Slovenské školstvo je málo anglosaské

Slovenské vysoké školstvo som nezažil na vlastnej koži. Z pohľadu vonkajšieho pozorovateľa sa mi však jeho stav zdá znepokojujúci. Najmä v spoločenských vedách sú slovenské školy medzinárodne neviditeľné a mnohé zlyhávajú, nedokážu študentov vybaviť poznatkami, ktoré zodpovedajú súčasnému stavu ekonómie či politickej vedy.

Čas strávený na Karlovej univerzite v Prahe, George Mason University (GMU) vo Virgínii a najnovšie na Oxforde mi dal pomerne pestrú škálu skúseností a svedectiev o tom, ako môžu univerzity fungovať. A môžem potvrdiť, že anglosaské akademické prostredie v každom smere predstihuje to stredoeurópske. Keď teda chceme lepšie vysoké školstvo, mali by sme ho učiniť trochu viac anglosaským.

Aby som nebol nespravodlivý, patrí sa povedať, že Inštitút ekonomických štúdií Karlovej univerzity patrí k tomu lepšiemu, čo v regióne máme. Spolužiaci boli pracovití a motivovaní, veľká väčšina pedagógov svoju prácu brala vážne, mnoho predmetov vyučovali v angličtine a existovala živá spolupráca s desiatkami univerzitných pracovísk v celej Európe. Množstvo a kvalita vedeckého výstupu bola na miestne pomery solídna.

Štandardy vedeckej práce v pražských pomeroch sú však len veľmi slabé v porovnaní s tým, čo sa považuje za bežné v anglosaských krajinách. V tom zrejme tkvie hlavný problém českých (o to viac slovenských) univerzít. Bez akademických pracovníkov, ktorí sledujú vedecký vývoj svojej profesie a aktívne sa na ňom zúčastňujú, je len ťažké budovať kvalitné študijné programy.

Najlepšími pedagógmi na všetkých troch školách boli z môjho pohľadu vždy tí, ktorí sa aktívne venovali výskumu. James Buchanan a Vernon Smith, nositelia Nobelovej ceny za ekonómiu pôsobiaci na GMU, sú vynikajúcimi učiteľmi, ktorí pre ekonomickú vedu nadchli generácie študentov a doktorandov. Myšlienka, že slovenské univerzity by mali byť strediskami najmä vzdelávania a nie až tak výskumu, mi pripadá ako absurdná.

Článok je súčasťou prílohy TREND Špeciál - Vysoké školy 2008.
Na 152088>tejto stránke nájdete všetky články prílohy.

Výskum

Vzťah pedagógov a študentov je úzko spätý s touto otázkou. Študenti najviac rešpektujú a najviac sa naučia od učiteľov, ktorí z prvej ruky poznajú súčasný vývoj vo vedeckých disciplínach. Samozrejme, medzi učiteľmi existuje variácia, ktorú možno vysvetliť lokálnymi pomermi: britskí profesori môžu študentovi pripadať rezervovanejší a menej kamarátski než ich americkí kolegovia.

Tí sa od prvého momentu nerozpakujú so študentmi chodiť na obedy a nechajú sa od nich oslovovať krstnými menami. Istú úlohu hrá aj veľkosť škôl. Mojím šťastím bolo to, že ekonomické pracovisko Karlovej univerzity je dostatočne malé na to, aby umožnilo vznik neformálnych vzťahov a pocitu kolegiality medzi študentmi a pedagógmi. V tomto smere onen kultúrny rozdiel medzi Prahou, Fair­faxom a Oxfordom nebol priepastný.

K oxfordským špecifikám patrí „tutorial system“, v rámci ktorého sa väčšina výučby vykonáva prostredníctvom pravidelných osobných stretnutí študenta a jeho tútora. Tie poskytujú okamžitú spätnú väzbu a prispôsobujú sa tempu a individuálnym potrebám každého z nich.

Nevýhodou je nákladnosť takéhoto spôsobu vyučovania, ako aj heterogénnosť, ktorú so sebou rozdielna kvalita tútorov prináša. Poučenie z tradičného oxfordského spôsobu výučby je však to, že anonymita veľkých prednáškových sál masovejších škôl je bariérou pre bližší kontakt učiteľa a študenta.

Osobitnú diskusiu by si zasluhovalo materiálne vybavenie škôl a kvalita knižníc. Je triviálne konštatovať, že rozdiely medzi strednou Európou a západným svetom sú obrovské. GMU a Oxford svojim študentom ponúkajú veľké, dobre zásobené knižnice a prístup do prakticky všetkých existujúcich vedeckých databáz sveta.

Toto je niečo, za čím pražské pracovisko pokrivkávalo, i keď ani tam nebola situácia zďaleka katastrofálna. Oxford navyše umožňuje svojim študentom pripojenie na univerzitný server s množstvom aplikácií a služieb – od bohatého štatistického a ekonometrického softvéru až po zálohovanie neobmedzeného množstva dát.

Je však dôležité si uvedomiť, že kvalita štúdia nie je to isté ako bohatstvo a materiálna vybavenosť univerzity. Prístup k väčším finančným zdrojom je v mnohých smeroch dôsledkom, nie príčinou kvality tej-ktorej školy.

Nikdy som nemal pocit – ani na Oxforde, ani na GMU a ani v Prahe –, že dotyčná univerzita je dobrá, pretože disponuje modernými dataprojektormi, počítačmi či veľkou knižnicou. Hlavným bohatstvom univerzít – a motorom ich rozvoja – nie sú veci, ale bystrí a motivovaní pracovníci a študenti.

Aké motivácie si vyžaduje dobrá univerzita? Kľúčové je zameranie sa na výskum a na objektívne merateľné ukazovatele akademickej výkonnosti ako prostriedky hodnotenia jednotlivých zamestnancov i celých pracovísk. Vhodné je tiež zamyslieť sa nad systémom financovania.

Postgraduálne štúdium v Spojených štátoch či vo Veľkej Británii nie je samozrejmosťou, na ktorú by mal nárok každý, komu sa žiada písať si za meno doktorský titul, či každý, kto si chce predĺžiť študentské roky. Existencia školného a konkurencie medzi školami, verejnými a súkromnými, sú faktormi, ktoré motivujú k výkonom rovnako učiteľov, ako aj študentov.

Slovenské univerzity nemôžu ponúknuť svojim študentom tisícročnú históriu, svetové renomé ani zoznamy stoviek absolventov, ktorí formovali dejiny. V najbližších rokoch na nich ani nebudú učiť nositelia Nobelových cien. To však neznamená, že na kvalitu slovenského vysokého školstva máme rezignovať.

I stredoeurópske krajiny majú svoje ostrovy pozitívnej deviá­cie – spomeňme pražské CERGE-EI či budapeštiansku CEU. Som presvedčený, že i v slovenských podmienkach je možné priniesť do univerzitného školstva trvalú zmenu. Táto zmena si vyžaduje sériu uvážených reforiem, ktoré nemusia byť za každú cenu revolučné či „ultraliberálne.“

Koniec koncov, väčšina univerzít v Spojených štátoch – ako aj Oxford – predstavujú mix súkromného a verejného. Dôležité je pretvárať inštitucionálne a kultúrne prostredie tak, aby nútilo aj tie štátom riadené inštitúcie správať sa hospodárne, produkovať dobrú vedu a ponúkať dobré študijné programy. Kľúčovou otázkou je, ako takéto zmeny presadiť v situácii, v ktorej vplyvní aktéri majú záujem na zachovaní súčasného stavu.

Autor pôsobí na University of Oxford.

Ilustračné foto - Profimedia.cz