Pred zhruba tromi rokmi sa mimovládna organizácia Transparency International Slovensko obrátila na Stredoslovenskú vodárenskú spoločnosť (SVS), a.s. s infožiadosťou a chcela odpovede na 15 otázok.  Pýtala sa napríklad na odmeny manažmentu, elektronické aukcie, prijímanie ľudí či sponzorské dary.

Spoločnosť, ktorú vlastnia obce a mestá, odpovedať odmietla. Odvolala sa pritom na paragraf Infozákona, podľa ktorého majú firmy založené štátom zverejňovať len informácie, ktoré sa týkajú hospodárenia s verejnými prostriedkami, nakladania s majetkom štátu, župy alebo obce. SVS si to vysvetlila tak, že keďže si na činnosť zarába sama a nie je dotovaná samosprávou, nič poskytovať nemusí.

Transparency sa odvolala na Fond národného majetku, ktorú vodárenskú firmu zakladal. Keďže neuspela, podala žalobu na súd. Medzitým fond zanikol, takže sa súdila s jeho nástupcom štátnou MH Manažment. TIS minulý týždeň zverejnila rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, ktorý jej dal za pravdu. Podľa sudkyne Zuzany Mališovej „v záujme zachovania ústavného práva na informácie a verejnej kontroly nakladania s majetkom štátu a samosprávy treba zvoliť taký výklad pojmu verejné prostriedky, aby zahŕňal aj financie obchodných spoločností založených štátnym orgánom, VÚC alebo obcou.“

Odvoláva sa aj na nález Ústavného súdu. Spoločnosť podľa nej nielenže hospodári s verejným majetkom, keď spravuje kanalizácie a vodovody, ale vykonáva služby vo verejnom záujme. Je tak subjektom, ktorý patrí do oblastí verejného práva.

Jednoducho, verejné firmy by sa nemali vykrúcať. Podľa súdu majú plnú informačnú povinnosť.

Aké boli výhovorky

Stredoslovenské vodárne oslovila TIS v balíku s ďalšími firmami, keď robila v roku 2015 rebríček transparentnosti. Z 81 subjektov použilo podobnú výhovorku ako SVS podľa organizácie viac ako tridsať.

TIS posielala info žiadosti aj cez bežných občanov, ochota odpovedať bola extrémne nízka. Napríklad celkové náklady na služobné cesty riaditeľa sprístupnila len niečo vyše pätina verejných firiem. Najvyššiu faktúru za telefón poskytlo asi 25 percent.

Vtipné boli aj niektoré zamietavé odpovede firiem, prípadne obštrukcie, ktoré robili. Rudné bane odpísali: „Vzhľadom k tomu, že dostávame viacero podobných žiadostí ako je táto Vaša, zistili sme, že nás žiadatelia vo viacerých prípadoch zavádzajú a oberajú o pracovný čas.“

Automobilové opravovne ministerstva vnútra zase na žiadosť poskytnúť informácie študentovi reagovali: „Prosíme o zaslanie presného názvu Vašej výskumnej práce, termín začiatku a ukončenia a fakultu, ktorá ju zadala a tiež údaje o vedúcom.“

TIS zažalovala v rovnakej veci ako SVS v roku 2015 aj ďalšie tri firmy. Súdy ešte nerozhodli o žalobách na Trnavskú vodárenskú spoločnosť, Slovenský plynárenský priemysel a Mestské lesy Košice.

Žitňanskej novela stojí

Odstrániť dieru v infozákone, ktorá umožnila verejným firmám uplatniť si taký výklad práva, aby nemuseli nič zverejniť, mala novela ministerky Lucie Žitňanskej (Most-Híd).

Občan by sa podľa nej mohol pýtať na odmeny manažmentu a to aj na nepeňažné. Rovnako sa mal viac dozvedieť o nominantoch štátu vo vedúcich pozíciách, ktorých životopisy mali byť verejné. Proaktívne sa mali zverejňovať informácie, či obsadeniu funkcie predchádzalo výberové konanie. Verejnosť a tretí sektor mali získať ďalší nástroj kontroly verejných podnikov, ktoré hospodária s nezanedbateľným množstvom verejných financií.

„Verejné podniky disponujú veľkým množstvom peňazí, doteraz sa tvárili, že to nie sú verejné financie a že to je ich základné obchodné imanie. Novela prelamuje toto myslenie,“ povedal jeden z jej tvorcov Róbert Dobrovodský z ministerstva. Bolo to ešte v septembri, keď ju predstavili. Odvtedy sa s ňou nič nedeje.  

Podobnú novelu pripravil aj ministerkin predchodca Tomáš Borec. Z funkcie odišiel skôr, ako ju stihol presadiť. Zo strany lobistických skupín bol totiž silný tlak proti rozširovaniu inofozákona.