Keď niečo vyše 53 percent zúčastnených írskych voličov odmietlo vo všeľudovom hlasovaní vlani v júni Lisabonskú zmluvu, vyvolalo to v Európe i za jej hranicami debaty o súdržnosti vnútri EÚ. Spochybňovala sa i jej schopnosť vystupovať ako vplyvný hráč na medzinárodnej aréne. O necelých šestnásť mesiacov si Íri na podnet Bruselu referendum zopakovali a v reparáte už „neprepadli“.
Druhého októbra sa k urnám dostavilo 59 percent oprávnených voličov a vyše dve tretiny z nich hlasovali za „áno“. Lisabonská zmluva sa môže pohnúť z miesta a ani vytáčky euroskeptického českého prezidenta Václava Klausa asi nezabránia jej vstupu do platnosti v plánovanom januárovom termíne.
Tajomstvo obratu
Zhruba 1,2 milióna Írov doviedli k tohtoročnej zmene postoja v prospech Lisabonskej zmluvy tri hlavné dôvody:
1. mohutná presvedčovacia kampaň Bruselu, médií a írskej vlády,
2. zohľadnenie niektorých námietok občanov proti pôvodnému zneniu zmluvy,
3. svetová finančná kríza a depresia írskej ekonomiky.
Z týchto troch faktorov zohrali kľúčovú rolu ustrnutie svetových finančných tokov vlani na jeseň a následná hospodárska kríza. Keltského tigra zranila viac, ako si ešte v júni 2008 dokázali predstaviť i tí najpesimistickejší írski prognostici. Írsky elektorát sa vtedy ešte nechával hojdať na vlne vyše desaťročnej prosperity a väčšina Írov, ktorí prišli vlani hlasovať, považovala vtedajšiu mieru integrácie svojej krajiny do EÚ za optimálnu: z Bruselu sa hrnuli eurofondy, z USA investície do informačných technológií a do finančníctva a z nových postkomunistických členských krajín prúdila lacná a od mája 2005 plne legálna pracovná sila. Tým všetkým sa vytvorili aj ideálne podmienky na boom v nehnuteľnostiach.
Členstvo v EÚ
Prvé lastovičky blížiacej sa krízy si v júni 2008 všímal len málokto a ešte menej Írov ich bralo ako zlovestnú predzvesť globálnej krízy. Členstvo Smaragdového ostrova v EÚ nepovažovali všetci Íri za hlavný stimul boomu svojej ekonomiky po roku 1990. Členmi Európskeho spoločenstva boli už skôr a írske hospodárstvo začalo prekvitať až po tom, čo preberalo privatizačné a deregulačné inšpirácie od Veľkej Británie a Spojených štátov. V USA žije niekoľkonásobne viac ľudí s írskou krvou ako v samotnom Írsku a medzi nimi sa našlo dosť investorov a podnikateľov pripravených vlievať kapitál do Írska. Vláda v Dubline im vytvorila priaznivé daňové prostredie a mnohé americké spoločnosti si spravili z Írska vstupnú bránu na európske trhy. I kvôli nim sa vláda v Dubline húževnato bránila iniciatívam Berlína, Paríža alebo Bruselu na harmonizáciu daní v EÚ. Tradičná írska mentalita, ktorej sa nedokázali zbaviť mnohí írski podnikatelia, nepovažovala európsky systém prerozdeľovania a transfer fondov za prvoradú prednosť členstva v EÚ.
Tou ostáva v podvedomí Írov skôr istota z mocného patróna v Bruseli ako štítu proti rizikám recidívy britského hegemonizmu. Írsko vystúpilo spod britského dáždnika ako samostatný štát až v roku 1921 a ako republika len pred šesťdesiatimi rokmi. Pre Dublin bola kontinentálna os Berlín – Paríž, ktorá udávala tón v Bruseli, vždy viac protiváhou k Londýnu ako magnetickým pólom pre kompas írskej ekonomiky.
Klady členstva
Na druhej strane sa írsky podnikateľský sektor stotožňoval s britským či s angloamerickým trhovým myslením ako so svojím vlastným. Paradox, ktorý v tom tkvie, sa zvýraznil po vlaňajšom hospodárskom prepade. Až dovtedy ohŕňali podnikaví Íri ako národ diskrétne nosom nad predpotopnosťou toho, čo označovali za neudržateľný hospodársky dirigizmus nemeckého a francúzskeho štátu či únijného superštátu. Po zrútení írskej ekonomiky začínali oceňovať niektoré istoty rigidnejšieho kontinentálneho systému. Aspoň do tej miery, že im začala vyhovovať príslušnosť k veľkému bloku, ktorý ako celok ľahšie odolá krízovým búrkam.
Propagačná mašinéria Bruselu, upriamená v ostatných týždňoch na írskych voličov, nachádzala spoločný jazyk s írskym podnikateľským sektorom, keď spoločne koncipovali vízie pružnej a výkonnej EÚ na svetovej hospodárskej aréne. Príslušnosť k eurozóne ukazuje teraz Írom svoje klady a Bruselu sa zjavne podarilo vštepiť radovým Írom vieru v spoločnú budúcnosť EÚ pretavujúcej sa vďaka Lisabonskej zmluve v globálnu veľmoc.
Hospodárske bloky
Zmluve, ktorou chce EÚ zjednodušiť, sprehľadniť a zakcieschopniť chod svojich vnútorných mechanizmov, hrajú tento rok do karát ochabnutosť americkej ekonomiky, dedolarizačné nábehy vo svetovom obchode, ale aj vzostup Číny ako vyzývateľa americkej dominancie svetovej ekonomiky. Optimistické scenáre v Pekingu predpokladajú odsunutie japonskej ekonomiky z druhej na tretiu priečku už v priebehu nastávajúcich dvoch či troch rokov. Nástojčivosť volaní z Bruselu po vztýčení pevného bloku, ktorý by vytvoril popri čínskej a americkej ekonomike tretí pilier globálnej ekonomiky, začalo dávať zmysel mnohým doterajším írskym a ostatným európskym euroskeptikom.
Súčasná fáza svetovej ekonomiky spomalila globalizačné sútoky a mnohí ekonómovia hovoria o deglobalizačnom zvrate, i keď prechodnom. Írsko zase vidí na vlastnej skúsenosti, že na ružiach nemajú ustlané ani vyspelé a špecializované malé ekonomiky, akou je írska, prípadne i singapurská. Do neistých dôb, ktoré ešte môžu nejaký čas trvať, sú podľa všetkého najlepšie vybavené multištátne bloky s pestrou štruktúrou hospodárskych sektorov. Európska únia takým je. Má univerzálne sektorové zloženie, v čom prekonáva Čínu, ktorá dosiaľ zaostáva vo vyspelých technológiách i v iných odvetviach. Mnohí Íri i ostatní Európania si až teraz začínajú uvedomovať, prečo si všetky ostatné formujúce sa regionálne hospodárske bloky berú vzor od EÚ. Rozumie sa, že s vyvarovaním sa chýb, ktorých sa dopúšťajú trochu spohodlnení Európania.
Poučenie ostatným
Umenie, ktorému sa nedá raz a navždy naučiť, je zmysel pre mieru pri riadení a rozvoji hospodárskeho bloku. Expanzívne inštinkty sa musia držať na uzde a vyvažovať trpezlivosťou pri spevňovaní vnútornej kohézie. Lisabonská zmluva kodifikuje prechod EÚ na hospodársko-politickú supraštruktúru, ktorá však nechce byť superštátnou zliatinou a nemôže ostávať relatívne voľným zväzkom štátov. Odovzdávanie národných kompetencií spoločným inštanciám „uschopňuje“ vertikálu riadenia. Tá európska má demokratickú základňu a hoci je Írsko situované na geografickom okraji európskeho svetadielu, nebojí sa periférneho postavenia.
Nová euroústava (Lisabonská zmluva) mu dáva istotu primeraného alebo aspoň prijateľného podielu na plánovaní a riadení, navyše postavenom na demokratickej osnove celého zoskupenia. Veľa malých štátov v južnej a vo východnej Ázii by si želalo, aby aj formujúci sa blok východoázijského spoločenstva, o ktorom napríklad hovorí japonský premiér Jukio Hatojama, slúžil malým i veľkým tak ako EÚ. Aby aj ono raz malo chartu práv a povinností, akúsi ústavu, akou je Lisabonská zmluva, ktorou Íri tento rok už nepohrdli.
Autor je spolupracovník TRENDU.
Foto - SITA/AP
