Keď začiatkom mesiaca zachvátili krížnik Moskva plamene, ruský prezident Vladimír Putin zvolal svojich ministrov s cieľom riešiť iný nevítaný dôsledok svojej vojny na Ukrajine – taký, ktorý je menej dramatický než potopenie jeho vlajkovej lode, no nebezpečnejší, pokiaľ ide o celkovú silu jeho režimu.
Na pláne tohto stretnutia bolo nájsť riešenia k niečomu, čo s dávkou eufemizmu nazval „súčasná situácia v ropnom a plynovom sektore“. Putin prezentoval zoznam problémov, ktoré trápia strategicky najdôležitejší priemysel Ruska, píše Politico.
No hlavná výzva, ktorú sa snažil riešiť, sa zdala byť preňho nová: Čo bude Rusko robiť, ak Západ prestane kupovať jeho ropu?
Buča bola zlomovým bodom podpory
Zdá sa, že Putina nedávna zmena v sentimente Západu voči embargu na ruskú ropu zaskočila. A možno z dobrého dôvodu. Koncom februára, keď Západ ohlásil nové kolo sankcií, dal Západ jasne najavo, že sa nevzťahujú na vývozy v oblasti energetiky.
No keď na povrch vyplávali zverstvá páchané v Buči a inde na Ukrajine, podpora pre embargo na vývozy ruskej ropy vzrástla. Tieto vývozy sú najväčším zdrojom financovania vlády.
USA a Kanada už zákaz zaviedli. Tvorcovia politík EÚ naznačili akúsi túžbu nasledovať ich príklad, no mali problém zhodnúť sa na tom, ako zaviesť embargo, ktoré by sa vyhlo nadmernému sebapoškodeniu. Zákaz by mohol spustiť šok v oblasti cien ropy, v dôsledku ktorého by mohla svetová ekonomika upadnúť do recesie. Ďalšími následkami by mohli byť prudký nárast nákladov na jedlo vo svete a oslabenie jednoty v rámci spojencov Ukrajiny.
Infraštruktúra má slabiny
V rekcii na hrozbu embarga Putin urgentne poveril svojich ministrov, aby k 1. júnu prišli s plánom pre vybudovanie novej infraštruktúry pre vývozy ropy do „priateľských“ krajín. Táto požiadavka mala v sebe štipku zúfalstva, keďže vybudovanie takejto infraštruktúry by trvalo roky a teda je v súčasnosti Putinovi len málo platná. No vydaním tohto rozkazu Putin nevedomky zvýraznil určité štrukturálne zraniteľné miesta ruského ropného priemyslu – slabiny, ktoré sú kľúčom k vyriešeniu embargovej dilemy EÚ.
Pokiaľ ide o vývozy ropy na Západ, Rusko čelí limitom, pokiaľ ide o jeho schopnosť presmerovať alebo znížiť tieto objemy. Tieto obmedzenia vyplynuli z obrovského rozsahu a neflexibilnosti ruského systému výroby a prepravy. Počas nedávnych rokovaniach o sankciách boli tieto obmedzenia značne prehliadané. Ak sa však správne využijú, umožnia Západu navrhnúť inteligentné sankcie, ktoré by mohli skresať príjmy Ruska z ropy a takisto predísť šoku v oblasti cien ropy. Navyše by takisto mohli financovať obnovu Ukrajiny na účet Ruska.
Presmerovanie do Ázie je na dlhé lakte
Prvým takýmto zraniteľným miestom je obmedzená schopnosť Ruska presmerovať svoje objemy určené Západu na iné trhy. Letmý pohľad na mapu odhalí, že ruská infraštruktúra vývozných potrubí, železníc a morských terminálov sa orientuje najmä na Západ.
Západ je zďaleka najväčším zákazníkom Ruska, pričom denne čerpá asi šesť miliónov barelov ruskej ropy, čo je viac než polovica celkovej výroby Ruska. Pre porovnanie, infraštruktúra Ruska pre vývozy do Ázie je relatívne skromná. Prvé a jediné potrubie smerujúce do Číny a tichomorskej oblasti sa dokončilo až v roku 2019 a prúdi ním menej než 15 percent celkovej výroby Ruska.
Čo by sa teda stalo s týmito šiestimi miliónmi barelmi denne, ak by ich Západ prestal kupovať? Ruskí činitelia sa vyhrážali tým, že ich pošlú „inam“, zatiaľ čo médiá sa zameriavali na príbehy o zvýšení predaja Číne a Indii. Táto hrozba presmerovania do Ázie je však psom, ktorý šteká, no nehryzie.
Začnime napríklad tým, že kapacita ruského potrubia smerujúceho do Ázie je už naplnená. To znamená, že presmerovaná ropa by musela prúdiť po mori z terminálov v Čiernom mori a Pobaltí. Preprava takéhoto veľkého množstva ropy na takú veľkú vzdialenosť by si vyžadovala každodennú prevádzku okolo 230 supertankerov, čo predstavuje 30 percent svetovej flotily. Takáto masívna flotila by si zas vyžadovala malú armádu účastníkov tretích strán, akými sú bankári, obchodníci s komoditami či majitelia plavidiel.
Ak Západ na ruské vývozy zavedie úplné, koordinované embargo vrátane sankcií voči tretím stranám umožňujúcim obchodovanie, väčšina lodí tejto flotily by na more nikdy nevyplávala. Riziko sankcií by bolo príliš veľké. Objemy, ktoré mali pôvodne smerovať na Západ, by namiesto toho skončili „uviaznuté“ na ruských brehoch.
Výroba by sa z odstávky nemusela spamätať
Otázka znie: Čo by Rusko so všetkou touto uviaznutou ropou robilo? Odpoveď podčiarkuje druhé strategické zraniteľné miesto ruskej ropy. Rusku chýba rozsiahla skladová kapacita, takže jeho jedinou možnosťou by bolo nechať túto ropu v zemi. Inými slovami, prestať s výrobou. Scenár takzvaného „odstavenia výroby“ by Moskve spôsobil značné škody z niekoľkých dôvodov, pričom niektoré sú evidentné viac než ostatné.
Najočividnejším dôvodom by bola strata dôležitých vývozných príjmov. Menej zjavným by však bola škoda, ktorú by dlhšia rozsiahla odstávka spôsobila v oblasti kapacity vstupnej výroby Ruska.
Takáto odstávka by znamenala prácne zatvorenie desiatok tisícov týchto vrtov, pričom mnoho z nich by sa nikdy nevrátilo k vytváraniu ziskov. Mohla by takisto skompromitovať zložité programy na udržiavanie tlaku, ktoré sú dôležité pre ziskovosť tejto oblasti.
Predaj za cenu straty zisku
Keď zoberieme do úvahy presmerovanie do Ázie a odstavenie výroby, zistíme, že Rusko je od Západu závislejšie oveľa viac, než si mnoho západných tvorcov politík uvedomuje. Závislosť Ruska od toho, aby Západ čerpal jeho ropu, poskytuje Západu páku, ktorú potreboval na to, aby zaviedol ropné sankcie, ktorými dosiahne svoje ciele a minimalizuje svoje vlastné škody.
Ako by takéto sankcie fungovali? Západné vlády by mohli začať tým, že vyhlásia úplné embargo na všetky ruské vývozy ropy. Embargo by malo zahŕňať aj druhotné sankcie voči tretím stranám, čím by veľké množstvo vývozov ropy uviazlo v Rusku. No embargo by takisto zahŕňalo aj ustanovenia, ktoré by Rusku umožnili pokračovať vo vývoze uviaznutej ropy, ak by ho predávalo v rámci špeciálneho sankčného režimu spravovaného Západom, ktorý by výrazne obmedzoval zisk, ktorý by putoval do Kremľa.
Podľa tohto režimu by ruskí výrobcovia predávali svoju ropu za normálne trhové ceny, no z predaja by im späť neputovala plná trhová cena. Namiesto toho by im správca sankcií zaplatil len zredukovanú cenu, ktorá by postačovala na pokrytie výrobných nákladov, pričom by nezahŕňala dane. Priemerné výrobné náklady sa v Rusku pohybujú na úrovni približne 20 dolárov za barel. Rozdiel medzi týmito 20 dolármi predstavujúcimi náklady na výrobu a skutočnou trhovou cenou by putoval do špeciálneho fondu na obnovu Ukrajiny.
Ak by sa teda ropa predávala za 80 dolárov za barel, ruský predajca by obdržal len sumu predstavujúcu výrobne náklady, v tomto prípade 20 dolárov, a zvyšných 60 dolárov by putovalo do fondu na obnovu Ukrajiny.
V súčasnosti je reálna situácia taká, že ruský predajca za barel dostane celých 80 dolárov, pričom 55 dolárov putuje ruskej vláde vo forme daní. V praxi by tieto sankcie znamenali to, že Rusko by sa muselo vzdať všetkých svojich ziskov z ropy v prospech obnovy Ukrajiny.
Reakcia Ruska
Má to však háčik. Je ním skutočnosť, že Rusko nemožno prinútiť vyvážať jeho uviaznutú ropu. Jej predaj by zjavne musel byť v hospodárskom záujme Ruska. Podľa sankčného režimu by však získalo dostatok prostriedkov na to, aby udržalo svoj najstrategickejší priemysel nad vodou a vyhlo sa ochromujúcej odstávke.
Nebolo by prekvapením, keby sa Rusko rozhodlo – aspoň na začiatku – výrobu odstaviť v nádeji, že by to narušilo svetové trhy a zlomilo odhodlanie Západu. Kremeľ by takisto mohol prísť s vlastnými sankciami. EÚ už tvrdo pracuje na tom, aby sa pripravila na možnosť obmedzených vývozov plynu do Európy.
Čím dlhšie však bude Rusko blokovať svoju ropu, tým závažnejšie budú dôsledky – hospodárske aj geologické. Putin už v tejto vojne stratil jednu svoju vlajkovú loď. Mal by si teda dobre premyslieť, či potopí aj svoj najstrategickejší priemysel.
Ďalšie dôležité správy
