Kto v dnešných Spojených štátoch zarába viac – prenajímateľ v chudobnej časti mesta či ten z bohatej štvrti? Je logické sa domnievať, že to bude skôr prenajímateľ z luxusného susedstva, ktorého nájomníci so sebou prinášajú viac peňazí a menej rizika. Podľa sociológa z Univerzity v Princetone Matthewa Desmonda to tak však nie je, píše denník The Financial Times.
Prenajímatelia v chudobnejších častiach miest v podstate zarábajú dvakrát toľko, čo ich kolegovia v bohatších susedstvách. Mesačne si podľa Desmonda po odčítaní výdavkov prilepšia až o 50 dolárov za byt.
„Dôvodom je skutočnosť, že hodnota majetku, hypotéky či dane sú v lacných susedstvách oveľa nižšie, no nájmy zas o toľko nižšie nie sú,“ vysvetľuje Desmond. Existuje, samozrejme, aj zopár výnimiek. Pre hŕstku najbohatších amerických miest, akým je New York, toto pravidlo neplatí, no to isté sa nedá povedať o miestach, akými sú Indianapolis či Buffalo, kde žije väčšina Američanov.
Zisky prenajímateľov v chudobnejších susedstvách často kolíšu, pričom niektorí dokonca čelia stratám z dôvodu platobnej neschopnosti svojich nájomníkov. Aj napriek tomu sú Spojené štáty podľa sociológa nastavené v neprospech chudobných. Desmond za svoju prvú knihu Evicted získal Pulitzerovu cenu, jeho najnovšie literárne dielo s názvom Poverty, by America možno považovať za akýsi manifest, ktorého cieľom je ukončiť chudobu v najväčšej ekonomike sveta.
Pasca pre chudobných
Až dva milióny Američanov doma nemá tečúcu vodu. Úroveň chudoby v Spojených štátoch v roku 2021 dosiahla úroveň 11,6 percenta. Od roku 1970 však ostáva zhruba rovnaká. Oficiálne štatistiky problém podhodnocujú, pretože nepočítajú s viac než jedným miliónom ľudí vo väzení. Desmond vo svojej novej knihe konštatuje, že chudobní sú často v pasci – vydaní napospas prenajímateľov, pretože im banky nedajú hypotéky.
Chudobní Američania musia bankám platiť poplatky za prečerpanie účtov, ktoré sa v roku 2019 vyšplhali celkovo na 11,7 miliardy dolárov. Okrem toho ich trápia zlé mzdy a právne predpisy namierené proti odborovým zväzom.
Mnohým bohatým vrátane prenajímateľov či lobistov sa však v tom istom systéme darí. „Ak by vrchné jedno percento zarábajúcich zaplatilo dane, ktoré dlžia, tak by sa krajine podarilo vyzbierať dodatočných 175 miliárd dolárov ročne. To je takmer dosť peňazí na odstránenie priepasti medzi bohatými a chudobnými,“ vysvetľuje Desmond. Obviňovať z celej situácie jedno percento najbohatších je však podľa neho príliš jednoduché.
Prstom tak ukazuje aj na trochu širšiu časť amerického obyvateľstva – štvrtinu najbohatších, ktorí poberajú daňové úľavy, vyžadujú lacný tovar a namietajú proti výstavbe cenovo dostupného bývania v rámci svojho bydliska. Inými slovami, ak je chudoba výsledkom jednotlivých rozhodnutí, tak ide najmä o rozhodnutia bohatých. Desmond by bol preto rád, keby si bohatí od systému „brali menej“ výmenou za bezpečnejšiu, spravodlivejšiu a menej úzkostlivú spoločnosť.
Spojené štáty na sociálnu podporu míňajú takmer toľko, čo Francúzsko. Aj napriek tomu tento systém napomáha hlavne bohatým. Ani daňový systém nie je veľmi progresívny, keďže bohaté rodiny platia efektívnu sadzbu dane vo výške 28 percent, zatiaľ čo chudobní a obyvatelia so stredným príjmom platia 25-percentnú sadzbu.
Za nezáujem verejnosti o zvýšenie niektorých sociálnych dávok zas podľa Desmonda môže rasizmus. Existuje vraj veľmi malá pravdepodobnosť, že ľudia dávky podporia, ak zistia, že ich dostane černoch alebo nebeloch.
Sila jednotlivca
Desmond však nestráca nádej. Mnohí demokrati a republikáni v súčasnosti tvrdia, že chudobní sa vo svojej ťažkej situácii ocitli preto, lebo museli prekonať viac prekážok než bežný občan. Ešte donedávna však zvykli hovoriť, že chudobní len málo pracovali. Je teda jasné, že sa chápanie v krajine začína meniť.
Podľa Desmonda by z menej chudobnej Ameriky ťažila celá spoločnosť. Preto by bol rád, keby vzniklo akési masové hnutie proti chudobe, ktoré by sa inšpirovalo spoločenskými nepokojmi z 60. rokov 20. storočia. Konať by však mali začať aj jednotlivci.
Desmond ich vyzval, aby nakupovali výrobky od spoločností, ktoré sa k chudobným správajú dobre. Okrem toho chce, aby bohatí darovali peniaze ušetrené na daňových úľavách charitám na pomoc ľuďom, ktorí sa stali obeťou vysťahovania. Aj malé zmeny totiž môžu podľa Desmonda viesť k politickej ochote urobiť niečo veľké.
Ďalšie dôležité správy
