Existuje tisícero oblastí podnikania. Prečo práve fast food?
Ja som pôvodne vyštudoval FTVŠ na UK, telesná a branná výchova. Patrím ešte k starej generácii. Prišla revolúcia a brannú výchovu viac-menej zrušili. Zostala mi telesná výchova a mohol som si vybrať trénerstvo. Ja som sa konkrétne venoval futbalu, ktorý som aj hrával. Ale ani jeden deň som telesnú neučil.
Už v tej dobe, keď prvý deň otvorili hranice, som išiel hneď do Rakúska na Mariahilfer Strasse. Vtedy tam boli len obchody pre Maďarov, ktoré sa až potom preorientovali na Slovákov. Podarilo sa mi zamestnať v jednom obchode, oproti ktorému bol McDonald’s, kde som chodieval a čo bol môj taký prvý kontakt s fast foodom.
Po škole som sa chcel zamestnať, alebo rovno podnikať. V tej dobe prišli nové firmy, strašne obľúbené boli miesta ako obchodný zástupca pre Coca-Colu a pre iné spoločnosti. Dávali firemné autá, na tú dobu, 1993 až 1994, to bolo nadštandardné. Raz som listoval vtedajších novinách Práca a v sekcii inzerátov som zrazu uvidel na celú stranu „McDonald’s Česká republika hľadá manažérov pre Slovensko“. Hovorím si, že tam napíšem a pošlem životopis s tým, že ma určite nevyberú.
Zrazu volajú, že keď mám záujem, mám prísť do hotela Kyjev na námestí SNP. Prídem tam, všade balóniky McDonald’s a tisíc ľudí, ktorí sa uchádzali o tú istú pozíciu manažéra. Keď som sa pýtal, povedali mi, že hľadajú šesť až desať ľudí. Skúšali na nás tímové práce a previerky typu „Čo by som si zobral na prázdny ostrov“. Trvalo to pol dňa. Nakoniec som sa dostal do užšieho výberu a pozvali si ma do najbližšieho McDonaldu, do Brna. Dali mi uniformu, šiltovku, prezliekol som sa a poďme. Prvý deň som celý deň strávil na grile.
Nekandidovali ste náhodou na manažéra?
Jasné. To takto fungovalo, museli sme si vyskúšať, o čom ten biznis je. Potom som išiel medzi zákazníkov, kde som zbieral tácky. Neskôr mi dali umyť okná. Jednoducho všetko. Na druhý deň prišli z manažmentu, spravili so mnou pohovor, potriasli rukami a povedali, že sa mi ozvú. Nakoniec sa mi ozvali, že som medzi vybratými, ktorí by mali otvárať slovenský trh, a môžem nastúpiť na šesťmesačný tréning do Ostravy. Vtedy som ani nevedel, kde to je. Prišli sme tam dvaja Slováci s tým, že po skončení školenia otvárame prvú prevádzku v Banskej Bystrici.
Dá sa povedať, že ste človek, ktorý na Slovensko priniesol fast food.
Bol som v tíme, ktorý presne pred 20 rokmi otváral prvý McDonald’s v Banskej Bystrici. Vždy som mal v sebe podnikateľského ducha a vtedy som veľa čítal, že McDonald’s funguje ako franchising. Potom som od spoločnosti odišiel a stal sa podnikateľom, ktorý vlastní licenciu na prevádzkovanie McDonald’s. Páčil sa mi ten systém, spôsob podnikania, a všetko to, čo som videl zvonka.
Zoltán Vida - prevádzkar pobočiek McDonald's v Nitre Zdroj: TREND.sk
Milujú Slováci rýchle občerstvenie?
Keby som to rozdelil na regióny, od Nitry smerom hore na Žilinu majú len radi. Aj v Košiciach a v okolí ho majú len radi. Ľudia smerom od Nitry na juh ho milujú. Tá južanská mentalita je trošku iná ako napríklad na Orave. A samozrejme, Bratislavčania tiež milujú. Bratislava je ale Bratislava, to je štát v štáte, iné sú príjmy aj ľudia. Ale keď sa pozerám, aká je nezamestnanosť v Nitre či Nových Zámkoch, aj napriek tomu tento biznis funguje, takže je to naozaj spojené aj s emóciami.
Ako si to vysvetľujete?
Ja to čiastočne prikladám tomu nedostatku za socialistických čias, kedy niečo ako fast food poriadne nebolo. Táto generácia, terajší dvadsaťroční či tridsaťroční, to naopak berie ako štandard, niečo, čo je prirodzenou súčasťou dnešného sveta.
V porovnaní s blízkym zahraničím, má slovenský trh v tejto oblasti výrazné špecifiká?
Tak, samozrejme, cena. V zahraničí je iná životná úroveň. Preto aj v niektorých dedinách v Rakúsku, v ktorých býva 5-tisíc ľudí, je McDonald’s. Je tam priemyselná zóna a žije to. Na Slovensku by som si to nevedel predstaviť.
U susedov je aj oveľa väčší počet ľudí, ktorí sa zastavia a obtočia za deň. Ten nával zákazníkov, čo tam pri návštevách vidím, je výraznejší. Dajme tomu, že náš pravidelný zákazník príde raz za mesiac, v zahraničí sa otočí dva až trikrát za mesiac. Aj tie priemerné nákupy sú väčšie. Samozrejme, je to tou ekonomikou, zarábajú viac.
Tým, že ste sa stali franšízantom McDonaldu, vám na začiatku podnikania odpadli určité starosti, nemuseli ste napríklad vyvíjať vlastné know-how a trápiť sa s marketingom. Znie to až príliš jednoducho.
Bola to obrovská pomoc. Hlavne som v bodoch dostal, čo musím robiť, aby to fungovalo. Taký „checklist“, prvý bod, druhý bod, tretí bod... veci, ktoré musím spraviť, aby som mohol fungovať. Nemohlo sa stať, že by som na niečo zabudol. Nestala sa situácia, že, aha, aj toto treba spraviť? To sa týkalo aj právnych vecí, aby som nezostal ani náhodou voči štátu niečo dlžný. Viac-menej to bol zoznam, ako podnikať. Získal som tým taký základ, istotu.
Dokážete si predstaviť, že by ste rozbehli vlastnú nezávislú prevádzku? Mali by ste aj vtedy úspech?
Pravdupovediac, nie. Podnikateľ, ktorý by začal na Slovensku s vlastným fast foodom, by to mal veľmi ťažké. Vytvoriť nejakú vlastnú lokálnu značku, to si viem len ťažko predstaviť. Fungovať dlhodobo a prežiť na slovenskom trhu v tomto smere... tam je myslím malá šanca.
Človek by musel mať veľký kapitál a otvoriť súčasne viac, nejakých 15 pobočiek naraz. Keď bude otvárať tak, že otvorí jednu prevádzku a bude čakať, kým nakumuluje nejaké peniaze, a až potom idem otvárať ďalšiu, to podľa mňa nemá šancu, aby fungovalo.
Aj tak nie je nič výnimočné, ak sa na 1 km štvorcovom nachádza 20 a viac prevádzok, bufetov, kebabov, stánkov či podobných podnikov. V takomto vysoko konkurenčnom prostredí musí byť cenová vojna prakticky nevyhnutná.
My máme svoju stratégiu a tou určite nie je cenová vojna. Nesledujeme, či Jožko Ferko predáva obedové menu za 3,90 a na základe toho my nezačneme predávať za 3,50. My si zakladáme na kvalitných surovinách, a tým pádom nemôžeme ísť pod cenu.
V dnešnej dobe ten zákazník už vie rátať. My sa niektorí divíme, ako môže niekto zaplatiť elektrinu, plyn, čašníka, kuchára a dať menu za 3,90. V Nových Zámkoch som raz napísané na okne videl menu za 2,95. Polievka, hlavné jedlo a zákusok. Krátkodobo to má úspech, ale dlhodobo to nemôže fungovať.
Pri takej veľkej konkurencii podľa mňa nepomôže jednotlivcom ani veľká reklama. Pomôže maximálne to, že dobrá povesť sa bude šíriť ústnym podaním.
Považujete vôbec všetky tie ázijské bistrá, klasické reštaurácie a stánky s kebabom a iným fast foodom za plnohodnotnú konkurenciu?
Tie bistrá a reštaurácie áno. A to hlavne preto, že hovoríme o našich prevádzkach ako o reštauráciách.
Pri McDonalde majú ale ľudia zafixované, že ste fast food. Ťažko ukecáte verejnosť, že ste klasická reštaurácia.
My hovoríme, že sme reštaurácia s rýchlou obsluhou. Určite to vadí dosť ľuďom, hlavne našim neprajníkom a konkurencii, že chceme byť reštauráciou. My sa s nimi ani nesnažíme bojovať. Robíme si svoje a nepozeráme veľmi na to, ako tí druhí robia biznis. Viem, že existujú, ale keď ponúkajú napríklad kávu za určitú cenu, určite ju nebudeme podliezať. To by bola cesta do záhuby.
Čo si myslíte o „zeleninovej“ móde? V Austrálii otvorili pobočku, ktorá namiesto klasického sortimentu ponúka baklažán, šošovicu či tekvice Príde to aj k nám? Alebo už prišlo?
V Austrálii sa tento koncept ešte len testuje. Pokiaľ sa táto móda dostane aj sem, určite budeme skúšať rôzne možnosti aj tu. Máme síce globálne produkty, ktoré nájdete v každom štáte, kde fungujeme ako napríklad BigMac a hranolčeky, ale ponuka sa taktiež prispôsobuje lokálnym chutiam a preferenciám zákazníkov. Keby sa nám ukázalo, že Slováci baklažán chcú, určite by sme ho v našich reštauráciách vyskúšali. V Rakúsku tiež napríklad testovali vegetariánsky hamburger a neujal sa.
Je šanca, že by fast food v budúcnosti zanikol?
Myslím si, že nie.
Takže sa nebojíte, že ľudí osvieti a začnú si variť jedlo doma?
Toho sa nebojím. Čím ďalej, tým menej budú ľudia variť doma. Fast food na Slovensku nezanikne ani za päťdesiat rokov, ani za sto. A aj keby prišla iná móda, určite sa tomu prispôsobíme. Budeme predávať to, čo chcú zákazníci. Možno za tých päťdesiat rokov nebudeme predávať hamburgery a hranolčeky, ale niečo iné, čo ľudia budú chcieť.
