eura v roku 2009, náš civilizačný boj o priestor sa akoby ukončil. Ako pred časom povedal Dalibor Roháč, slovenský ekonóm pôsobiaci vo Washingtone, z hľadiska historického vývoja Slovenska išlo a stále ide o surreálny úspech. Ale ani zďaleka to nestačí.

Kým chceme byť

Sú to už roky, čo sa nerozprávame o tom, kam chceme smerovať a kým chceme vlastne byť. Nielen smerom dovnútra krajiny ale aj smerom von. Tŕpneme, keď sa máme svetu predať, lebo sami nevieme, čím sme. Čo nás vystihuje najlepšie? Úspešné medzinárodné firmy Eset či Sygic, populárny prezident Andrej Kiska, luxusný bytový komplex Bonaparte, kde si byt prenajíma premiér Robert Fico od „podnikateľa“ Bašternáka podozrivého z daňových podvodov, politici, ktorí vykrikujú o moslimských migrantoch a mešitách, ktorých na Slovensku niet, Lunterova nátierka alebo fašisti na sociálnych sieťach a v parlamente?

Už ani nestojíme bezcieľne na mieste, ale začíname kráčať späť. Zasekli sme sa v rečnení o každodennostiach. Ak by ich niekto spísal do knihy, bola by podobným trhákom ako Vlastnou hlavou od Mareka Vagoviča. Popritom nám unikajú zásadné veci.

Chýba veľká téma, ktorá by rezonovala v spoločnosti. Pozitívna idea, ktorá by spájala väčšinu ľudí. Nie „Spravme Slovensko lepším“ na bilborde Richarda Sulíka inšpirujúcom sa Donaldom Trumpom, ktorý robí Ameriku horšou. Ale kedy budeme konečne krajinou, na ktorú budeme hrdí. Kedy budeme nie len formálnym členom Západu ale aj mentálnym. Chýba hlas, ktorý bude jasne a pútavo neustále vysvetľovať všetkým občanom v každom kúte Slovenska, že silná Európa je náš životný priestor, naša budúcnosť.

Jednou nohou

Niektorí politici sa (slovne) tlačia do európskeho jadra. Lebo z toho trčia ekonomické výhody. Ale veľmi málo robíme, aby sme v ňom skutočne aj boli. Nejde len o hospodársky blahobyt.

Byť právoplatným členom Západu napríklad znamená nepripustiť kopance policajtov do zranenej ženy, nedržať palce politikovi, ktorý dáva sexuálne návrhy pätnásťročnej, nevyzývať na nerešpektovanie zákonov a nariadení nezávislých inštitúcií, nekarhať riaditeľa štátnej zdravotnej poisťovne ako malého chlapca pred celým národom, vedieť vyvodiť zodpovednosť voči sebe a svojim kolegom z podozrenia z nekalého správania, riadne vyšetrovať kauzy, zrušiť nemorálne Mečiarove amnestie, nekritizovať spojencov za sankcie voči agresívnemu Rusku, ktoré podporuje vojnu u nášho suseda, neživiť radikálne nálady spoločnosti. Fúra vecí. Nedá sa byť jednou nohou na Východe a druhou na Západe. To potom nie ste nikde.

Jednoducho, ctiť si a pestovať morálku a právo. Ctiť si a pestovať demokraciu, slobodu, toleranciu, spravodlivosť, kultúru či pokrok. Samozrejme, že sa to týka celej spoločnosti, ale tú musí niekto viesť.

Niet dôležitejšej témy

Štyri veľké európske krajiny, ktoré sú po stáročia synonymom pokroku, si budú tentokrát vyberať hrozienka. Nebude to hneď zajtra. Čaká sa tiež na to, či tohtoročné voľby v Nemecku a vo Francúzsku potvrdia demokratické sily pri moci. Ale ten čas, kedy si budú ony diktovať podmienky spolupráce, sa blíži. Slovensko by ho malo využiť na to, aby si dobre rozmyslelo, či sa už konečne chce stať skutočne neoddeliteľnou súčasťou Západu alebo dá prednosť periférii. Popravde, niet v súčasnosti dôležitejšej témy.