K ostatným dvom dekádam dobiehania nám pomohli najmä zahraničné investície, obchodná otvorenosť a členstvo v dôležitých medzinárodných organizáciách. Azda si to ani dostatočne neuvedomujeme, ale vo svetovom meradle patríme zo 7,4 miliardy obyvateľov planéty k “hornej miliarde”. Teda k tej menšine, ktorá má možnosť žiť v mieri a relatívnom blahobyte.
Dobrou správou je tiež, že v histórii vždy zaostalejšie Slovensko západného suseda už takmer dobehlo. Vďaka podobne vysokým platom už vídame aj viac Čechov pracujúcich na Slovensku a nie len typický opak: Slovákov v Česku. Spoločné česko-slovenské talentové súťaže, obľúbený turizmus i biznisové vzťahy ukazujú, že k sebe máme stále najbližšie. A tak je to dobre.
A teraz tá zlá správa. Politicky sme už niekde tam, kde bola 1. ČSR v 30-tych rokoch minulého storočia. Liberálna demokracia sa v našich krajinách dostáva pod čoraz väčší tlak. Akoby v očiach ľudí po istom čase stratila svoju príťažlivosť, svoj dych. Susedné Maďarsko a Poľsko už majú de fakto poloautoritárke režimy. V politike znovu čoraz viac počúvame o nebezpečných skratkovitých “riešeniach” zložitých problémov. Nenechajme to zájsť tam, kde skončila prvá republika!
Takmer 24 rokov po rozdelení nemá veľmi zmysel hovoriť o nejakom čechoslovakizme. Má ale zmysel hovoriť o spájaní sa pre dobré veci. Tak, ako za medzivojnového obdobia bojovali z rozumu za jednotné Československo Ivan Dérer či Ivan Markovič, rovnako je dnes potrebné bojovať za základné princípy slobody a rovnosti, za ovládanie nebezpečných trieštivých nálad v jednotnej Európe.
Pretože aj tých 16 miliónov duší, ktoré Slovensko a Česko dohromady majú, je stále len niekde na úrovni čínskeho hlavného mesta. Spolu sme vždy viac ako osve.
