Najstarší historický záznam o hospodárskom cykle, ktorý má ľudstvo k dispozícii, je nenápadne ukrytý v Biblii. Je to príbeh o faraónovi. Mal sen o siedmich tučných a siedmich vychudnutých kravách, ktorý si nevedel vyložiť. Moderný výklad interpretácie, ktorú mu poskytol Jozef, znie: Milý faraón. Gratulujem, práve sa vám prisnila makroekonomická predpoveď na štrnásť rokov dopredu. Čaká nás sedem rokov prudkého rastu HDP a sedem zlých rokov, hladomor, dnešnými slovami hospodárska kríza.
Čo po kríze?
Faraón požiadal Jozefa o radu. A ten mu odporúčal: v dobrých rokoch neprejedzte všetko, čo sa urodí, ale časť zdaňte (uvádza sa pätina úrody), postavte sýpky a obilie uskladnite na horšie časy. V období úpadku sýpky otvorte, aby ľud nezahynul od hladu. Preložené do moderného žargónu, jeho rada bola keynesiánska: v období prosperity uskutočňuj reštriktívnu fiškálnu politiku, maj rozpočtové prebytky, brzdi spotrebu, a teda i rast HDP. V kríze zasa hospodársku politiku uvoľni, fiškálnymi deficitmi podpor míňanie a posilni rast.
A teraz sa posuňme v čase o takmer tritisíc rokov dopredu. Súčasný západný svet prežil veľmi dlhé obdobie silného hospodárskeho rastu. Našej pozornosti nemôžu ujsť dve historické zhody náhod – dva dátumy, ktoré sa zapísali do pamäti našej civilizácie: teroristický útok z 11. septembra 2001 a septembrový kolaps Lehman Brothers. Sedem rokov medzi týmito dvoma dejinnými krízami bolo obdobím jedinečného rastu bohatstva západnej spoločnosti. Ako sme sa vtedy správali? Išli sme úplne proti logike Jozefovej rady. V ére štedrosti sme sa namiesto splácania dlhov a vytvárania priestoru na horšie časy zadlžovali.
Celá presofistikovaná moderná ekonomická veda nebola schopná presvedčiť politikov o základnej múdrosti, ktorá je ľudstvu zrejmá tisícročia a chápe ju aj sedemročné dieťa (preto tento príbeh čítame deťom v nedeľnej škole). Hlavný problém súčasnosti teda neznie, ako by sa mal štát správať v kríze, ale ako konal pred krízou (a ako sa bude správať po nej). My sme praktizovali expanzívnu fiškálnu politiku (dopovali sme rast) aj v rokoch, keď sme sa tešili z prudkého hospodárskeho vzostupu.
Mantra a rast
A tak sa stalo, že drvivá väčšina štátov vstúpila do krízy s neúmerne vysokým bremenom dlhu, ktorý si nazbierali v dobrých časoch. V tomto smere je stredoeurópsky región tou zdržanlivejšou výnimkou – západné krajiny sú na tom o poznanie horšie.
Dnes sa kríza presťahovala z ekonomiky na štát. Netreba sa preto treba obávať o zdravie ekonomiky, ale vrásky by nám mali robiť verejné financie. Štát už jednoducho nemá silu zobrať na svoje bedrá ani kvapku krízovosti. Teraz zostáva len dúfať, že sa v ekonomike samotnej pár rokov nič nepokazí. Keď sa pokazí, vlády už nemajú manévrovací priestor na záchranu. Ak pred rokom platil imperatív „štát, pomôž ekonomike!“, teraz je to „ekonomika, pomôž štátu!“. Preto sa škrtajú výdavky (berú sa peniaze z ekonomiky) alebo zvyšujú dane, čo je tiež sťahovanie peňazí z hospodárstva.
Takže keď sa ma ľudia pýtajú, kedy sa vráti silný ekonomický rast, odpovedám, že neviem, ale keď sa objaví, vláda by ho mala brzdiť a prioritou by malo byť znižovanie verejného zadlženia. Pokiaľ bolo imperatívom minulej generácie „maximalizovať rast za každú cenu“, musí byť novou mantrou „znižovať dlh za každú cenu“. Len dúfajme, že sa nám to podarí skôr, než nás zasiahne ďalšia kríza, ktorá síce nevieme, kedy príde, ale príde určite. Ekonomika sa totiž odnepamäti vyvíja v cykloch.
Podobenstvo o priehrade
Predstavte si dedinku, ktorá je na úpätí vysokej hory. Každý rok ju sužujú záplavy pre nepravidelné zrážky, ktoré hora zbiera a rozvodňuje potok. Až raz komusi z obyvateľov napadne postaviť hrádzu. Všetci to vďačne ocenia, pretože sa podarilo stabilizovať prietok rieky a obyvatelia môžu nažívať v pokoji. Ale ak je správca nádrže nerozumný a dovolí, aby sa preliala cez hrádzu, tak koniec takej dedinky bude horší, ako keby žiadnu priehradu nemala (a bude úplne jedno, čo bude tou poslednou kvapkou, ktorá spôsobí jej pretrhnutie).
Toto podobenstvo je o zadlženosti a fiškálnej politike, ktorá pripomína túto hrádzu. V súčasnosti je európska (ale i americká) priehrada na prasknutie. Imperatívom je teda túto nádrž čo najrýchlejšie vypustiť, čiže znížiť verejné zadlženie, kým nepríde veľká voda a bude po zábave. Dosiaľ sme mali šťastie, že bankrotovali relatívne malé krajiny. Na záchranu tých väčších alebo ďalších mnohých malých ekonomík už mnoho spoločných peňazí nezostáva.
Autor je hlavný makroekonóm ČSOB, a.s., Praha a člen Národnej ekonomickej rady vlády ČR.
Foto - Profimedia.cz
Článok vyšiel v ročenke Slovensko a svet v roku 2011, ktorá vyšla ako príloha TRENDU č. 47.
