George Friedman je jeden z najznámejších geopolitických expertov. Svoj špecifický pohľad na medzinárodnú politiku opísal vo viacerých knihách. S rastom napätia na ukrajinských hraniciach získavajú jeho názory na aktuálnosti.
Zmenená realita
Počas studenej vojny žila západná Európa v neistote. Sovietska armáda bola v značnom počte usadená len stovky kilometrov od významných západoeurópskych miest. Potenciálny útok bol kedykoľvek možný, čo si vyžadovalo silnú prítomnosť americkej armády a rovnako silné NATO.
Po kolapse Sovietskeho zväzu sa všetko zmenilo. Nepriateľská armáda sa vyparila a západná Európa si vydýchla. Dôležitosť NATO upadla.
Avšak úľava pre západnú Európu sa začala meniť na hrozbou pre Rusko. To sa ocitlo v podobnej situácii ako západné krajiny počas studenej vojny.
Ruská paranoja
Rusko je nedôverčivá krajina. A má na to dobré dôvody. Nemecko napadlo krajinu v 20. storočí hneď dvakrát. V 19. storočí ju napadlo Francúzsko a v 18. storočí Švédsko.
Nešlo o žiadne drobné vojenské exkurzie, ale hlboké prieniky do vnútra krajiny s cieľom podrobiť si ju. Každé storočie prinieslo útok európskych veľmocí na Rusko, ktorý ohrozoval jeho vlastnú existenciu.
Pre Moskvu je ťažké na históriu zabudnúť. Preto každý pohyb na svojej periférii vníma s podozrením, píše George Friedman na stránkach Geopolitical Futures.
Rusko je zraniteľné z mnohých smerov, no najzraniteľnejšie je zo západu. Práve preto sa stáročia snaží vo východnej Európe udržiavať nárazníkovú zónu. Moskva sa cíti zraniteľná a Bielorusko a Ukrajina sú hlavné neuralgické body jej zraniteľnosti.
Ukrajinská hranica je vzdialená iba niekoľko stoviek kilometrov od Moskvy. Prítomnosť americkej armády na Ukrajine je pre ruskú národnú bezpečnosť neakceptovateľná hrozba.
Potreba konať
Rusko sa kvôli bezpečnostnému imperatívu na situáciu vo svojej širokej nárazníkovej zóne nemôže nečinne prizerať. Práve preto sa aktívne angažuje v Bielorusku, Kazachstane aj na Ukrajine.
Doteraz riešilo svoju zraniteľnosť pomocou mäkkého prístupu. Neposielalo do krajín tanky, ale pomocou politického a ekonomického napätia si v okolitých krajinách zväčšovalo svoj vplyv.
A keď bolo treba, do problematických oblastí posielalo aj vojakov, čo sa nedávno ukázalo aj v prípade Kazachstanu alebo predtým Kaukazu. No Ukrajina má pre Rusko takú strategickú rolu, že na rad prišli tanky.
Odlišné paradigmy
Pohľad na situáciu zo strany Ruska a západných krajín nemôže byť odlišnejší.
Z pohľadu západu je Ukrajina slobodný a nezávislý štát a jej politika nemá dôvod brať do úvahy ruské záujmy. Navyše nie nedemokratického a autokratického režimu, voči ktorému sa treba postaviť.
Rusko vidí situáciu diametrálne odlišne. Spojené štáty dopomohli k zvrhnutiu legitímnej vlády na Ukrajine s cieľom zaviesť prozápadnú vládu. Zneužili tak situáciu po rozpade ZSSR, aby dostali Ukrajinu pod svoju kontrolu. Porušili tým právo Ruska na národnú bezpečnosť.
Z pohľadu USA má Ukrajina právo na sebaurčenie, z ruského pohľadu nemá právo predstavovať existenčnú hrozbu pre Moskvu, píše George Friedman.
Ukrajina ako bábka Washingtonu dramaticky zúži nárazníkovú zónu medzi cudzími vojenskými silami a Ruskom. Práve táto nárazníková zóna udržovala Moskvu po stáročia v relatívnom bezpečí.
Eskalácia prichádza
Rozširovanie NATO smerom na východ vníma Rusko ako bezpečnostnú hrozbu, voči ktorej sa musí postaviť. Reakciou je zhromažďovanie vojsk na ukrajinských hraniciach.
Počas studenej vojny Moskva často testovala nového amerického prezidenta za pomoci potenciálnej vojenskej konfrontácie. Je to stratégia, ktorá je nízko riziková, no s potenciálom vysokého výnosu.
Veľmoc, ako sú Spojené štáty, sa k rokovaciemu stolu posadia, až keď musia. USA sú so situáciou v regióne spokojné, Rusko nie. Preto demonštrácia moci a zhromažďovanie ruských ozbrojených síl pri ukrajinských hraniciach.
Ak by chcela Moskva na Ukrajinu zaútočiť, nebude demonštratívne presúvať svoje batalióny z ďalekého východu na západ. A ani nebude pri hraniciach s Bieloruskom robiť vojenské cvičenia. Ide o demonštráciu sily.
Konfrontácia nepravdepodobná
Vojna na Ukrajine nie je v nikoho záujme. Rusko môže stratiť oveľa viac, ako získať. Obsadenie takej veľkej krajiny, ako je Ukrajina, je nesmierne logisticky náročné. Najmä v situácii, ak by americká armáda reagovala leteckými útokmi na ruské logistické ciele.
S najväčšou pravdepodobnosťou ide o ruský bluf s cieľom zastaviť expanziu amerických vojsk smerom na východ. Rusko vojnu nechce rovnako ako Washington. A ten si je slabosti ruskej stratégie vedomý.
Cieľ Ruska je jednoznačný. Nechce, aby sa jeho bývalé satelity dostali pod americký vplyv. Nechce v nich vidieť vojenské základne a iné vojenské aktivity. Chce záruky, že NATO sa nebude rozširovať.
Situáciu nevyrieši Európska únia, NATO ani Ukrajina. Situácia sa dá vyriešiť jedine dialógom medzi Moskvou a Washingtonom.
