Nikto nechce byť najmladším bratom, napísal pre denník The Guardian bieloruský spisovateľ Saša Filipenko, pričom súžitie Bieloruska, Ruska a Ukrajiny označuje za príbeh nefunkčnej rodiny, ktorej členovia majú diametrálne odlišné identity.
„Ako rodeného Bielorusa žijúceho v Rusku, sa ma v poslednom čase ľudia často pýtajú, prečo sa Bielorusko, Rusko a Ukrajina, teda národy, ktoré sú si navzájom také blízke, vyvinuli takými odlišnými spôsobmi? Moja odpoveď je veľmi jednoduchá: Zmienená blízkosť bola vždy zveličovaná Moskvou, v skutočnosti sme všetci úplne odlišní,“ napísal autor, ktorého román Bývalý syn bol v Bielorusku zakázaný.
Filipenko spomína, že patril ku generácii posledných sovietskych prvákov, ktorí nastúpili na základnú školu 1. septembra 1991, keď už sovietska ríša v podstate nejestvovala. Všetci jeho spolužiaci sú teraz občanmi Bieloruska, krajiny, ktorá jedného dňa bude musieť začať od nuly, a bojovať za svoju nezávislosť, aby sa vymanila z pazúrov Kremľa.
Produkt Sovietskeho zväzu
„Moja matka je Ruska, otec Ukrajinec. Ja sám mám ruské, bieloruské a tatárske korene a ukrajinské priezvisko. Som produktom Sovietskeho zväzu. Svoju identitu som však nikdy nespochybňoval: Vždy som vedel, že som Bielorus. Ak by mi niekto povedal, že som Rus, lebo píšem po rusky, uviedol by ma do rozpakov,“ napísal Filipenko s tým, že ruský jazyk nepokladá za majetok Ruska, ale len za komunikačný prostriedok.
„Ak niekto hovorí v Ženeve po francúzsky, neznamená to, že je Francúz. Ak niekto v Zürichu hovorí po nemecky, neznamená to, že je Nemec. Stále zostáva Švajčiarom. Rovnako ako ja zostávam Bielorusom napriek tomu, že hovorím po rusky,“ píše Filipenko a dodáva, že to tak chápal od útleho detstva.
Rovnaký problém
Problém Bieloruska je však podľa neho rovnaký ako problém Ukrajiny. Spočíva totiž v tom, že to tak nechápe Kremeľ, ktorý každého, kto hovorí po rusky, pokladá za potenciálneho daňového poplatníka. Bielorusko a Ukrajina sa tento problém pokúsili vyriešiť každý po svojom.
Ukrajinci sa z mocného rodinného objatia odhodlane vymkli a zabuchli za sebou dvere, zatiaľ čo Bielorusi si povedali, že keď niekto zostane bývať u rodičov, nemusí platiť za podnájom.
Sovietska nostalgia
Filipenko tiež spomína, aké ťažké bolo pre jeho rodičov rozlúčiť sa so starou vlasťou (Sovietskym zväzom), čo dobre chápal aj Alexandr Lukašenko, ktorý sa v Bielorusku dostal k moci v roku 1994, a svoju kariéru založil práve na sovietskej nostalgii.
Lukašeko a strach
Kým ukrajinskí lídri vzbudzovali u svojich voličov nádej, Lukašenko radšej narábal so strachom. „Vďaka nádeji sa pri moci udržíte jedno volebné obdobie, vďaka strachu päť. Od roku 1991 sme každý hľadeli iným smerom,“ píše Filipenko.
Tridsať rokov pri moci
Po takmer tri desaťročia, počas ktorých sa na Ukrajine striedali prezidenti ako na bežiacom páse, Lukašenko mal pre Bielorusov jediný odkaz: „Kým budem vašim prezidentom, v Bielorusku nebude vojna,“ čo na obyvateľov krajiny, ktorá vo svojich dejinách vždy trpela v dôsledku cudzích konfliktov, mimoriadne dobre účinkovalo.
Keď však v roku 2022 musel Lukašenko splatiť svoj dlh Putinovi a podať mu pomocnú ruku v jeho vpáde na Ukrajinu, urobil z Bieloruska agresora, čo Bielorusov úplne omráčilo.
Podľa Filipenka z toho plynie ponaučenie, že diktátor nikdy nemyslí na svoj ľud, ale v prvom rade vždy len na seba. Ak s ním uzavriete tichú dohodu a celé roky mlčíte, jedného dňa vám prejde cez rozum.
Miniatúrny Sovietsky zväz
Ak by sa mali splniť Lukašenkove predstavy, už dávno by obnovil akýsi miniatúrny Sovietsky zväz, ale vzhľadom na nové usporiadanie sveta musí aj on občas myslieť na financie a rozpočet krajiny, ktorej vládne. To znamená, striedavo sa zaliečať dvom metropolám: raz Bruselu, raz Moskve.
Táto stratégia umožnila bieloruskému diktátorovi udržať sa pri moci takmer tri desaťročia, avšak jedného dňa pravdepodobne spôsobí aj jeho pád. Po tom, čo sa Putin za Lukašenka postavil počas bieloruských povolebných protestov v roku 2020, a umožnil mu zostať pri kormidle, napokon od neho požadoval splatenie dlhu. To prišlo v podobe požiadavky na otvorenie bieloruských hraníc, aby ruské sily mohli zaútočiť na Ukrajinu.
Vybral si osobnú moc
Kým Ukrajina sa zo všetkých síl usilovala pred Sovietskym zväzom uniknúť, Lukašenko sa k nemu zámerne vracal. Kým Ukrajina mala namierené do budúcnosti, Lukašenko sníval o návrate do minulosti. Putin celé roky zostával niekde na rozhraní a koketoval s liberálnymi hodnotami či Európou. Napokon však pochopil: ak si mal vybrať medzi slobodou a svojou osobnou mocou, vybral si to druhé.
Pre Putina i Lukašenka je to otázka prežitia. Obaja starci chápu, že v budúcnosti pre nich niet miesta. V slobodnej krajine by Putin nikdy nemohol zostať tak dlho pri moci. Je nepredstaviteľné, aby sa ukrajinským prezidentom stal niekto, kto nikdy nehovorí so svojimi protivníkmi.
Putin sa s protivníkmi nerozpráva
A presne tohto fenoménu sme svedkami aj dnes: ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj navrhuje dialóg, ale Putina názory niekoho iného nemôžu zaujímať. A to je rozdiel medzi našimi troma krajinami: Rusko uprednostňuje monológ, Ukrajina dialóg a Bielorusko mlčanie, napísal Filipenko.Rozdielne svetonázory, rozdielna taktika a stratégia.
Jediné čo Rusko, Bielorusko a Ukrajinu spája, je ich zemepisná poloha. Nejde o žiadnu rodinu, ktorú Putin tak rád spomína, a zároveň sa z nejakého dôvodu vyhlasuje za jej hlavu. Ide o čosi také elementárne, ako je existencia v spoločnom priestore. Ak by Ukrajina a Bielorusko mali tú moc a mohli rozdeliť Európu, s najväčším potešením by to urobili a oddelili by sa od Ruska morami a oceánmi.
Chýbala sloboda
Prečo bola teda Ukrajina na rozdiel od Bieloruska vždy taká radikálna vo svojej túžbe vymaniť sa spod ruského vplyvu? Krajiny sú ako ľudia a každý človek je iný. Každý bojuje, ako vie, na základe svojich životných skúseností. Na rozdiel od západnej Ukrajiny Bielorusko nikdy nespoznalo, čo je to relatívne slobodný život. V priebehu celých svojich dejín bolo okupované cudzími štátmi a len na krátke obdobia sa tešilo z formálnej nezávislosti.
Ruský rasizmus
„Napriek rozdielom, ktoré medzi nami vládnu, Putin aj v roku 2022 odmieta myšlienku, že naše národné identity majú odlišné črty. Nevníma to, čo som ja odjakživa vnímal: že sme rozdielny. Vždy, keď som v Rusku a hovorím po rusky, stretávam sa s drobnými rasistickými narážkami a vtipmi o Bielorusoch, čo len podčiarkuje skutočnosť, že som do Ruska prišiel z cudziny,“ hovorí Filipenko s tým, že v Kremli nazývajú svojím bratom len toho, koho chcú okupovať.
Ďalšie dôležité správy
