Budúcnosť bola v Rusku už veľakrát nalinkovaná do najmenších podrobností. Vízie sa však, viac skôr ako neskôr, minuli s realitou. Nepredvídateľnosť ku krajine patrí asi ako válenky, vodka, balet a cirkus.
Koľkokrát už lepšia budúcnosť číhala za rohom! Boli tu stalinské päťročnice na splnenie za tri roky i Chruščovovo „Dobehnúť a predbehnúť“ (Západ). V ére predchádzajúceho prezidenta Vladimira Putina vznikla Stratégia 2020, ktorá vďaka závratne rastúcim cenám ropy sľubovala korunováciu tučných rokov. Potom však udrela kríza a ceny ropy klesli natoľko, že Moskva musela siahnuť na vankúše rezerv. „Rusko vpred!“ zvolal pred rokom Putinov následník v Kremli Dmitrij Medvedev vo svojej internetovej výzve na modernizáciu zaostalej a skorumpovanej krajiny, ktorej blaho závisí od exportu surovín viac než za sovietskych čias. Po roku sa zdá, že Medvedevov program sa obmedzuje na „kremeľské údolie“, ako Rusi ironicky prezývajú zámer vybudovať v Skolkove pri Moskve centrum vyspelých technológií a lákať zahraničných investorov na účasť na privatizácii menšinových podielov v štátnych firmách.
Reštart vzťahov so zahraničím
Liberálne reformy, v ktorých analytici vidia nevyhnutnú podmienku úspechu modernizácie, sa doteraz nekonali. V čase písania tohto článku zostával Michail Chodorkovskij za mrežami a táto situácia sa pravdepodobne nezmení ani po vynesení rozsudku v druhom procese s kedysi najbohatším Rusom, ktorý si trúfol hrať sa na Putinovho rivala.
O nič lepšie nie sú ani správy z frontu boja proti korupcii. Odhliadnuc od rituálneho predkladania majetkových priznaní služobníkov štátu, boj s hydrou požierajúcou ruské bohatstvo utrpel porážky: priemerný úplatok sa i podľa úradov za rok zdvojnásobil. Podľa neoficiálnych odhadov vreckami skorumpovaných úradníkov nepreteká už ekvivalent tretiny štátneho rozpočtu ako pred rokmi, ale rovno polovica výkonu ruskej ekonomiky.
Obrázok nemá len tiene. Moskva začala ukazovať omnoho prívetivejšiu tvár Západu, s ktorým od krátkej vojny s Gruzínskom v auguste 2008 viedla bezmála novú „studenú vojnu“. „Reštart“ vzťahov s USA viedol k podpisu novej odzbrojovacej dohody v Prahe, Európska únia sa zapojila do „partnerstva pre modernizáciu“ a s večnými „problémistami“ Poliakmi uzavreli Rusi prímerie.
Logika napovedá, že kurz na modernizáciu a lepšie vzťahy so Západom vrátane jeho stredoeurópskeho predpolia bude pokračovať i v nadchádzajúcom roku 2011. Ten je v Rusku i rokom parlamentných volieb: budú sa voliť poslanci Štátnej dumy. Akokoľvek sa výsledok zdá už predznamenaný viac či menej drvivými víťazstvami vládnucej strany Jednotné Rusko premiéra Putina v sérii regionálnych volieb, možno predpokladať, že vo volebnom roku si opäť polepšia kľúčové vrstvy voličstva – dôchodcovia a štátni zamestnanci.
Nehľadiac na pomalé zotavovanie sa z krízy, tak v štatistikách opäť zrejme ubudne tých najchudobnejších, aspoň na papieri. „Štatistika meria priemernú teplotu všetkých pacientov v celej nemocnici,“ znie obľúbený bonmot ruských komentátorov.
Umiernený optimizmus
Podľa vládneho plánu má ruská ekonomika v tomto roku vzrásť o štyri percentá (letné požiare a sucho skorigovali väčší optimizmus) a v rovnakých medziach (3,9 – 4,5 percenta) sa rast bude držať aj v ďalších troch rokoch. Pravdaže, pokiaľ sa cena barelu ropy Urals bude pohybovať v rozmedzí 75 – 79 dolárov.
Vládna prognóza je len umiernene optimistická, a teda i možná. To v marci 1957 dostali dvaja reportéri denníka Komsomoľskaja pravda od šéfa čertovskejšiu úlohu: opísať, ako sa bude žiť v Sovietskom zväze o 50 rokov. Reportáž z 21. storočia Michaila Vasiljeva a Sergeja Guščeva vykreslila Moskvu bez automobilov, nemocí, snehu i smogu.
O polstoročie neskôr neexistuje Sovietsky zväz, moskovské ulice upchávajú beznádejne kolóny (na desať miliónov Moskovčanov pripadajú štyri milióny áut) a v tohtoročnom lete smog z lesných požiarov skosil tisíce Rusov.
Ale niektoré vízie oboch reportérov sa splnili, hoci pod inými názvami. Vlastne predpovedali éru počítačov, mobilov, internetu, satelitnej televízie a plochých obrazoviek.
Reálne zmeny v Rusku nemusia byť výlučne záporné. Zatiaľ čo Sovietsky zväz v dobách svojej najväčšej jadrovej sily žalostne závisel od dovozu americkej pšenice, Rusko sa prepracovalo na pozíciu tretieho najväčšieho exportéra – než v lete tohto roku udrelo sucho. Ale v krajine bežne po dvoch-troch žírnych rokoch nasleduje neúroda.
Je tu aj iný príklad, prečo Rusko nemožno považovať len za krajinu nenaplnených prísľubov. Pred desiatimi rokmi analytici stavali na rýchly rast akcií amerických technologických spoločností. Ale najväčšie zisky zobrali hráči na ruskej burze: švédsky fond East Capital Russia zaistil svojim klientom výnos (v dolároch) 1 524 percent, Rysslandsfond obstaral 962 percent a fínsky FIM Russia 839 percent, zatiaľ čo index burzy vzrástol o 697 percent. Kto však na prelome rokov 1999 a 2000 uposlúchol najpopulárnejšie rady, z tisícovky mu v najlepšom prípade zostalo 430 dolárov, v horšom nula.
„Rusko rozumom nepochopíš,“ hovorí ruské príslovie. „Tuhý režim vládne nad paradoxne slobodnou krajinou,“ napísal nedávno v denníku Vedomosti výskumník Vladislav Inozemcev. „Rusko je unikát. Moc má pod úplnou kontrolou gigantické bohatstvo krajiny, fakticky zbavila slobodné voľby obsahu. Ale rovnaký režim dovolil občanom neslýchanú slobodu slova a cestovania, podnikať, mať vlastníctvo i kritizovať svojich vládcov. Je to slobodná spoločnosť s autoritárskou mocou – symbióza nemožná podľa západných teórií, ale schopná v našej krajine neobmedzene dlho.“
Ďalšia predpoveď na vyvrátenie? Zatiaľ si možno len staviť na to, že v budúcom roku sa rozlúšti najväčšia hádanka ruskej politiky: či sa na jar 2012 vráti do Kremľa Putin, alebo zostane Medvedev.
Autor je spravodajca ČTK v Moskve.
Foto - Profimedia.cz
Článok vyšiel v ročenke Slovensko a svet v roku 2011, ktorá vyšla ako príloha TRENDU č. 47.
