Prežila anorexiu: Choroba nie je racionálna, je to strach

Vlani Valentína (ktorá je, mimochodom, jednou z autoriek stĺpčekov v našom študentskom seriáli Použi rozum) založila projekt s názvom Chuť žiť. Komplexne v rámci neho venuje poruchám príjmu potravy a najnovšie vydáva o svojom živote s anorexiou autobiografickú knihu.

Pýtať sa na to, ako prebiehalo písanie knihy o psychickej chorobe je asi ťažko predstaviteľné...

Bolo to veľmi intenzívne. Nič v knihe nie je fikcia. Všetko je v nej napísané tak, ako si to pamätám. Sú tam vykreslené situácie a moje myšlienky tak, ako som ich prežívala.

Ani rodičov som nevykreslila ako dokonalých, ale podľa toho, ako sa naozaj správali – s chybami ako každý. Tatko kričí, mamka plače.Som v knihe úprimná. Odhaľujem to, ako som manipulovala so svojím okolím. Mnohé veci v knižke sú prekvapením aj pre rodičov, lebo som ich tajila. Napríklad nevedeli, že som sa pokúsila spáchať samovraždu.

Kniha Chuť žiť Zdroj: Vydavateľstvo Elist

Ako prebiehalo písanie knihy, aby bola dôveryhodná?

Potrebovala som to precítiť. Umelo som si vyvolávala úzkosti, aby tie emócie boli čo najpresnejšie. Veľa som pri písaní plakala, no bola to v istom zmysle očista, pri ktorej som sa mohla konečne so všetkým priznať. Zároveň som si bola vedomá, že kniha môže pomôcť veľa ľuďom pochopiť, ako choroba existuje vo vnútri človeka.

Kniha môže pomôcť veľa ľuďom pochopiť, ako choroba existuje vo vnútri človeka

Ten text je trošku nezvyčajný, nie je to denný záznam, ale vnútorný monológ. To znamená, že ja s tou chorobou komunikujem. Knihu ilustrovali dievčatá, ktoré sa liečia z anorexie a obrázky sú veľmi silné.

Dopĺňajú ju tiež štyri komentáre. Je tam rozhovor s psychiatričkou Martinou Paulinyovou, článok od nutricionistky Ivany Kachútovej, článok od športovkyne Oľgy Beständigovej a zároveň pohľad na poruchy príjmu potravy z hľadiska rodovej rovnosti od Ľubice Rozborovej a Jany Cvikovej.

Valentína Sedileková Zdroj: Maňo Štrauch

Ako si si vyvoláva úzkosť?

V mojom prípade to bolo ľahké, pretože stále nie som stotožnená so svojím telom. Od ôsmich rokov trpím poruchou telesnej schémy. Stačí, keď sa pozriem do zrkadla a jednoducho to príde. Prežívam úzkosť, ktorá postupne silnie, ak sa chorobe poddám.

Počujem vnútorný hlas, ktorý ma začne kritizovať a zožiera ma zvnútra. Je potom veľmi ľahké padnúť do bolesti, ktorá sa mi rozlieza telom. Anorektičky hovoria, že cítia svoj tuk na tele, čo je absolútne chorobné, pretože to nemáš ako cítiť. Lenže ty to vnímaš a uzatvára ťa to. Aj preto sa snažím nesledovať svoje telo.

Evidentne si potrebovala odvahu, vyvolať si to späť a napísať knihu. Čo bol zlomový bod, keď si k tomu dospela?

Impulz prišiel od Daniela Heviera, ktorý ma počul v rádiu a ozval sa mi, či by som pre neho nechcela napísať knihu o anorexii. Rozišli sme sa v dobrom, pretože knihu som napísala a páčila sa mu, ale líšili na naše predstavy o vydaní.

Ja som chcela, aby kniha zapadla do misie projektu Chuť žiť, kde pomáhame ľuďom s poruchami príjmu potravy. Rukopis som teda poslala do vydavateľstva Elist. Zapáčil sa im a išli do toho, za čo som im veľmi vďačná.

Považuješ sa za vyliečenú?

Ešte nie, ale verím, že z PPP, nech je to anorexia, bulímia, ortorexia či bigorexia sa dá vyliečiť. Priemerná doba liečenia sa odhaduje na