Skromne tvrdí, že zatiaľ je to iba kus papiera, na ktorom je napísaných niekoľko reakcií a že to chce ešte veľa práce, na ktorú už jeho mozgové bunky nestačia. Univerzita Komenského si ale nechala objav patentovať a kontaktuje možných záujemcov o kúpu. Výrobu lieku na chrípku zrýchli a zlacní. Mohol by zaujímať farmaceutické firmy aj vlády krajín, ktoré sa zásobujú týmito liekmi.
Vedecký tím pod vaším vedením vyvinul proces, ktorým sa dá výrazne skrátiť výroba lieku proti chrípke. Objav je v patentovom konaní na úrade priemyselného vlastníctva. Čo sa bude diať, keď patent zaregistrujú? Kto si ho dal zaregistrovať?
Na Slovensku sa patenty registrujú rôznym spôsobom, v minulosti si to ľudia často registrovali z nevedomosti ako súkromné osoby, čo je ale porušenie pracovného práva. Ja ako zamestnanec mám povinnosť to oznámiť zamestnávateľovi, teda rektorovi Univerzity Komenského v Bratislave a on sa rozhodne, či si uplatní právo na vynález. Rektor to urobil, vlastníkom patentu bude univerzita, ktorá je právnym subjektom.
Vy ako vedec, ktorý na to so svojím tímom prišiel, budete mať z toho nejaký profit?
To je otázka, či z toho niečo bude. Je v zákone, že pôvodcovia majú dostať primeranú odmenu. Čo to je, nikto nevedel, ale niečo mi vypočítali. Každopádne ten patent sám osebe nič neznamená. Musíte ho vedieť predať.
Ako s ním univerzita chce naložiť? Chce ho predať?
Univerzita má centrum na transfer technológií, ktoré by sa tým malo zaoberať, posunúť zaujímavý nápad do praxe. Aj tomuto nášmu patentu sa venujú, snažia sa kontaktovať potenciálnych záujemcov. Niečo sa deje a je to pozitívne, že sa vôbec deje. Na rozdiel od našich, veľké univerzity vo svete majú na tieto veci veľké, niekedy aj stočlenné tímy.
Keby ste pracovali na prestížnej univerzite a prišli by ste na takýto objav, ktorý by mal aj dobrú komerčnú budúcnosť, zrejme by ste z toho mali väčší profit ako na Slovensku.
Ale stále je to v hypotetickej rovine, lebo keď sa má niečo využiť v praxi, musí k tomu byť nadprodukcia akademických výsledkov. Toto je jeden z objavov, o ktorom si myslíme, že by mohol byť zaujímavý pre praktické využitie. Ale pokiaľ to niekto nezrealizuje, tak je to stále len kus papiera, na ktorom je napísaných pár reakcií. Preto to nezveličujem. Je to jeden z mnohých výskumov, ktoré robíme a práve o tomto si myslíme, že by mohol mať nejaké praktické využitie.
Radovan Šebesta Zdroj: Miroslava Spodniaková
Mohol by mať?
Možno sa nakoniec nestane nič. My nerobíme výrobu, len sme prišli na nejaký poznatok, ktorý, ak niekto chce využiť, bude tam ešte kus roboty. V ideálnom svete by tu napríklad mohol vzniknúť nejaký startup, ktorý by to mohol posunúť do nejakej poloprevádzky, ale moje mozgové bunky na to nestačia.
Vnímate to teda tak, že vy ste si svoju úlohu splnili a teraz by tomu objavu mali pomôcť iní?
Áno, možno niekto mladší dravý by vedel vyrobiť napríklad kilogram toho produktu a to by už možno nejakú firmu mohlo zaujať.
Liek na chrípku má aktívnu zložku oseltamivir a ten sa teraz vyrába 12-stupňovou syntézou z prírodnej zlúčeniny, ktorá sa nachádza vo veľmi malom množstve v niektorých rastlinách v Číne a Vietname. Čiže sa to vyrába z ťažko dostupnej suroviny komplikovaným spôsobom. Čo sa podarilo vám?
My sme prišli na postup, pri ktorom stačí štvorstupňová syntéza oseltamiviru z dostupnej suroviny.
Čo je to za surovina? Je prírodná?
Práveže nie, v tom je to jednoduchšie, že je to chemická látka, ktorá sa dá získať z ropy. Zlúčenina nie je utajená, napísal by som vám aj vzorec, ale čitateľom by to nič nepovedalo.
Ide teda o látku, ktorá vznikne v laboratóriu?
Áno, je to v podstate ľahko získateľná zlúčenina vyrobená chemickou syntézou z alkoholu a organického halogenidu. Syntéza je štvorstupňová, ale keďže sa tá surovina nedá kúpiť, ale musí sa vyrobiť, niektorí tvrdia, že je to piaty krok. Ale v princípe je výroba oveľa kratšia ako doteraz. My ale nerobíme výrobu vo veľkom, my máme vzorky len v malých skúmavkách.
Prišli ste na oveľa jednoduchšiu cestu s oveľa prístupnejším zdrojom. Takže malo by to byť zaujímavé pre odberateľov napríklad vo farmaceutickom priemysle?
Pozerám sa na to aj zo svetového hľadiska. Oseltamivir je jeden z horúcich cieľov pre chémiu, je to liek na chrípku – na ťažšie prípady sezónnej chrípky, ale aj proti možným pandemickým chrípkam. Je to podľa Svetovej zdravotníckej organizácie prvé liečivo, ktoré by sa malo nasadiť. Patrí k strategickým surovinám, ktorými sa zásobujú vlády. Ale nie sme jediní, kto na tom robí, na svete sú desiatky tímov. Náš tím spolupracuje už dlhodobo so slovenskou firmou Synkola, ktorá sa vylepšeniam prípravy oseltamiviru tiež venuje.
Taký pokrok, aký ste zaznamenali vy, zaznamenal ešte niekto na svete?
Veľmi podobné veci študuje ešte jeden tím v Japonsku, ich kroky sú podobné našim. Výskum vychádza z patentovaných a publikovaných myšlienok. Japonci tiež majú niečo patentované, čo by sa síce nemalo biť s naším patentom, ale skôr je to prepletené. Je to veľmi komplikované.
Radovan Šebesta Zdroj: Miroslava Spodniaková
Je logickým vyústením vášho objavu, že finálny liek by mal byť nakoniec lacnejší?
Je to jeden z argumentov, keďže zdĺhavá a náročná syntéza sa musí prejaviť v cene. Surovina je tiež náročná na získavanie. To by malo zaujímať firmy vyrábajúce generiká, patent na originálny liek vyprší onedlho. Práve takéto firmy hľadajú možnosti ako ten liek vyrobiť a predať lacnejšie ako originál.
Podľa toho, čo ste ako objav publikovali a prezentovali, by to malo byť lacnejšie.
Áno, malo. Okrem toho, my navyše robíme takzvanú zelenú chémiu, teda takú, aby sme sa nemuseli hanbiť pred deťmi za to, čo sme tu zanechali. Napríklad nebezpečné rozpúšťadlá nahrádzame bezpečnejšími.
Koľko členov má váš vedecký tím?
Kolíše to, ale zhruba desať ľudí.
Ako sa kreuje taký tím?
Určitá selekcia z mojej strany je, ale je to na dobrovoľnej báze. Ak študenti s nami chcú robiť a funguje to, tak spolu robíme. Študenti prichádzajú, vypisujeme témy doktorandských diplomových prác, oni sa prihlasujú, robia prijímačky. Robia na určitých projektoch podľa svojej vyspelosti.
Okrem projektu výskumu lieku na chrípku, čomu sa ešte venujete?
Vyvíjame nové katalytické metódy, ktoré umožňujú efektívny prístup k zložitým funkčným molekulám. Chirálnym molekulám, ktoré sú všade okolo nás, aj v našich telách. Máme však na veci chemický pohľad. Ak má niečo zaujímavú štruktúru a viem to urobiť lepšie a jednoduchšie, tak sa tomu venujeme. Vyvíjame metódy ako to urobiť, netestujeme, nedávame myškám, pacientom. Sme chemici, ktorí robia v labáku. Keď urobíme štruktúru v labáku - pár miligramov, my sme s tým spokojní, ale nie je to žiadna výroba. Pre nás je úspech, ak tú syntézu zlepšíme, skrátime, zjednodušíme. Dosiahneme čistejší produkt.
V ktorých odvetviach môžu využiť výsledky vašej práce?
Chemický a farmaceutický priemysel, potravinársky.
Ako dlho vám trval tento výskum?
Ťažko povedať úplne presne. Robíme to už 7-8 rokov, aj keď túto konkrétnu časť sme robili asi dva roky. Pozerali sme sa na to z rôznych pohľadov, robili sme na tom cez rôzne projekty.
Aký je pomer času, ktorý venujete výskumu, laboratóriu, učeniu, teoretickým zápisom?
Ja to mám teraz tak, že sa ku konkrétnym experimentom nedostanem, aj keď by som chcel. Môj typický pracovný deň je zložený cez semester z učenia a prípravy na výučbu a potom sa môžem zbytok času venovať výskumu. To je pre mňa okrem každodennej komunikácie so študentmi v laboratóriu aj písanie grantov, publikácií, prípadne príprava prednášok, aby sme to, čo urobíme, odprezentovali odbornej komunite. Pokiaľ výskum nie je publikovaný, nie je skončený. Je to zodpovednosť voči mladým ľuďom, ktorí na tom chcú končiť doktoráty a diplomovky. V laboratóriu pozriem, poradím, pokúsim sa vyriešiť problém, ale ja sám na experimenty času veľa nemám, robím toho minimum. Chcel by som, ale času je málo.
Ste na vašej fakulte ohodnotený iba tabuľkovým platom, alebo je ohodnotená aj vaša kvalita?
Základ je tabuľkový plat, ale okrem toho u nás funguje dobrý výkonnostný model bodovania a šikovní si vedia prilepšiť. Naša fakulta je jedna z výkonnejších a nejaké peniaze navyše v mzdovom balíku sú.
Máte pocit, že si Vás univerzita cení?
Áno, vidím to. Nesťažujem sa, aj keď stále je tá úroveň nízka.
Koľko by ste mali v zahraničí pri vašich výsledkoch?
Asi aj niekoľkokrát viac. Ale viete, my dostávame toľko peňazí, na koľko si spoločnosť cení našu prácu. Nie je zrejme chyba len v tom, že vláda nám dáva málo, ale možno aj my slabo presviedčame spoločnosť, že sme užitoční a že si zaslúžime viac.
Čo učíte na prírodovedeckej fakulte?
Učím viacero predmetov, moje ťažiskové sú v magisterskom stupni mechanizmy organických reakcií, kde vysvetľujem ako a prečo prebiehajú organické reakcie. Ďalším mojim dôležitým predmetom je organokovová chémia, teda taká, ktorá používa kovy a organické zlúčeniny. V bakalárskom mi pribudla po anglicky základná organická chémia.
Po anglicky pre cudzincov?
Ten bakalársky program je postavený po anglicky s tým, že by to mohlo prilákať zahraničných študentov, ale...zatiaľ je tam šesť Slovákov. Po roku to nemožno hodnotiť, treba tomu nechať dva-tri roky.. Ja si od toho sľubujem, že by to mohlo napríklad prilákať aspoň tých, čo chodia do Brna.
Cítite už aj vy, že ak nezačnete ponúkať niečo atraktívne, tak vám študenti budú odchádzať?
Áno, je to jeden z prvkov, ktorým chceme dobrých študentov prilákať.
Máte stúpajúci počet študentov alebo klesajúci?
Teraz klesajúci, máme u nás ľudí, ktorí to analyzujú a tvrdia, že za tým je vzrastajúce množstvo vysokých škôl a naša fakulta išla skôr po kvalite a dávala najavo, že tu treba niečo robiť a časť študentov, ktorá chce iba titul, už sem nelákame. Ale niekedy si aj dobrí študenti povedia, že nepôjdu do Bratislavy, keď môžu študovať za kopcom.
Platí stále, že na českých univerzitách dostanú kvalitnejšie vzdelanie?
To je otázka, nad ktorou stále uvažujeme. V Brne sú nové budovy, perfektne vybavené a zásobené. Kvalita je aj tam dobrá, ale ja by som z hľadiska kvality dal Brno na našu úroveň. Uznávam, že o niečo vyššie je Karlova univerzita v Prahe. Brno je teraz populárne, lebo je to také výhodné zahraničie – je blízko, za lacné peniaze a s podobným jazykom. Ale možno si ten úbytok študentov vyrábame aj sami byrokraciou, keď u nás študent musí niečo niekam „päťkrát“ poslať, aby ho zaregistrovali a tam si to urobí elektronicky, tak si povie, že sa na nás môže vykašľať.
Je to pre vás frustrujúce?
Niekedy áno.
Radovan Šebesta v laboratóriu Zdroj: Miroslava Spodniaková
Máte vy osobne veľa doktorandov, diplomantov?
Kolíše to pri diplomantoch a doktorandoch niekde medzi desiatimi a pätnástimi ľuďmi, čo máme s kolegyňou, a čo je dosť veľa. Systém u nás škrípe aj po administratívnej stránke, viac by som si netrúfol manažovať. Ale napríklad v zahraničí majú aj dvojnásobok, ale tam systém funguje. U nás na Slovensku napríklad chýbajú postdoktorandi, v zahraničí ich je niekedy aj toľko ako doktorandov. Sú to ľudia, ktorí si urobia doktorát a idú na rok-dva robiť výskum do nejakej inej krajiny.
Máme na takých ľudí vôbec tabuľky?
Nemáme. A mali by sme mať. Mali by sme mať iné tabuľky. Mám v laboratóriu kolegyňu, ktorá keď končila PhD, mala štipendium skoro 600 eur, ale neplatila odvody. Potom sme ju zamestnali ako postdoktoranda cez jeden projekt, išla do vyššej triedy, ale už platila odvody, tak mala plat iba o 20 eur vyšší. Má zabezpečeného manžela, inak by tu nebola. Je to otrasná situácia. Človek, ktorý toľko študoval, dostane veľmi mizerný plat.
Odkiaľ získavate peniaze na výskum?
Ministerstvo školstva dáva peniaze do grantových agentúr, ktoré máme dve. Tie vypíšu výzvy a výskumníci sa tam hlásia s projektmi.
Prečo ste sa zo zahraničia rozhodli vrátiť na Slovensko? Určite ste mali aj ponuky tam zostať.
Stále verím, že to bude lepšie, ale kolíše to podľa toho, ako som nahnevaný. Verím, že sa tu dá robiť dobrá veda a výskum, preto som sa vrátil zo zahraničia.
Súhlasíte s tvrdením, že máme príliš veľa vysokých škôl?
Je to najväčšia tragédia, čo sa tu deje. Rozrieďuje to už tak slabé počty peňazí. Študenti, ktorí chcú študovať technické smery, sa ešte rozdelia. Škodí to všetkým. My by sme tých študentov zvládli, Slovensko by si naozaj vystačilo s oveľa menším počtom vysokých škôl. Reformy sa žiadajú, aj keď sa zdá, že zatiaľ na ne veľká vôľa nie je.
Čo je podľa vás principiálnym problémom slovenskej vedy?
Nemalo by byť prioritným záujmom vedca o svojom objave informovať verejnosť?
Vačšina vedcov sa snaží o svojej práci informovať najmä odbornú komunitu, ale máme povinnosť informovať aj širšiu verejnosť. Naša univerzita sa už o to snaží. Aj o našom výskume informovala. Aj ja niekedy bojujem s tým, ako napísať o tom, čo robím, laicky tak, aby to ľudia pochopili. Asi by sme to mali robiť, informovať verejnosť, ktorá má snahu sa niečo dozvedieť. Tiež ma veľmi trápi, keď sa hovorí že sa tu nič nerobí.
Robí sa?
Áno, robí. Samozrejme, ale robíme v extrémne zlých podmienkach.
Máte obité múry, škola vám nevie dať materiál, musíte si ho zháňať cez grant. V čom je problém?
V rozdeľovaní peňazí, v rozpočte. Slovensko má jedno z najhorších percent vyčlenených na vedu spomedzi vyspelých krajín vo svete. Krajiny, ktoré dávajú na výskum veľa, sú tie najrozvinutejšie a dávali, aj keď neboli bohaté.
Keby vláda určovala priority rezortu školstva, kam by mala zaradiť vedu?
Musí to byť jedna z top priorít, lebo výskum posúva ďalej technologický pokrok. Naše hospodárstvo zamrzne, ak nebudeme mať nové myšlienky a postupy. Potom sa nám tie zlé investície do školstva vrátia. Nie je to len o peniazoch, ale aj o férovom systéme. O rozdeľovaní cez grantové agentúry, aby to bolo spravodlivé. To znechucuje veľkú časť mladých ľudí.
Čiže prideľovanie grantov nie je vždy transparentné?
Sú s tým problémy. Sú tam aj čierne miesta.
Sú peniaze z eurofondov určené pre slovenskú vedu využívané vždy efektívne?
Nám konkrétne veľmi pomohli – mali sme dva granty na prístroje, využili sme ich veľmi rozumne, máme drahé dobré prístroje. Počúvam, že sa kupujú drahé prístroje, na ktorých nikto nerobí, ale neviem to posúdiť. Je tam veľa byrokracie.
Hovorí sa, že veľkým problémom slovenskej vedy je nespravodlivé ohodnotenie a jeho zlý systém - niektorí poctivo pracujú a majú výsledky, publikujú a ďalší celý svoj život iba presedia a rozdiel v ohodnotení nie je príliš veľký.
Existujú aj takí vo vede, ale nie je to špecifikum len Slovenska, aj v iných krajinách sú takí. Je to o súťaži. Nemecký a anglosaský systém je tvrdý pre všetkých, ale dobrí sú ohodnotení oveľa viac ako tí, čo nerobia.
Aký by bol ideálny systém fungovania vedy?
Veľmi verím na otvorenú súťaž v hodnotení aj získavaní grantov. Ja teraz nemôžem podať viac ako jeden grant v jednej agentúre. To je nenormálna situácia.
Prečo je to u nás tak?
Aby všetci mali niečo a nikto veľmi nevyskakoval. Máme len dve agentúry, teraz ich dokonca chcú zlúčiť do jednej. Limity máme zovšadiaľ, systém je príliš limitovaný, sami si to robíme. To znechucuje mladých ľudí.
Prečo štát brzdí otvorenú súťaž vo vede? Malo by mu záležať na pravom opaku.
Robí to aj časť vedeckého establišmentu, ktorá chce rovnomernejšie deliť, to umožňuje kamarátšafty.
Čo by mal urobiť minister školstva, ak by naozaj chcel reformovať vysoké školstvo, okrem redukcie počtu vysokých škôl?
Otvorenú súťaž vo vede medzi školami, pri získavaní peňazí na projekty. Potom sa ukáže, kto je dobrý, to by veľa vecí vyriešilo. Posun k síce tvrdšej, ale otvorenejšej súťaži.
