Prisťahovalec zo zahraničia zvykne mať lepšie vzdelanie ako priemerný Slovák, uvádza sa v správach OECD. Tento fakt je v ostrom protiklade so všeobecným názorom, formovaným pod vplyvom médií, ktoré sa sústreďujú na migrantov z utečeneckých táborov. V skutočnosti slovenská cudzinecká polícia vlani registrovala 32-tisíc cudzincov s povolením na pobyt, kým počet žiadateľov o azyl neprekročil trojtisícovú hranicu. Na druhej strane, s prehlbujúcim sa nedostatkom ľudí na domácom trhu práce sa vynára i otázka „importu“ zahraničných pracovníkov. Zlá správa je, že slovenské úrady zatiaľ netušia, ako z trendu globálnej migrácie vyťažiť.

Neúplné štatistiky

Konzultant Medzinárodnej organizácie pre migráciu Boris Divinský potvrdzuje, že Slovensko momentálne prežíva boom z pohľadu vzdelanostnej štruktúry prisťahovalcov. Pod vysokú úroveň sa podpisujú lektori, výskumníci, reprezentanti firiem a top manažéri zo západnej Európy, ktorí do krajiny prišli rozbehnúť lokálne biznisy. No prichádzajú iba na určitý čas. B. Divinský odhaduje, že tento trend do piatich rokov pominie.

Podrobné údaje o vzdelaní, profesii či veku majú slovenské orgány iba o prisťahovalcoch z krajín Európskej únie a Európskeho hospodárskeho priestoru. Pokiaľ ide o migrantov z tretích krajín, je to podstatne slabšie. Napríklad kolónka o veku sa zaviedla len pred rokom. Chýbajúce detailné štatistiky sú problém, lebo bez nich sa nedá vypracovať zmysluplná koncepcia štátnej imigračnej politiky.

„Pracujeme na vývoji softvéru, ktorý umožní podrobnejší monitoring [migrantov z tretích krajín],“ tvrdí riaditeľ odboru medzinárodných vzťahov Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny Boris Katuščák. No ako dodáva, kompetencie jeho úradu umožňujú zisťovať dáta len od tých cudzincov, ktorí na Slovensko prichádzajú pracovať. Nepokrývajú od nich závislé osoby – ekonomicky neaktívnych členov rodiny.

Po dva a pol roku

V niektorých odvetviach slovenským firmám a organizáciám, napriek takmer jedenásťpercentnej nezamestnanosti, začínajú chýbať vhodní uchádzači o prácu. A ako konštatuje Viedenský inštitút pre medzinárodné ekonomické otázky, tento problém sa stáva aktuálnym pre celú strednú Európu. Napríklad Poľsko vie, že ak má postaviť štadióny pre Majstrovstvá Európy vo futbale v roku 2012, bude na to potrebovať pracovné sily zo zahraničia.

Keďže zásoby poľského trhu práce využíva najmä Veľká Británia či Írsko, tamojší vládni činitelia sa obracajú na Indiu, Čínu a Vietnam. Okrem toho, Poliaci nedávno zmiernili podmienky na zamestnávanie Rusov, Ukrajincov a Bielorusov. Pristúpili tiež k špeciálnym pracovným povoleniam pre ľudí z Uzbekistanu a Tadžikistanu. Nová imigračná politika Poľska sa zameriava na sezónne práce. Stačí potvrdenie od zamestnávateľa, že má o pracovníka záujem, a úrady mu na tri mesiace vydajú pracovné povolenie. Ich udeľovanie zjednodušilo i Maďarsko.

Česko si imigrantov systematicky vyberá od roku 2003. Zvolilo si na to podobný bodový systém, aký využíva Kanada, Austrália či Nový Zéland. Tí, ktorí sa rozhodli, že sa chcú zo svojej vlasti odsťahovať, prejdú najprv na zastupiteľských úradoch bodovým hodnotením. Čím vyššie vzdelanie, tým viac bodov. Zarátava sa odborná prax, úroveň ovládania jazyka, vzdelanie partnera. Kanada prihliada aj na pracovnú skúsenosť – ak cudzinec už raz v krajine pracoval. Na to, aby mu kanadské úrady vydali povolenie, musí zo sto bodov získať aspoň šesťdesiatsedem.

V českom systéme môžu držitelia pracovného povolenia po dva a pol roku požiadať o trvalý pobyt. A v prípade jeho udelenia sa so svojimi rodinami v krajine usadiť. Program je určený pre občanov Chorvátska, Kazachstanu, Bieloruska, Moldavska, Srbska a Čiernej Hory, Ukrajiny a Kanady. Zapojiť sa doň môžu i všetci zahraniční absolventi českých vysokých škôl bez ohľadu na to, z akej krajiny pochádzajú. Česku sa takto podarilo zatiaľ prilákať šesťsto kvalifikovaných cudzincov. Okrem toho, tamojšia imigračná politika neobmedzuje počet pracujúcich cudzincov na sezónne práce.

Ukrajina najbližšia

Slovenské úrady nemajú s riadením ekonomickej migrácie tretích krajín takmer žiadne skúsenosti. Štát zaujíma skôr ľahostajný postoj k potrebe zamestnávateľov, ktorí volajú po otvorení pracovného trhu. S výnimkou – a aj to dnes už morálne zastaranou – bilaterálnej dohody s Ukrajinou o vzájomnom zamestnávaní. Platí od roku 1998, keď Slovensko dosahovalo európske rekordy v počte nezamestnaných. Podľa nej môžu slovenskí zamestnávatelia ponúknuť miesto najviac dvesto Ukrajincom. A aj to maximálne na pol druha roka. Ďalších tristo ľudí povoľuje zmluva na sezónne brigády.

Ministerstvo to zatiaľ ako problém slovenského trhu práce nepociťuje. „Ale môže nastať situácia, že stanovený kvótny systém nedovolí zamestnávateľom prijať ľudí, ktorí sú nám kultúrne bližšie,“ uznáva B. Katuščák. Potom sa podľa neho začnú obracať na ľudí zo vzdialenejších krajín, ktoré kvóty podpísané nemajú – Pakistancov, Indov či Mongolov. Vzhľadom na kultúrne odlišnosti sa môže (i keď, samozrejme, nemusí) skomplikovať ich integrácia do spoločnosti. „Napríklad nemusia sa dobre naučiť po slovensky. Na rozdiel od Ukrajincov, ktorým je slovenčina ako slovanský jazyk bližšia,“ myslí si B. Katuščák.

Práve Ukrajina sa podľa B. Divinského môže stať najväčším exportérom pracovnej sily na Slovensko. Podľa jeho prieskumov pracovníci spoza východnej hranice najviac zaujímajú tunajších podnikateľov – pre malé rečové a vzdelanostné rozdiely. Hoci nedostatok ľudí sa začína prejavovať i na Ukrajine. Vo všeobecnosti, slovenské firmy uprednostňujú pracovné sily z kultúrne a teritoriálne najbližších regiónov. Pravda, napríklad obyvatelia Bulharska či Rumunska, teraz už členov EÚ, majú iné cieľové krajiny, nie Slovensko. V hre nateraz ostáva Chorvátsko, Macedónsko či Bosna a Hercegovina.

Šanca

Na konkurenčný boj s okolitými krajinami o pracovníkov z cudziny nemá Slovensko najlepšie dispozície. Už len preto, že mzdová úroveň je oproti okolitým krajinám – nehovoriac o západnej časti EÚ – nižšia. Okrem toho, chýbajú štátne koncepcie a konkrétne programy riadenia ekonomickej migrácie. Podľa B. Katuščáka ťažko odhadnúť, kedy sa budú programy realizovať, kľúčové je rozhodnutie vedenia ministerstva. Zatiaľ na ministerstve vznikol nový odbor migrácie a integrácie, ktorý sa touto agendou zaoberá.

Vízia ministerstva je zhruba taká, že vítaní sú vysokokvalifikovaní migranti, no forma, akou ich chce Slovensko prilákať, známa zatiaľ nie je. Otvorenou otázkou ostáva prístup k slabšie kvalifikovaným cudzincom. Hoci to, že je Slovensko iba na začiatku procesu, nemusí byť na škodu. Má šancu zadefinovať vstupné parametre tak, aby získalo len preferovaných ľudí.

Kvantitatívne síce podľa B. Divinského Slovensko nie je v rovnakej situácii, ako boli v druhej polovici 20. storočia v čase najväčších náporov migrantov západné krajiny. No situácia o desať rokov sa môže zmeniť. Tým, že vo Francúzsku, v Nemecku či Holandsku vtedy neuvažovali o dlhodobej migrácii za prácou, nevytvárali žiadne inštrumenty na integráciu zahraničných pracovníkov do spoločnosti. „Mohli by sme sa z tohto vývoja poučiť v tom, že koncepciu integračnej politiky vypracujeme dostatočne vopred,“ uvažuje B. Divinský. Výhodou je podľa neho aj to, že Slovensko má pomerne nízky počet nelegálnych migrantov.

Rezort práce nechce výpadky na slovenskom trhu práce nahrádzať plošným dovážaním ľudí zo zahraničia. „Prioritou bude zvýšiť zamestnanosť z vnútorných zdrojov, cez nástroje aktívnej politiky a programy zamerané na vzdelávanie a prípravu nezamestnaných,“ konštatuje B. Katuščák. No uznáva, že riadená imigračná politika môže problémy sčasti vyriešiť. A že jej prípravou sa treba zaoberať už dnes.

    Z baníckej štôlne do drevovýroby

    Jedným z programov na pomoc nezamestnaným pri opätovnom zaraďovaní sa na pracovný trh je projekt Help rovnomennej neziskovky z Handlovej. Naštartovali ho v roku 2005 v reakcii na situáciu v tamojšom regióne, kde došlo k útlmu baníckej činnosti. Help využíva prostriedky Európskeho sociálneho fondu.

    Keďže má Help zmluvu o spolupráci s miestnym úradom práce, väčšina jeho klientov pochádza z jeho databázy. Spočiatku uvažovali o rôznych kritériách, na základe ktorých ich chceli vyberať. Potrebovali, aby sa najmenej štvrtina z tých, s ktorými mali polroka pracovať, dlhodobo uplatnila na trhu práce. Viazali ich tým podmienky EÚ. Napokon sa rozhodli, že sa budú venovať každému záujemcovi.

    Veľa z ľudí, ktorí sa do projektu zapojili, vedeli iba fárať. „Bolo potrebné, aby sa preorientovali na taký typ práce, ktoré trh ponúkal,“ spomína manažér projektu Juraj Geschwandtner. Na to, aby nezamestnanému pomohli, sa snažia najprv vypracovať jeho detailný profil, odhaliť silné a slabé stránky. A to si vyžaduje zistiť informácie osobného charakteru. „Sú veci, o ktorých ľudia nechcú veľmi rozprávať. Napríklad človek ťažko priznáva, že je alkoholik alebo že mu k tomu chýba už iba krôčik,“ hovorí riaditeľ neziskovky Ladislav Hozlár.

    Počas školenia, ktoré je súčasťou príprav nezamestnaného na trh práce, sa ukážu jeho zručnosti, ktoré neskôr poslúžia na vytypovanie vhodného zamestnania. Nezohľadňuje sa iba vzdelanie a prax, v Helpe sa snažia zistiť, čo klienta baví. Vo firme poskytujú viacero druhov rekvalifikácií – v drevovýrobe, počítačové a jazykové kurzy, ďalšie sprostredkúvajú. Úspešnosť udržania si pracovných pozícií sa pohybuje na úrovni 52 percent.

    Rozpočet projektu Help do roku 2008 je 20 miliónov korún. Doteraz sa doň zapojilo 430 záujemcov. L. Hozlár si ťažká na problémy s financovaním: „Z ministerstva práce nechodia prostriedky tak, ako by mali. Takmer celý čas sme na prevádzkových nákladoch.“ Znamená to, že s nákupom školiaceho materiálu, počítačov, kníh musia čakať. Niekedy nedokážu klientovi zaplatiť ani potrebný rekvalifikačný kurz. Naopak, L. Hozlár pochvaľuje si spoluprácu s mestom Handlová, ktoré projektu finančne vypomáha.

Ilustračné foto – Sita/AP