Vraj niet koho zamestnať, na trhu údajne nie sú ľudia. Tvrdia to firmy, personálne agentúry a pridali by sa aj zamestnankyne úradov práce, keby to nepotvrdzovalo neopodstatnenosť ich teplých „flekov“.

Čísla sumarizujúce nové pracovné miesta, ktoré nie je kým obsadiť, nie sú nízke. Ale nízky nie je ani počet nezamestnaných.

Kto nepozná pár ľudí v okolí, ktorí sú bez práce? Pravdepodobne nie v Bratislave, ale na Orave, v Liptove, Zemplíne či na Spiši.

Keby z úradov práce zmizli dlhodobo nezamestnaní, miera nezamestnanosti by dosiahla optimálnu úroveň. Práve tí, ktorí nerobili dlhšie ako dva roky, sú problém – lebo štát, a teda všetkých, ktorí robia, stoja peniaze.

A nie málo. Dovoz zamestnancov zo zahraničia síce zapláta diery na slovenskom trhu práce a je úplne prirodzeným nástrojom riešenia absencie špecifických ľudských zdrojov, ale nie je živá voda, ktorá trh vylieči na veky. Riešenie treba hľadať niekde inde.

Sociálny trh

Premiér Robert Fico ohlásil „veľmi vážny návrat k sociálnemu štátu“. Odvážne zdvihol rukavicu, ktorú mu HZDS podhodilo podpichnutím, že Smer spomalil tempo v sociálnej politike.

Možno preto, že zatiaľ nepodporil ich oznam o ďalších vianočných dôchodkoch. Ako si to však predstavuje? Z dielne ministerstva práce konštruktívne riešenia neprichádzajú.

Kto neverí, nech si prečíta pôvodnú verziu Modernizačného programu Slovensko 21 a tú, ktorá prešla sociálnodemokratickou cenzúrou pod taktovkou rezortu práce.

Problém s „budovaním“ sociálneho štátu na Slovensku nie je v tom, že by neexistovali pozitívne príklady, ktoré je možné kopírovať.

Problém je, že všetky progresívne prvky – flexibilita trhu práce, podpora všemožných foriem zamestnávania a pracovných úväzkov, perfektne fungujúce sociálne služby, napríklad servis pre matky, ktoré sa snažia vrátiť do roboty, – sú ďaleko nad intelektuálnym horizontom premiéra i väčšiny jeho ministrov. Pre R. Fica je sociálny štát primárne priestor na kreatívne vymýšľanie úplatkov pre voličov.

Taká je potom i prax. Väčšinou zmes chaotických, protichodných a často bezvýznamných (napríklad takzvaný sociálny podnik) výstrelov naslepo spojená s mrhaním eurofondov. Iste, na papieri existuje viacero zámerov – napríklad v spomínanom Slovensku 21 –, ktoré majú zo strednodobého pohľadu pre trh práce hlavu a pätu.

Lenže v ťahu je už aj polovica volebného obdobia. Len na ilustráciu, v tomto čase pred štyrmi rokmi mal Ivan Mikloš za sebou kompletnú daňovú reformu. Ján Počiatek nebol schopný dokončiť ani zamestnanecký daňový bonus. Je to kruté, ale rečami sa ani len ten sociálny štát nedá vybudovať.

Foto - Archív