Preteky v platoch sú nevyhnutné, no k zlepšeniu zdravotníctva nevedú, tvrdí Vlachynský

Jedným z problémov slovenského zdravotníctva sú i platy lekárov. Už koncom minulého roku predložil minister Lengvarský návrh na zvýšenie platov lekárov. Následne sa dlhé mesiace dokopy nič nedialo. Ako ste vnímali proces vyjednávania o lekárskych platov medzi vládou a LOZ?

Začnem zoširoka. Požiadavkám na zvýšenie miezd rozumiem. Lekár je žiadané a konkurencieschopné povolanie aj na medzinárodnom trhu. Je mi jasné, že zdravotníci a obzvlášť lekári tlačia na zvýšenie miezd. Problémom – podobne ako pri učiteľoch a ďalších povolaniach- je, že mzdy lekárov sú tabuľkové a mzdy nemocničných lekárov a i ambulantných lekárov sú založené na tom, ako sa dohodnú dvaja ľudia.

Ktorí?

Minister financií Igor Matovič a šéf odborov Peter Visolajský. Je to trochu postavené na hlavu, keďže vyjednávanie o mzdách by malo prebiehať na úrovni nemocníc.

Reakcia odborov by bola, že nemocnice nemajú na zvýšenie miezd finančné prostriedky a tak sa rozhodli nemocnice obísť a rokovať o zvýšení miezd priamo s vládou.

Odborári sú lobistická skupina, ktorá obhajuje záujmy svojich členov, čo je legitímny postoj. Nie je úlohou odborov, aby riešili financovanie nemocníc. To by malo byť skupinovou úlohou pre členov vlády. Mali by sme mať systém, v ktorom by nemocnice neboli ekonomicky nesvojprávne entity, ktoré z finančného hľadiska nedokážu rozhodovať o ničom.

Dnes nemocnice nedokážu rozhodovať o ničom?

Niektoré sú de iure štátne a na to, aby si napríklad obstarali nový röntgen, musia vypísať cez ministerstvo verejné obstarávanie. De facto sú nesvojprávne i ďalšie nemocnice, pretože nemajú vlastný kapitál, s ktorým by mohli pracovať a investovať. Tieto nemocnice sú prietokové ohrievače.

Hovoríme o štátnych alebo všetkých nemocniciach?

Aj o neštátnych nemociach a z časti aj o súkromných nemocniciach, pretože aj tie sú do veľkej miery závislé na tom, koľko financií bude učených zo štátneho rozpočtu pre nemocnice. V dnešnej situácii nemocnice de iure ani de facto nedokážu rozhodovať o žiadnych významnejších zmenách, teda ani o mzdách.

V čom je to problém?

V nedostatočnom financovaní a v roztvárajúcich sa nožniciach v celosvetovom zdravotníctve. Dopyt pacientov stúpa a kanál príjmov je naviazaný takmer všade na kanál daní a odvodov a nestíha spĺňať požiadavky pacientov. Dopyt pacientov je možné obmedziť len veľmi ťažko. U nás skoro vôbec. Každý chce mať vo svojom meste nemocnicu. Často sú nemocnice využívané ako nocľahárne pre ľudí, ktorí nemajú kam ísť, keďže potrebujú napríklad dlhodobú následnú starostlivosť. Nožnice sa teda otvárajú a systém si s tým nevie poriadiť.

Systém si s tým nevie poradiť alebo cez regulácie zakazujeme systému, aby si so zvýšeným dopytom po zdravotnej starostlivosti poradil?

Veľký problém zdravotníctva je škálovanie v nemocnici aj v ambulantnej sfére. Začíname problémy riešiť úplne dole. Problém platov lekárov je problémom nemocníc, a tie sú v problémoch kvôli financovaniu, ktoré je o dostatku a nedostatku zdrojov v zdravotníctve.

Otázka je, ako to vyriešiť. Dá sa to vyriešiť len úsporou z rozsahu poskytovanej zdravotnej starostlivosti alebo škálovateľnosťou ponuky služieb. Tú dokážeme dosiahnuť len potlačením monopolov v zdravotníctve. Pri lekároch potrebujeme, aby boli otvorenejší vstupu lekárov z tretieho sveta na slovenský trh. Potrebujeme aj inak prerozdeliť kompetencie, lebo nie je udržateľné, aby mali lekári plat viac ako 4 500 eur a zároveň robili administratívu a vypĺňali výkazy a lajstrá, ktoré za nich môže vypĺňať administratívna sila.

V živej pamäti mám jeden príklad môjho kamaráta, ktorý má rakúske poistenie a musel sa nechať ošetriť na Slovensku. Primár oddelenia, ktoré ho ošetrilo, mu osobne písal email, aby mu tento človek poslal jeho kartičku poistenca, pretože ju potrebuje administratívne spracovať. Lekári sú zavalení reportami a papiermi.

Čo teda potrebujeme urobiť, aby sa situácia zlepšila?

Prerozdeliť kompetencie lekárov, zmeniť financovanie, demonopolizovať trh a zlepšiť vzdelávanie lekárov. LOZ požadoval aj zlepšenie vzdelávania lekárov, no ako sa dá táto požiadavky vyjadriť paragrafovo? Rudolf Zajac presne pomenoval nemzdové požiadavky lekárov ako gumené. Zlepšenie vzdelávania lekárov je priestorom na mnohostranovú publikáciu, nie na memorandum.

V roku 2011 sme zaviedli platový automat, ktorý mal byť pôvodne systémom, ktorý by lekárom garantoval „minimálnu mzdu“. Pomerne rýchlo sa však ukázalo, že ide častokrát aj o maximálnu mzdu, ktorú lekár dostáva, samozrejme, až na výnimky.

Je to niečo, čo sa traduje, no netrúfam si povedať, či je to 100 percent pravda. Mnoho skúsenejších lekárov má viacero úväzkov alebo majú aj vlastnú ambulantnú prax, poprípade participujú na klinickom skúšaní a podobne. Sú to dodatočné a zaujímavé príjmy. Netrúfam si teda povedať, že všetci lekári majú len tento minimálny plat. Avšak, nemáme dáta o tom, koľko percent od minimálneho platu dostávajú.

Dohoda medzi LOZ a vládou sa zrodila. Ako ste vnímali celý proces rokovaní?

Nerád to komentuje ako ekonóm, no bolo to zábavné rokovanie. Videli sme výrazné osobné vklady konkrétnych ľudí. LOZ cúvlo a prijalo pred dvoma týždňami ponuku vlády, no chcelo, aby sa navýšil koeficient za odpracované roky. Vtedy sa Igor Matovič zvrtol na päte a navrhol lekárom vyplatenie jednorazového príspevku od 10 do 30 000 eur.

Tento príspevok môžeme kľudne nazvať cashom v obálke. Bola to tak extrémna ponuka, že mnohí lekári by ju mali problém prijať a nie preto, že by bola suma nízka, ale preto, že by sa zhodili v očiach verejnosti. Neviem či Matovič prišiel naschvál s touto novou atómovkou, alebo to myslel úprimne. Finančná ponuka bola veľmi zaujímavá, no asi i lekári cítili, že by to bolo za hranou.

Vyzeralo to tak, že dohoda je v nedohľadne, no potom sa Igor Matovič zodvihol, odišiel a dohoda bola na stole do niekoľkých hodín. Zdravotníci by však skôr či neskôr dostali pridané aj bez protestov a nie som si istý, či práve tento rok bol ideálny na takúto nátlakovú akciu.

To je možné, no tento rok malo LOZ ideálne podmienky na vylobovanie si vyšších platov.