Slovensko by mohlo byť dizajnérska veľmoc

Tvorba prvého Slovenského múzea dizajnu je dôležitou súčasťou agendy novej riaditeľky, no pri svojej budúcej práci s domácim dizajnom sa rozhodne nechce pozerať len do minulosti.

Zdroj: Milan David

Dizajn je dnes veľmi frekventovaný pojem, vymenovať niekoľkých slovenských dizajnérov by však dokázal málokto. Koho považujete za dôležitých reprezentantov domáceho dizajnu?

Ako prvý mi napadá Patrik Illo, ktorý pracuje so sklom. Je to príklad dizajnéra, ktorý má vysokú umeleckú a výtvarnú úroveň a zároveň spolupracuje s reálnou výrobou vo firme Rona. V keramike je to Simona Janišová, pri práci s drevom Tibor Uhrín, v módnom a textilnom dizajne Dana Kleinert, Marcel Holubec, Michaela Bednárová alebo Lenka Sršňová. Hociktorý ich produkt možno prezentovať na veľtrhu, dá sa vyrábať a predávať a nemuseli by sme sa vôbec hanbiť ísť s ním von. Rovnako aj naši grafickí dizajnéri sú talentovaní a neboja sa podnikať. V zahraničí je najznámejším menom Peter Biľak. Samostatná kapitola sú dizajnéri, ktorí sa uchytili v automobilovom priemysle a pracujú v dizajnérskych tímoch zahraničných firiem.

Slovenské centrum dizajnu (SCD) tento rok oslávi 25. výročie. Vzniklo relatívne rýchlo po revolúcii v súvislosti s úsilím etablovať tvorbu dizajnu ako samostatnej disciplíny v nových podmienkach. V akej situácii sa nachádza slovenský dizajn dnes?

Dnes zažívame boom kreatívnych odvetví, to je jednoznačný fakt. A je to aj veľká šanca. Na Slovensku máme obrovské množstvo talentovaných ľudí, ktorí keby dostali lepšie podmienky a vedeli uplatniť svoj talent, tak by sme mohli byť dizajnérska veľmoc. Stačí sa pozrieť, čo sa deje v multimédiách, vo vývoji počítačových hier, kde máme ľudí, ktorí sú uznávaní a vedia sa presadiť. Dnes sú to už aj firmy, ale často i talentovaní jednotlivci, ktorí by potrebovali vhodné prostredie a podporu, aby neodišli do zahraničia.

Ako k tomu môže prispieť centrum dizajnu?

Základnou úlohou centra dizajnu je, aby dokonale poznalo domácu scénu. Musí vedieť, čo sa v nej deje, kto sú jej aktéri, čo robia a aké majú problémy. Ak nezačneme týmto, ťažko môžeme pomáhať. Mapovanie domáceho dizajnu má slúžiť na to, aby sa k jeho výsledkom dostali všetci, ktorí môžu takéto informácie potrebovať. Dostupnosť dát je jedna zo zásad, ktoré budem presadzovať. Smerom k dizajnérom je úlohou centra pomôcť im prezentovať sa a vytvárať kontakty. Pozícia sprostredkovateľa je pre mňa kľúčová. Centrum nie je v pozícii poskytovateľa grantov, ale môžeme napomôcť tomu, aby sa stretli tí správni ľudia. Keď sa nám podarí prezentovať nejakého mladého dizajnéra, napríklad Nikoletu Čeligovú, ktorá je veľmi šikovná v oblasti sociálneho a medicínskeho dizajnu, tak na základe toho môže získať ďalšie zákazky od firiem. Ak sa to udeje na medzinárodnom fóre, bude to zároveň export mena slovenského dizajnu. To je to, čo chceme dosiahnuť.

Zdroj: Milan David

V zahraničí existujú verejné inštitúcie typu SCD, ktoré aktívne tvoria programy na prepájanie dizajnérov a ich možných klientov. Mohla by to byť aj úloha centra dizajnu? Čiže ísť v pomoci za hranice prezentácie a vystavovania?

Keď hovorím o prezentovaní, nemyslím tým iba výstavy. To je úplný základ, ktorý centrum už bežne robí. Nemyslím tým tiež len písanie článkov, ale aj zhromažďovanie údajov o dizajnéroch v stále aktualizovanej databáze, v ktorej ich bude možné aj bez nášho vstupu vyhľadať. Samozrejme, že by mali existovať aj programy, ktoré si vyžiadajú špeciálnu akciu. Tu sa spolieham na to, že si na spoluprácu prizvem manažérsky schopných ľudí, ktorí sa orientujú vo svete biznisu a oni mi pomôžu nájsť vhodné nástroje.

Samostatnou kapitolou je kontakt medzi dizajnérmi a štátnou správou. Už dlhšie je témou, že inštitúcie si pri štátnych zákazkách nedokážu objednať najlepšiu domácu kvalitu. Vznikla preto myšlienka Únie grafických dizajnérov, ktorá by mala pôsobiť ako prostredník. Bude sa centrum dizajnu v tomto smere tiež angažovať?

To je už rozbehnuté. A malo by to tiež byť založené na spolupráci. Cieľom SCD nie je byť centralistickou organizáciou, ktorá si zoberie všetky úlohy týkajúce sa dizajnu na seba. Navyše, my ako subjekt, ktorý spadá pod štát, môžeme mať niektoré aktivity obmedzené. Preto sa môžeme veľmi dobre dopĺňať s nezávislou organizáciou – napríklad vznikajúcou Úniou grafického dizajnu –, ktorá bude schopná v niektorých oblastiach „zabojovať“. Dve organizácie rozdielneho typu môžu byť spolu silnejšie. Keďže odborne vychádzam z oblasti grafického dizajnu, tak o iniciatíve budúcej únie viem a od začiatku som avizovala, že budeme otvorení spolupráci. Skupinu týchto ľudí som prizvala aj do prípravy tohtoročnej Národnej ceny za dizajn.

Angažovali ste sa pri vzniku Slovenského múzea dizajnu, ktoré je súčasťou SCD. Vo svete existujú renomované inštitúcie tohto typu, ktoré vystavujú ikonické kúsky z dejín dizajnu. Pri slovenskej zbierke je reakcia publika hlavne typu „Jéj, to sme mali tiež doma!“. Čo je cieľom múzea dizajnu?

Predmety produktového dizajnu sú samozrejme v prvej línii záujmu verejnosti, pretože sa s nimi ľudia každodenne stretávajú. Preto je to zrejme aj najviditeľnejšia časť našej práce. Zároveň tu zohrávajú rolu silné pocity nostalgie a dnešný záujem o retro. Reagovanie na tieto emócie je súčasťou našej práce, je to totiž spôsob, ako podnietiť ľudí, aby sa prišli pozrieť na výsledky nášho bádania.

Zdroj: Milan David

Nostalgiou sa ale vaša práca zrejme nevyčerpáva.

Určite nie. Sú to však pocity, ktoré sa pri tom objavujú, a preto sa môže niekomu zdať, že sme miesto, kde sa len zbierajú „staré veci“. Lenže: múzeá sú inštitúcie, ktoré sa zameriavajú na zbieranie a uchovávanie historicky významných vecí. Podstatný je ale ich prístup. V našom prípade ide o špecializáciu na dizajn a s ním súvisia široko rozvetvené vzťahy. Znamená to, že pri danom predmete alebo výrobku skúmame, prečo vznikol, ako vznikol, čo bola jeho funkcia, kto ho vyrábal, kto si ho objednával a kto bol jeho používateľom. Ide o ekonomické vzťahy aj históriu výrobných podnikov. Odrazu zisťujeme, že dejiny nášho dizajnu sú celkom bohaté, že boli často roztopené v pojme československý dizajn a v kolektívnom socialistickom plánovaní. Pokúšame sa určiť a pomenovať jednotlivé etapy a diela autorov, ktorí boli dôležití pre domáci dizajn a to od prelomu 19. a 20. storočia až po súčasnosť. V tom je naša úloha, ktorá nie je až tak viditeľná, ako tie vyleštené staré predmety, ktoré vyvolávajú spomienky na minulosť. Navyše náš záber sa nevyčerpáva produktovým dizajnom, ale siaha aj k móde, úžitkovej fotografii, knihám, plagátom, ilustráciám a tak ďalej.

Akú pozíciu má slovenský dizajn z historického hľadiska v rámci európskeho či svetového kontextu? Do akej miery pri tvorení zbierok narážate na dizajnérsku unikátnosť a hodnotu?

Keďže sme počas celého 20. storočia nemali múzeum tohto typu, históriu dizajnu do veľkej miery píšeme až teraz. Znamená to teda, že ikony domáceho dizajnu vlastne až teraz vytvárame. Rovnako to platí o ikonických dizajnových kúskoch v zahraničných múzeách, ktoré boli predsa tiež vytvorené. Keďže však v danej spoločnosti bol iný vzťah k dizajnu, práca dizajnérov bola okamžite vnímaná, navyše išlo o komerčne úspešné produkty, tak tie artefakty rýchlejšie nadobudli svoj status. Takéto veci však boli aj u nás, len ich treba pomenovať a to je presne to, čo robíme. Keď sa povie „prvé slovenské rádio“ alebo „prvý slovenský televízor“, tak je to zaujímavé pre nás, ale dostávame sa tým aj na medzinárodnú úroveň. Lebo vieme porovnávať. Vieme, že prvý televízor vznikol v tom roku, inde v inom roku a vyzeral takto alebo podobne. Snažíme sa tieto prelomové predmety nájsť. Dali sme sa na túto cestu a o niekoľko rokov sa možno deti v škole budú učiť o pätnástich ikonických predmetoch z dejín slovenského dizajnu.

Z pripravovaných zbierok múzea dizajnu. Zdroj: Milan David

Pri mapovaní neskúmate len minulosť. Do zbierok pripravujete zaradiť aj počítačové hry.

Keďže som sa dlhé roky venovala novým médiám, neviem to ani dnes vypnúť a prestať to sledovať. Zároveň je úlohou múzea, aby mapovalo aj súčasný dizajn. Hľadáme súvislosti medzi minulosťou a súčasnosťou a to napríklad v oblasti materiálov. V našom výskume vidím viaceré úrovne. Jedna je historická, ktorá spočíva v tom, že sa snažíme zrekonštruovať a čo najviac zaplniť biele miesta na mape dizajnu. Druhá je v tom, že sa vieme zapojiť aj do úplne iných vecí. Dnes je napríklad veľká téma sprístupňovanie kultúrneho dedičstva verejnosti. Keďže máme v tejto oblasti veľa talentov, viem si predstaviť, že vyvinieme inovatívne metódy a digitálne nástroje, pomocou ktorých nami vytvorený historický obsah sprístupníme. V hľadaní nových spôsobov prezentovania výsledkov výskumu vieme byť veľmi súčasní.

Hľadanie a prezentovanie historických súvislostí v múzeu je jedna vec. S dizajnom sa však výrazne spája tvorba nového a projektovanie budúcnosti. Do akej miery sa centrum dizajnu bude pozerať aj dopredu?

Nastavenie centra dizajnu ovplyvnili fázy, ktorými prešlo. Po jeho vzniku v 90. rokoch sa najprv propagovalo prepájanie dizajnu s výrobou. Neskôr pod novým vedením prišla úloha vybudovať múzeum. Zistilo sa totiž, že dizajnu nepomôžeme, ak nebudeme mať o ňom dostatok informácií. Budovanie múzea je zároveň budovaním identity a sebavedomia. Pre mňa teraz nastáva tretia fáza, ktorá by mala spojiť doterajšie dve línie. Znamená to prepojenie výskumu histórie s mapovaním a podporou súčasnosti tak, aby mohli dizajnéri v budúcnosti lepšie fungovať a byť sebavedomí. Kto totiž nepozná svoju minulosť, ten tápe. Každý si prirodzene hľadá vzory alebo niečo, od čoho sa môže odraziť. Môže nadväzovať na tradíciu alebo ju popierať, ale aj tak ju musí poznať.

Hľadajú aj dvadsaťroční tvorcovia počítačových hier historické ukotvenie?

Boli by ste prekvapení, ako sa pre ľudí, ktorí dnes sedia za počítačmi, opäť stáva dôležitá rukodielna tvorba. Ako sú fascinovaní, keď vidia technológie, ktorými sa kedysi robila napríklad kniha. S tým súvisí naša ďalšia veľmi dôležitá úloha, ktorá spočíva v tom, že popisujeme nové technológie. Pritom môže ísť o technológie, ktoré boli „nové“ v minulosti. Dnešní tvorcovia sa tak môžu dozvedieť o rôznych inšpiratívnych experimentoch. Experiment totiž ostáva experimentom bez ohľadu na to, v ktorej dobe sa objavil.

Z pripravovaných zbierok múzea dizajnu. Zdroj: Milan David

Na začiatku sme hovorili o tom, že dizajnéri by potrebovali lepšie podmienky. S akými problémami sa stretávajú pri bežnej práci?

Mnohí majú problém s úrovňou klienta. Sú to tie večné ponosy, ako klienti vstupujú do ich práce a nerozumejú jej. Tým sa opäť dostávame k úlohe výchovy a vzdelávania. Dnes takmer všetko okolo nás prechádza rukami dizajnéra. Preto by sme potrebovali oveľa vzdelanejších klientov, aby dizajnéri mohli naplno presadiť to, čo robia. Tu vidím paralelu k rozvíjajúcej sa domácej start-upovej scéne, ktorá je zdatná v komunikácii s investormi, no práve tu vidím existujúcu medzeru voči dizajnérskej scéne.

Čo máte na mysli?

Na jednej strane tu máme start-upy, ktoré sú väčšinou nápadom niekoho, kto nie je dizajnér, ale je schopný nájsť si investora. Pretože má odvahu a drajv ísť do toho. A potom sú tu talentovaní dizajnéri, ktorí práve na túto časť nemajú buď vzdelanie alebo dostatočné sebavedomie. Medzi týmito tábormi nefunguje transfer. Bolo by pritom žiaduce, aby sa podarilo prepojiť dizajnérsky talent s perfektným nápadom a schopnosťou oslovovať investorov.

Prečo existuje táto priepasť medzi start-upmi a dizajnérmi?

Možno sú za tým predsudky. Existuje totiž ten dehonestujúci pohľad na dizajnérov, že to sú tí „umelci“, ktorí si stále vymyslia niečo, čo sa nedá realizovať. A naopak dizajnéri sú rezervovaní voči biznisovo zameraným ľuďom, ktorým vyčítajú, že všetko počítajú v číslach a nevidia kreatívnu hodnotu. Je zlé, že takéto niečo ešte existuje. Dnes by som očakávala pochopenie, že každý má nejaké zameranie a že spoločne sa dá niečo vytvoriť. Ako keby tu stále nefungovala schopnosť tímovej práce.

Z pripravovaných zbierok múzea dizajnu. Zdroj: Milan David

Klasický problém je možnosť uplatnenia dizajnérov v domácich firmách. Vidíte tam nejaký posun?

Myslím, že to dosť stagnuje. A to napriek tomu, že domáce firmy, ktoré sa presadia, často pracujú s dizajnérmi. Ako napríklad výrobca svietidiel OMS, ktorý svoju produkciu založil na dizajne. Práve preto sa o nich vie. V grafickom dizajne je situácia lepšia, pretože tu existuje prirodzený dopyt a tak sú profesionáli často oslovovaní ku spolupráci. Na druhej strane sa práve v tejto oblasti objavuje mnoho prípadov nekvalitnej práce, pretože veľa amatérov sa naučilo pracovať s počítačom a dokážu zalomiť knihu alebo plagát. Samostatná kapitola je vzťah dizajnérov a remeselníkov. Dizajnéri často nedokážu nájsť remeselníkov, ktorí by boli schopní vyrobiť ich produkty v požadovanej kvalite. S tým súvisí všeobecná slabá väzba k regiónom, ktoré pritom majú skryté možnosti.

Napríklad?

Oslovila nás napríklad textilná dizajnérka Michaela Bednárová, ktorá pochádza z Kežmarku. Tam kedysi fungoval výrobca textilu Tatraľan, naviazaný na lokálne pestovanie ľanu. Po revolúcii to bol ten klasický príklad fabrík, ktoré boli sprivatizované, zanikli alebo ich prevzali zahraničné firmy. Michaela teraz prišla s tým, že čo keby sme my ako inštitúcia podporili obnovu pestovania ľanu v tejto oblasti na účely textilného priemyslu. Znie to možno nerealisticky a je to určite veľké sústo, ale zatiaľ by stačilo začať o tom hovoriť. Tam na tých kopcoch sa nič nepestuje, hoci pre ľan je to ideálne klimatické prostredie. Ona ako dizajnérka by rada mala materiál z nášho územia, no dnes sa všetko dováža zo zahraničia. Zatiaľ sme urobili to, že podporujeme skupiny, ktoré sa snažia v areáli Tatraľanu revitalizovať budovu teplárne na rôzne účely. Možno o pár rokov sa nájde nejaká rodina, ktorá sa odsťahuje ku Kežmarku, začne pestovať ľan a dodávať ho slovenským textilákom. Takýchto regionálnych príbehov by pokojne mohlo byť aj viac.