Lekári sa často sťažujú, že už viac nie sú pre pacientov autoritou. Prečo?
V našich podmienkach je to do istej miery historicky podmienené odklonom od kolektivizovaného zdravotníctva z čias totality, kedy prevládal tzv. paternalistický prístup lekára k pacientovi. Teda čo povedal lekár, to platilo a nediskutovalo sa. Všeobecne je v západných krajinách trendom zdieľané rozhodovanie lekára a pacienta o spôsobe liečby, ktorý dorazil aj na Slovensko. Kultúrne máme v medicínskom prostredí zažitý a „zažratý” skôr paternalistický model a je ťažké ho opúšťať, pretože je pre lekára menej náročný. Časovo i kapacitne. Potrebuje menej štúdia, prípravy i komunikačných zručností.
Neuvedomujú si, že dnešní pacienti sú erudovanejší, vyžadujú od nich viac?
Uvedomujú, majú nás prečítaných. Myslím si, aj na základe nášho výskumu, že poväčšine robia, čo môžu a vlastnou skúsenosťou si vybudovali stratégie, ktoré na ich pacientov platia. Každý obvod je v niečom špecifický. Chýba tu však ponuka cieleného komunikačného školenia, ktorá by zosumarizovala účinné komunikačné stratégie v slovenskom prostredí a ponúkla ich v balíku ako informačnú podporu pre lekárov.
Nápomocná by tiež mohla byť možnosť odbornej supervízie v komunikácii. Táto oblasť by sa dala rozšíriť na celý zdravotnícky personál, ktorý s pacientom prichádza do kontaktu. Myslím aj na zdravotné sestry, sanitárov…
Zdravotníci sa musia celoživotne vzdelávať, pričom to robia hlavne po nociach, lebo inokedy na to nemajú čas. Čo by ich malo motivovať, aby sa vzdelávali ešte v komunikácií?
Myslím si, že vzdelávanie v komunikácii pre lekárov je potrebné nielen kvôli pacientovi, ale aj kvôli ich vlastnej ochrane, kvôli ich vlastným hraniciam. Najprv tie hranice musia rozpoznať. Čo je pre nich v komunikácii s pacientom OK, čo je už neprípustné. A mať viacero stratégií na to, ako sa chrániť a zároveň nepoškodiť pacienta.
Psychické rozpoloženie pacienta súvisí s jeho zdravotným stavom. Strach o vlastné zdravie a život a neistota z nevedomosti, či nemohúcnosti, ženie pacienta pomoc hľadať. Keďže ordinačné hodiny nie sú neobmedzené, hľadá pomoc inde, kde je nonstop dostupná – na internete, prípadne u známych. Čo je logické a sebazáchovné.
Mária Hatoková
Ako vplýva na lekárov, že pacienti sa niekedy ešte pred príchodom k lekárovi „poradia“ s internetom?
Internet môže byť aj zdrojom hodnotných informácií, ale ak lekár pristupuje k pacientovi, ktorý hľadá informácie o svojom zdravotnom stave a priori ako k niekomu od „dr. Googla”, tieto predsudky samé o sebe vytvárajú bariéru následnému korigujúcemu rozhovoru. Nemožno opomínať fakt, že medicínske informácie rôznej kvality sú pre pacientov voľne dostupné, nielen na internete, ale aj v printových médiách či knihách.
Je výzvou vzdelávať pacientov a smerovať ich k overeným zdrojom informácií. Namiesto odmietania a nálepkovania pacientov hľadajúcich informácie, by bolo na mieste oceniť ich záujem o svoj zdravotný stav. Lebo to je dôvod, prečo sa chcú informácií dopátrať. Následne je potrebné usmerniť mylné informácie.
Možno je to otázka času. Na pacienta, ktorému musia vysvetľovať informácie z internetu ho potrebujú viac.
Samozrejme berie to ordinačný čas a prípadný priestor kvôli príprave lekára na takýto typ pacienta. Takéto rozhovory nie sú práve jednoduché, ale pri dobre zvolených komunikačných stratégiách je ich možné zvládnuť v pár vetách. Je len isté malé percento pacientov, ktorí z rôznych dôvodov budú naďalej striktne zotrvávať na svojom názore. Čo je opäť výzva pre lekára zadefinovať si svoje hranice, dokiaľ je ochotný takýto rozhovor viesť, a osvojiť si stratégie asertívnej komunikácie.
Pri zdieľanom rozhodnutí by malo platiť, že prebieha jasná, zrozumiteľná, typu pacienta prispôsobená komunikácia, kde v úcte a rešpekte sú zodpovedané aj otázky pacienta, prípadne predstavené alternatívy k navrhovanej liečbe. Pacient, prípadne rodič dieťaťa, je finálne ten, ktorý rozhodnutie prijíma. Dôležité však je, aby zaznelo jasné odporučenie lekára pre konkrétny postup v danej situácii. Pretože záplava informácií bez usmernenia pacientov skôr zneisťuje a oddaľuje ich finálne rozhodnutia.
Na jednej strane sa hovorí, že pacient verí viac internetu ako lekárovi, na druhú stranu sú stále preplnené čakárne. Prečo Slováci musia všetko konzultovať v ambulancii?
Nezovšeobecňovala by som to na Slovákov, lebo sú aj takí, ktorí sa ambulanciám vyhýbajú, ako môžu a preferujú iné spôsoby riešenia zdravotných problémov, ako medicínske. U rodičov napríklad platí, že s prvým dieťaťom - keďže je pre nich mnohé nové -, sú u lekára každú chvíľku. S ďalšími deťmi stále menej, čiže svoje tu zohráva aj skúsenosť. U starších ľudí môže úlohu zohrávať samota a návšteva lekára môže napĺňať viac potrebu socializácie ako zdravotnej starostlivosti.
Všeobecne, súvisí to paradoxne s neistotou ohľadom vlastných rozhodnutí. Oslovení lekári to popisovali ako vzdialenie sa od „sedliackeho rozumu”. Záplava informácií negarantuje, že ich budeme vedieť použiť v praxi. Množstvo alternatív ohľadom vlastného zdravotného stavu, ktoré ako laici zvažujeme, sa paradoxne práve vďaka osvete stáva dôvodom pre vyhľadanie lekárskej pomoci aj v stavoch, ktoré lekár vyhodnotí ako banálne.
Zdroj: SITA / AP
To ale pacient nemá ako vedieť...
Laik, oboznámený s tým, že nejaký príznak môže súvisieť s viacerými, aj ťažkými diagnózami, nevie v danú chvíľu vyhodnotiť jeho závažnosť a prirodzene žiada o pomoc odborníka. Ide však o to, čo bude nasledovať. Či bude stroho odmietnutý a „onálepkovaný", alebo lekár porozumie jeho neistote, ocení, že vyhľadal pomoc a usmerní ho v ďalšom postupe.
Iným vkladom do tejto situácie je vykorenenosť. To, čo sme dlho v našich končinách nezažívali. Keď rodiny žili troj- i viac generačne, mladší sa opierali o názory a overené postupy starších. Starí rodičia usmernili čerstvých rodičov ohľadom zdravotnej starostlivosti o dieťa, ich skúsenosti vniesli do mladej rodiny ukotvenie, pokoj, riešenie. Dnes mladé rodiny žijú často stovky kilometrov od svojich rodičov a podporu v starostlivosti o dieťa hľadajú práve u svojho pediatra. Áno, často aj pri najmenšom soplíku.
Ako môže lekár pracovať so strachom a neistotou pacienta ohľadom jeho zdravotného stavu?
Často je psychický prejav pacienta typický, takže by sa to dalo brať ako diagnostická jednotka. Lekár by si mal dokázať udržať odstup. Nenechať sa zaplaviť vlastnými emóciami, ktoré náročný pacient prirodzene vzbudzuje, a s úctou a rešpektom vedieť popísať pacientov strach, oceniť jeho snahy získať informácie a vyhľadať pomoc, poučiť a usmerniť ho odborne. Tým ho nestratí pre ďalšiu spoluprácu. Naopak, takouto stratégiou sa buduje dôvera. Pretože vzťah lekár - pacient je súčasťou terapie, dôležitou.
Práve o strate dôvery na strane pacientov často hovoria lekári. Možno ju opäť vybudovať?
Vďaka slobodnej voľbe lekára je možné - niekedy po viacerých pokusoch -, zakotviť u lekára, ktorému vieme v princípe dôverovať a nechať sa ním usmerňovať. Aj vo vzťahu lekár - pacient platí, že si nemusia sadnúť ľudsky, osobnostne, a aj pri najlepších technikách komunikácie a snahe sa dôvera v tomto vzťahu nemusí vybudovať. Vtedy je zmena lekára naozaj na mieste.
