Keď v roku 1855 nastúpil po smrti otca Mikuláša I. na ruský trón cár Alexander II., mal pred sebou ťažkú úlohu. Krajina prehrávala Krymskú vojnu, bola vyčerpaná a ponížená spojeneckými vojskami Osmanskej ríše, Francúzska, Británie a Sardínie. Rusko bolo prerastené korupciou a unavená nobilita i bežný ľud priam bažili po zmene.
Cár posilnený takýmto mandátom sa s chuťou pustil do prebudovávania politicko-ekonomického systému. Najviac sa do histórie zapísal zrušením nevoľníctva, čo mu vyslúžilo prímenie Osloboditeľ. No jeho vôbec prvou reformou bolo založenie Štátnej banky Ruského impéria. Cez víkend odvtedy uplynulo 150 rokov.
Alexander mal snahu zaviesť do ekonomiky prvky kapitalizmu, i keď by sa dalo povedať, že to bol kapitalizmus s ruskou tvárou. „Výrazná angažovanosť štátu v ekonomike, ktorú si vyžiadali špecifické podmienky ruského ekonomického rozvoja, sa podpísala pod genézu Štátnej banky ako inštitucionálneho prvku hospodárskej politiky vlády,“ dá sa dočítať na stránke dnešnej Centrálnej banky Ruskej federácie, ktorá je priamym nástupníkom cárskej štátnej banky.
Štátna banka Ruského impéria mala predstavovať základ reformovaného bankového systému. Ten dovtedajší bol úplne zrušený a nová banka až do roku 1887 vyrovnávala záväzky predreformných finančných domov. Jej primárnou úlohou bolo poskytovať krátkodobé komerčné úvery na rozvoj priemyslu a obchodu, no robila aj celú škálu ďalších bankových operácií. Obchodovala s vládnymi, privátnymi i zahraničnými zmenkami, obligáciami a inými inštrumentmi, obchodovala so zlatom a striebrom, prijímala vklady, a pomáhala aj financovať vládu nákupom jej dlhopisov na vlastný účet.
Štátna banka sa postupne stala neoddeliteľným nástrojom hospodárskej politiky vlády. Modernou terminológiou by sa dalo povedať, že postupne naberala úlohy štátnej pokladnice, bankového dohľadu, veriteľa poslednej inštancie i konsolidačnej banky. Po menovej reforme v roku 1898 sa stala ceduľovou bankou, keď začala vydávať obeživo.
Pred prvou svetovou vojnou bola Štátna banka Ruského impéria jednou z najvplyvnejších úverových inštitúcií v Európe s obrovskými zlatými rezervami. Nemala preto problém financovať vládne výdavky na vojnové operácie, keď rozpúšťala zlaté rezervy a v aktívach ich nahrádzala dlhovými papiermi vlády.
Alexander II. sa však nedožil toho, aby videl, ako vyrástla jeho myšlienka štátnej banky. V roku 1881, po 26 rokoch v úrade, zahynul pri bombovom atentáte, ktorý zosnovala radikálna revolučná skupina Narodnaja Volja. Zdá sa, že to bola len otázka času, pretože jeho reformy neboli niektorým oponentom po chuti už od samého začiatku. Prvý pokus o atentát, a pomerne tesný, prišiel už v roku 1866. Nasledovali ďalšie tri, z toho dva v réžii Narodnoj Volji. Až tretí pokus vyšiel, no i pri ňom sa museli angažovať postupne až traja vrahovia, kým sa podarilo cára eliminovať.
Atentát zmenil históriu Ruska. Kvôli predčasnej smrti totiž cár nestihol predstaviť ďalšiu navrhnutú reformu: založenie štátnej dumy zloženej z volených zástupcov. Rusko sa tak mohlo stať konštitučnou monarchiou. No namiesto toho na desaťročia uviazlo jednou nohou vo feudalizme, keď dedič trónu Alexander III. plánované zmeny zmietol zo stola. Ale to je už iný príbeh.
Štátna banka Ruského impéria fungovala 57 rokov a prežila i nového spiatočníckeho cára. V novembri 1917 bola z rozhodnutia boľševických revolucionárov zrušená a nahradila ju Ľudová banka RSFSR. Namiesto nej po pár rokoch prišla Štátna banka ZSSR, ktorá sa pre zmenu – po rozpade Sovietskeho zväzu – transformovala na dnešnú Centrálnu banku Ruskej federácie.
Tá si mieni 150-ročné korene v cárskom Rusku pripomenúť vo veľkom štýle. Na tento rok má v rozvrhu razby pamätných mincí zberateľskú lahôdku pre majetnejších: päťdesiat kusov päťkilových mincí s portrétom Alexandra II. na reverznej strane. Nominálna hodnota je 50-tisíc rubľov, no skutočná suma, ktorú zberatelia zaplatia, bude závisieť od aktuálnej ceny zlata na trhu.
Prečítajte si predchádzajúce diely historickej revue Čo bolo, bolo
Foto na titulke - Wikimedia
