Už dlhšie sa objavujú sa predpovede, že Rusko čeliace poníženiu na Ukrajine sa napokon rozpadne. Je to možné, ale svedkami oslabovania vplyvu Moskvy v „blízkom zahraničí“ – teda v republikách bývalého Sovietskeho zväzu sme svedkami už dnes, napísal pre The Telegraph bývalý plukovník britskej armády Richard Kemp. Pre ruského prezidenta Vladimira Putina je nadvláda pôvodného moskovského impéria životne dôležitá v súvislosti s obnovením postavenia Ruska ako svetovej mocnosti, ale jeho katastrofálne ťaženie na Ukrajine jej už možno zasadilo smrteľnú ranu.
Ruská vojna na Ukrajine spôsobila všetkým bývalým sovietskym republikám ekonomické škody, keďže všetky sú vo väčšej či menšej miere závislé od Moskvy. Vojna na rôzne spôsoby zasiahla aj ich obavy o vlastnú bezpečnosť: niektoré dnes nezávislé štáty sa z Putinových neúspechov tešia, iné sa obávajú o vlastnú nezávislosť, iné si uvedomujú, že keď budú potrebovať pomoc, od oslabenej Moskvy sa jej pravdepodobne nedočkajú.
Už sú na Ukrajine
Napríklad Azerbajdžan minulý týždeň zaútočil ťažkými zbraňami na arménske mestá mimo Náhorného Karabachu a vyskúšal tak odhodlanie Ruska zasiahnuť, keď mu na Ukrajine tečie do topánok. Potom, čo Moskva v roku 2020 sprostredkovala medzi oboma znepriatelenými stranami prímerie, ponechala v Náhornom Karabachu dvetisíc svojich vojakov. Mnohých z nich však údajne už medzičasom vyslala na Ukrajinu.
Arménsko aj Azerbajdžan čoraz väčšmi poškuľujú po Západe, a to aj v otázke mediácie, čo je trpká pilulka, ktorú musí Moskva prehltnúť, pretože tým v tejto oblasti prichádza o svoj vplyv. Arménsky premiér Nikol Pašinjan dokonca v auguste podrobil svojho ruského spojenca nevídanej kritike, keď spochybnil ruských mierových síl v Náhornom Karabachu a minulý týždeň požiadal o pomoc, aj keď vopred vedel, že mu ju Rusko v tejto chvíli nemôže poskytnúť.
Chcú obísť Rusko
Arménsko sa totiž obáva dvoch vecí. Po prvé, že Azerbajdžan bude aj naďalej využívať slabosť Ruska, a po druhé, že Moskva bude na krajinu vyvíjať nátlak, aby sa po skončení vojny na Ukrajine pripojila k Zväzovému štátu Ruska a Bieloruska. Obavy Arménska z ruskej poroby zdieľa aj susedné Gruzínsko, ktorému Rusko po invázii v roku 2008 okupuje 20 percent územia, čo je čiastočne možno aj príčinou „benevolentnej neutrality“ Gruzínska voči Moskve. Keď však Ukrajina odhalila slabosť Ruska, začalo aj Tbilisi meniť svoj postoj a obracať zrak čoraz viac na Západ.
Dokonca aj verný a dlhoročný spojenec Ruska, akým je Kazachstan si vo svojom postoji k Putinovej vojne zachoval neutralitu, nechcel pomôcť Rusku vyhýbať sa západným sankciám a odmietol aj jeho žiadosť o uznanie separatistických republík – Luhanskej a Doneckej – na východe Ukrajiny. Astana sa dokonca ponúkla, že zvýši dodávky energií do EÚ, a pokúsi sa nájsť trasu pre plynovod, ktorá by obišla Rusko.
Je čas prepriahať
Minulý mesiac Kazachstan spolu s ďalšími stredoázijskými štátmi Kirgizskom, Tadžikistanom, Turkménskom a Uzbekistanom hovorili o diverzifikácii obchodných ciest, aby sa vyhli Rusku. Takisto skúmali možnosti založenia vlastnej regionálnej bezpečnostnej aliancie, ktorá by vyplnila očakávané vákuum ruskej moci. V čase, keď sa bývalé sovietske republiky v Európe a na Kaukaze pozerajú na Západ, štáty strednej Ázie upierajú svoj zrak na Čínu, a to nielen v otázkach ekonomickej podpory, ale čoraz viac aj bezpečnosti.
Pri takejto nestabilite hrozí, že Putinovi sa nielenže nepodarí uskutočniť jeho veľký plán vtiahnuť bývalé sovietske republiky hlbšie do chomúta ruského vplyvu, ale zároveň sa oslabí aj jeho kontrola nad štátmi, ktoré tam už roky sú. Ciele šéfa Kremľa sú vlastné aj moskovským politickým elitám, ktoré keď vidia, ako sa rozširuje priepasť medzi zámermi a ich realizáciou, môžu začať rozmýšľať, či náhodou nie je načase prepriahať. Preto si Putin už ďalšie poníženie nemôže dovoliť, dodáva Richard Kemp.
Ďalšie dôležité správy
