Študujete ekonómiu? "Hrozí", že budete sebec a chamtivec

Bibliou na Ekonomickej univerzite v Bratislave je kniha k predmetu Všeobecná ekonomická teória (VET-ko). Ide o hrubú a ťažkú "bichlu", ktorá vyvoláva zdesenie u každého prváka. Na druhej strane, nájde v nej takmer všetko, čo sa vo vyšších ročníkoch v miernych obmenách opakuje.

Nadšený prvák a neskôr absolvent univerzity si zapamätá meno Adam Smith, ktorý patrí medzi otcov ekonomiky. V skratke tento znalec egoistickej stránky človeka povedal, že tým, že človek sleduje svoj vlastný záujem, slúži záujmom spoločnosti a vďaka tomu je účinnejší, než keby sa o to vedome snažil.

V knihe Bohatstvo národov, ktorú napísal v 18. storočí, nadčasovo tento fakt opísal na príklade toho, že na nás každý deň čaká večera a to nezáleží od láskavosti mäsiara, pivovarníka alebo pekára, ale od toho, že každý z nich sleduje svoj vlastný záujem.

Podľa A. Smitha by sme sa preto nemali spoliehať na ľudskosť, ale naopak na sebectvo ľudí. Ak v trhovej ekonomike nastanú situácie, že chýba produkt a je o neho záujem, vzrastie jeho cena, čo motivuje firmy, aby ho viac produkovali, a tak sa samovoľne, cez „neviditeľnú ruku trhu“ vyrieši pôvodný nedostatok.

TREND.sk sa detailnejšie pozrel na to, ako ekonomický teória vplýva v praktických situáciách na racionalitu a zmýšľanie jej študentov.

Človek neekonóm na ekonomickej škole

Profesor Adam Grant z Wharton School pri University of Pennsylvania v knihe Give and Take rozlišuje tri typy ľudí. Prvú označuje ako príjemcov (takers), ktorí sa od svojho okolia snažia získať čo najviac a necítia potrebu sa odplatiť.

Druhú tvoria takzvaní matchers (od slova match - prirovnať), ktorí si zakladajú na tom, aby za každú službu vždy poskytli zodpovedajúce protislužbu. Treťou kategóriou sú darcovia (givers), ktorí svojmu okoliu nezištne pomáhajú bez toho, aby pritom pomýšľali na akýkoľvek profit.

Kniha zaujala aj ex-viceprezidenta Bank of America Merrill Lynch Brooka Allena, ktorý na jeho adresu s iróniou poznamenal: „Už viem, v čom tkvie môj úspech. Plat, o ktorom sa mi v živote ani nesnívalo, beriem len vďaka tomu, že som príjemca.“

A. Grant v každom prípade nie je stereotypný profesor. Hoci učí na ekonomickej škole od roku 2009, v blogu sa priznal, že nevie presne, čo znamená pojem EBITDA (zisk pred započítaním úrokov, daní, odpisov a amortizácie, pozn. red.) a nesleduje ani finančné trhy.

Jeho odborom je pracovná a organizačná psychológia, ktorá rieši motiváciu, kreativitu a spokojnosť zamestnancov vo firme. Jeho kolegovia sa z neho smejú, že ako predstaviteľ altruizmu (nezištného darcovstva) učí študentov v „chráme chamtivosti“.

Jeho príbeh sa začal v roku 1992, keď získal prácu s garantovaným príjmom. „Prakticky ihneď po tom, čo som na svoje miesto nastúpil, bolo celé oddelenie zrušené. Zamestnávateľ mi vtedy v súlade s pracovnou zmluvou vyplatil celú garantovanú mzdu a k nej vysoké odstupné. To bolo prvýkrát v mojom živote, keď som dostal zaplatené viac peňazí, než koľko zodpovedalo odvedenej práci,“ napísal v knihe.

Vtedy sa pri odchode cítil ako dlžník, ktorý svoje záväzky nikdy nesplatí. Bolo mu vraj tak mizerne, že sa rozhodol, že pri vyjednávaní podmienok svojej budúcej pracovnej zmluvy bude postupovať inak. Už nechcel byť „taker“.

Pôsobením na Whartone sa presvedčil v teórii, čo potvrdzujú aj niektoré analýzy vedcov: že štúdium ekonomiky alebo samotné pôsobenie vo firmách na vysokých pozíciách človeka významne ovplyvňuje. Stáva sa racionálnejším a chladnejším pri rozhodovaniach, ale zároveň menej verí okoliu, čo sa prejavuje v jeho (ne)ochote pomôcť alebo v tom, či sa ekonóm v reálnom živote správa férovo.

Príklad 1: rozdeľovanie peňazí

Ešte v 90. rokoch sa dvaja ekonómovia John Carter a Michael Irons zamerali na študentov, ktorým chceli zmerať ich chamtivosť. Súčasťou výskumu bola pomerne jednoduchá hra s dvomi hráčmi – jeden z nich dostal 10 dolárov a mal ich rozdeliť medzi seba a kolegu.

V prípade, že by jeho kolega nesúhlasil s pridelenou časťou, žiaden z hráčov by nedostal ani cent. Túto hru vedci vyskúšali medzi študentmi ekonomických a neekonomických odborov. Vedci zistili, že v oboch skupinách sa len v malej miere vyskytoval spravodlivý model deľby peňazí fifty-fifty.

Rozdiel však vedci zbadali v konečnom prerozdeľovaní. Študenti – ekonómovia si v priemere venovali o 13 percent viac ako „rozdeľovači“, ktorí ekonómiu neštudujú (presnejšie, ekonómovia si ponechali 6,15 dolára, neekonómovia si nechali o niečo menej - 5,44 dolára, zvyšok dali kolegovi).

Príklad 2: Princíp rovnakého podielu

Zaujímavý experiment urobili aj sociológovia Gerald Marwell a Ruth E. Amesová, ktorí rovnako rozdelili študentov na ekonómov a neekonómov. Podobne ako v predošlom experimente dostali študenti do rúk peniaze. Mohli si ich buď nechať, alebo investovať ľubovoľný podiel do spoločného fondu.

Fond by tieto peniaze zhodnotil a rozdelil rovnakým dielom medzi všetkým investorov. Kým neekonomickí študenti prispeli skoro polovicou balíka peňazí, ekonómovia investovali do fondu len 20 percent.

Keď sa oboch skupín sociológovia pýtali, aký je podľa nich spravodlivý príspevok, všetci neekonómovia tvrdili, že polovica a viac, v prípade ekonómov bolo vyťahovanie argumentov ako z chlpatej deky - tretina z nich odmietla odpovedať a zvyšní poskytli vedcom odpovede, z ktorých sa len ťažko dali vyvodiť závery.

Príklad 3: Vzťah ku korupcii

V roku 1997 sa vedci z Universität Hohenheim snažili zistiť tendencie študentov ku korupcii. Pred premietaním filmu The Usual Suspects dali študentom vymyslenú úlohu: predstavte si, že filmový klub stratil 200 nemeckých mariek, ktoré padli do potrubia. Je preto nutné zavolať inštalatérsku firmu.

Študentom bola zároveň poskytnutá tabuľka s dvomi stĺpcami. V jednom bol poplatok firme a v druhej „možná odmena od firmy za dohodenie zákazky“. V prípade, že vyhrá firma, ktorej sa za služby zaplatí iba 20 mariek, študent ako odmenu od nej nedostane nič.

Pokiaľ však uprednostnia inštalatérov, ktorí si pýtajú za robotu 200 mariek, študent dostane ako ďakovné do svojho vrecka 144 mariek (a filmový klub by tak nedostal nič).

Vedci ponúkli študentom desať možných kombinácií poplatku firme a úplatkov. Zo 190 študentov v sále by nezobralo úplatok len dvanásť, zvyšok by akceptovalo nejakú formu "provízie" od firmy.

Študenti ekonómie z testu vyšli najhoršie a mali najväčšiu tendenciu podľahnúť „racionálnej výške úplatku“ v prípade, ak by im nehrozilo žiadne riziko potrestania.

Príklad 4: K charite bez záujmu, chamtivosť bežná

Traja ekonómovia pod vedením Roberta H. Franka z Cornell University v meste Ithaca v štáte New Yorku sa zamerali na správanie profesorov ekonómie. Vedci zistili, že učitelia ekonomických predmetov dávajú menej peňazí na charitu, pretože im aj menej dôverujú ako učitelia psychológie, sociológie, chémie či biológie.

Medzi ekonomickými učiteľmi je zároveň viac ako dvojnásobný počet tých, ktorí na charitu nedali ani cent, v porovnaní s učiteľmi neekonomických predmetov. Rovnako dopadli aj absolventi ekonomických škôl, ktorí nemali motiváciu darovať ľubovoľné príspevky na charitu v porovnaní s absolventmi neekonomických škôl. Vedci už názov analýzy podriadili výsledkom: Prečo sú študenti ekonómie sebeckejší ako ostatní?

Vlani vyšla štúdia amerických vedcov, ktorá reagovala na problém chamtivosti, s ktorou sa spájalo vypuknutie finančnej krízy v roku 2007. Závery boli zaujímavé: absolventi ekonomických škôl označili chamtivosť v dotazníku najčastejšie slovami „všeobecne prospešná“, „morálna“ alebo „správna“.

Príklad 5: Radšej zisk ako zbytočných ľudí vo firme

Pred pár rokmi dostal izraelský ekonóm (zástanca teórie hier) Ariel Rubinstein nápad na analýzu, ktorou chcel preskúmať vplyv ekonomickej vedy na rozhodnutia a empatiu svojich študentov na Tel Aviv University. Dal im pomerne jednoduchú úlohu.

Predstavte si, že ste šéfom firmy, ktorá sa potápa. Na základe analýz (tabuliek, grafov a prepočtov, ktoré dodal študentom) sa mali rozhodnúť, koľko zamestnancov by prepustili, aby sa firma dostala do zisku. Študenti na prekvapenie svojho profesora prepustili maximálny povolený počet pracovníkov, ktorý im mal zaručiť maximálny zisk firmy.

Urobili tak bez toho, aby rozmýšľali nad ďalšími dôsledkami pre zamestnanca, ktorý sa ich vinou ocitne na úrade práce. Svojou analýzou vyvolal pomerne búrlivú diskusiu o budúcnosti ekonomického vzdelávania, ktoré aj v súčasnosti nedáva silnejší priestor predmetom, na ktorých by sa riešili aj medziľudské stránky problémov.

Mnohí manažéri tak aj v reálnom živote zabúdajú na fakt, že každé rozhodnutie podniku má spoločenské dôsledky.

Na akademickej pôde je rozhodnutie pomerne jednoduché – učiteľ dodá vzorce na výpočet kondície podniku a optimalizácie nákladov firmy, ktoré vedú k čo najvyššej produktivite zamestnancov. Šikovný študent, povzbudený predtým overeným matematickým postupom, len preberá optimálne riešenie pre firmu vyjadrené vo vzorcoch.

Ak ho učitelia tlačia aj do ťaživých poučiek ekonóma Miltona Friedmana (často bez dostatočného vysvetlenia učiteľa), ktorý bol veľký kritik spoločensky zodpovedného podnikania, absolvent ekonomiky môže jeho riešenia prevziať aj do svojho biznisu.

M. Friedman totiž vo svojich citátoch (zo 70. rokov minulého storočia) zdôrazňuje, že jedinou zodpovednou úlohou biznisu je maximalizovať zisk, a nie venovať sa komunitným aktivitám. A že trhová ekonomika funguje, keď sa firmy snažia získať čo najvyšší zisk pre svojich akcionárov. V konečnom dôsledku má potom vďaka neviditeľnej ruke trhu úžitok každý: akcionári, zamestnanci, spotrebitelia aj vláda.

Časy sa zmenili a komunitné aktivity cez nadácie a fondy patria v súčasnosti to výbavy takmer každej väčšej firmy na Slovensku, ktorá si nimi vytvára vlastné PR a buduje svoju značku ako zodpovedná spoločnosť. Ide však o väčšie korporácie, kde manažér často preberá kultúru zodpovednosti, ktorá bola vo firme zavedená.

Inklinujú študenti k ekonómii automaticky?

Aby sa ekonómovia len neočierňovali, spomenuté analýzy iné štúdie spochybňujú. Zaužívané tézy o tom, že študenti ekonómie až vplyvom štúdia vykazujú zvýšenú mieru chamtivosti a egocentrizmu, sa snažili vyvrátiť napríklad švajčiarski vedci Bruno S. Frey a Stephan Meier.

Otestovali 28-tisíc švajčiarskych študentov, ktorých sa pýtali, či už niekedy finančne pomohli spolužiakovi alebo cudziemu človeku, ktorý žiadal o peniaze. Vedci zistili rozdiel len v pár percentuálnych bodoch: peniaze niekedy požičalo 62 percent študentov ekonómie a 69 percent študentov neekonomických predmetov.

Túto percentuálnu medzeru v takmer rovnakej miere však vykázali aj študenti, ktorí sa prihlásili na vysokú školu a zatiaľ neabsolvovali žiadnu vyučovaciu hodinu. Vedci z výsledkov vyvodili záver, že štúdium ekonómie ľudí v zásade neformuje, ale študenti s vopred danou inklináciou k vlastnému prospechu a výhodám samovoľne inklinujú k výberu ekonomickej školy.

Nutno dodať, že aj ich aj závery spochybňujú sociologické výskumy, ktoré tvrdia, že názory ľudí sú ovplyvňované prostredím a teda človek ich môže prebrať a stotožniť sa s nimi aj nechcene. Pretože názor (svojej) väčšiny považuje za bežný (platí to predovšetkým pre študentov, ktorí sa pohybujú medzi spolužiakmi z medicíny, práva či ekonómie).

Sociológovia vplyv skupiny nazývajú pojmom skupinová polarizácia. Ide o tendenciu sociálnych skupín robiť rozhodnutia, ktoré sú extrémnejšie než rozhodnutia jednotlivcov.