Počas dvoch rokov sa v Stredozemnom mori utopilo približne osemtisíc utečencov, tvrdí Medzinárodná organizácia pre migráciu. Od začiatku roka sa utopilo 1357 utečencov. Množstvo z tiel more nikdy nevyplavilo na breh a tú časť z nich, ktorú objavili záchranári, nedokázal nikto identifikovať.
Na pobreží Turecka, Grécka a Talianska tak vznikajú hroby anonymných ľudí, na ktorých telefonát čaká rodina. Britská televízia BBC sa rozhodla zdokumentovať, kto sa stará o utopených, ako vznikajú hroby utečencov a ako zúfalí pozostalí hľadajú svoju rodinu.
Najnebezpečnejšou trasou, na ktorej dochádza k najväčším nešťastiam, pritom nie je oblasť medzi Tureckom a Gréckom, ale okolo talianskeho ostrova Lampedusa (medzi Líbyou a Maltou), kde sa utopilo od začiatku roka takmer tisíc utečencov.
Mapa zobrazuje oblasti v Stredozemnom mori, kde sa najviac imigrantov vylodí a zahynie Zdroj: IOM
Každý deň pochovajú jedného utopeného imigranta
Štatistika je neúprosná. Hoci po dohode Bruselu s Tureckom počet imigrantov, ktorí sa snažia dostať k európskym brehom klesol, v priemere sa v mori od roku 2014 utopilo každý deň desať ľudí. Každý deň bol aspoň jeden utopený imigrant pochovaný v neoznačenom hrobe. Miesto, kde sú pochovávaní, vyzerá nevľúdne. O priestor sa nikto nestará. Cintoríny zarastajú vysokou trávou, miesto označujú len ceduľky nad kopou hliny: „Neznámy muž vo veku približne 20 rokov“. Na ceduľke je napísaný dátum úmrtia a identifikačné číslo.
Ghulam Nabi Pakar bol veterinár v Afganistane. V krajine, kde pôsobí Taliban, sa necítil bezpečne. Vlani sa s manželkou, troma synmi a dcérou rozhodol hľadať pre rodinu domov v Európe. Zaplatil priekupníkom, nastúpil na drevenú loď a s desiatkami ľudí zamierili na grécky ostrov Lesbos. Svojmu bratovi Faroukovi mal zavolať, keď dorazí do bezpečia.
70 cintorínov v okolí mora
Cesta, ktorú každý rok absolvujú stovky tisíc utečencov, má asi desať kilometrov. Ani po niekoľkých dňoch ale telefonát neprichádzal. Farouk sa preto ozval priekupníkovi, ktorý mu oznámil, že loď sa prevrátila, ale množstvo z cestujúcich sa zachránilo, preto by mal počkať na telefonát od brata.
Z pasažierov v tú noc záchranári vylovili 242 ľudí, ktorí prežili, ale desiatky ďalších sa nenašli. O niekoľko dní neskôr more vyplavilo na breh telo brata a jeho manželky. Štyri deti sa ani po pol roku nenašli. Farouk ani po pol roku nestráca nádej, že sa jeho synovci a neter zachránili a teraz žijú v Európe.
Depresívnejšia verzia, ktorú si ale nechce pripustiť je, že našli hrob v mori alebo boli pochované v anonymných hroboch. Podľa BBC je to veľmi pravdepodobné. Hroby vznikli na 70-tich miestach v Turecku, Grécku a Taliansku, kde bolo od roku 2014 pochovaných približne 1270 utečencov. Ide len o odhady, pretože v Grécku a Turecku je chaos z prílivu utečencov a databázy, ktoré by presne identifikovali počet utopených, sú nedokonalé.
Ďalším problémom je samotná identifikácia, keďže more často vyplaví telá až po niekoľkých dňoch až týždňoch, čím sa identifikácia komplikuje. Na lodiach sedia niekedy celé rodiny, ktoré sa utopia a fyzicky nemá kto identifikovať telá obetí. Aj keď to znie morbídne, každý rieši, čo ďalej so živými utečencami, ale nikto sa nepozastavuje nad tým, aké medzery má systém, ktorý rieši utopencov. „Každý – od neziskových organizácií, vlád po dobrovoľníkov sa zameriava na tých, ktorí prežijú cestu, ale len veľmi výnimočne sa niekto pozrie na to, čo sa stane s tými, ktorí sa utopili,“ vraví pre BBC Mohamedi Naiem, ktorý na gréckom ostrove Lesbos pôsobí ako dobrovoľník a sám bol utečencom. Snaží sa s kolegami pomôcť rodinám pozostalých, ktorí nenašli pokoj, pretože telá príbuzných už nikdy nevideli a nepochovali ich.
Organizácia Save the Children zverejnila pred pár dňami strhujúce video, ktoré má pohľadom mladého dievčatka upozorniť na to, že aj utečenci sú len ľudia.
Zoberú DNA a urobia fotografie
Farouk síce identifikoval so svojou sestrou brata, ale o deťoch nemá informácie ani po pol roku. „Hľadal som na rozlohe 1800 kilometrov a dúfal som, že sa nájdu. Navštívil som nemocnice aj pobrežné stanice. Nosil som ich fotky so sebou, ale nenašiel som po nich žiadne stopy,“ povedal.
Identifikovanie tela prebieha asi takto: obhliadač mŕtvol urobí fotografie, telo preskúma, zaznamená identifikačné znaky a odoberie DNA. Keď potom rodina hľadá svojho príbuzného, nahliadne do fotografií a porovnajú sa DNA s rodinným príslušníkom. Toľko teória, ale tá sa nedodržiava, keďže napríklad v Grécku nie je dostatok patológov a preto sa stáva, že sú tieto telá aj bez identifikácie pochované v anonymnom hrobe.
O niečo lepšie to má fungovať v Taliansku, kde bol vytvorený Národný úrad pre nezvestné osoby. Po odobratí DNA a práci patológa sa tieto informácie zbierajú do špeciálnej zložky a každý utopený imigrant má jedinečné identifikačné číslo. Toto číslo je zároveň napísané aj na náhrobnom kameni. Všetky informácie zo zložky sa zároveň posielajú aj do nemocníc a neziskových organizácií, aby k informáciám mal prístup každý, kto hľadá svoju rodinu. „Títo ľudia sa stanú duchmi, nemajú žiadnu ľudskú dôstojnosť. Chceme im ju dať naspäť tým, že dáme na hrob ich meno a nie len identifikačné číslo,“ dodal šéf úradu pre nezvestné osoby Vittorio Piscitelli.
Len tretinu sa podarí identifikovať
Identifikácia je najťažšia časť skladačky a pri utopených imigrantoch sa to darí len pri tretine z nich, potvrdil vlani pre agentúru AP Frank Laczko z IOM v Berlíne. To znamená, že od roku 2014 sa nepodarilo identifikovať vyše päťtisíc utopených imigrantov. Nejde pritom len o obete, ale hlavne o ich rodiny.
Kým pri leteckej nehode vyšetrovatelia do niekoľkých hodín či dní vedia identifikovať telá obetí, pretože majú informácie o tom, kto cestoval, majú záznamy o platbách či informácie od cestovných kancelárií, v prípade utečencov takéto informácie chýbajú. Keď vlani v auguste pri Parndorfe neďaleko slovenských hraníc našli v prívese nákladného auta 71 mŕtvych imigrantov, vyšetrovatelia priznali, že niektorých z nich sa im nepodarí nikdy identifikovať. F. Laczko vraví, že systém identifikácie by uľahčila celoeurópska databáza hľadaných osôb, kde by mohli rodiny získavať informácie o hľadaných imigrantoch.
Kým rodina svojho príbuzného nepochová, nenájde pokoj. Príkladom je Gergishu Yohannesová, ktorá žije 30 rokov v Nemecku a pôvodom je z Eritrey. Po tom, ako v roku 2009 prišla o brata, ktorý sa utopil v mori medzi Líbyou a Maltou, ale nikdy sa nenašiel, pôsobí ako dobrovoľníčka, ktorá pomáha rodinám, ktoré hľadajú svojich otcov, synov či dcéry. Tvrdí, že im chce pomôcť, aby nemali rovnaký osud ako ona - čakali každý deň len na to, kedy môžu konečne identifikovať telo svojho príbuzného a pochovať ho.
