Niekoľko dní po pozitívnom referende o vystúpení Británie sa aj na Slovensku objavila ambícia zorganizovať podobné hlasovanie. Argument o prebujnelej bruselskej byrokracii však vzbudzuje úsmev už na prvé počutie.

Stačí si spomenúť, ako vyzeralo behanie po úradoch v časoch, keď sme v únii ešte neboli. Napríklad rady pri registrácii áut v Bratislave na Kopčianskej určite nezaviedla európska smernica.

A pamätníci zrejme potvrdia, že boli časy, keď nám ani čulá obchodná spolupráca v rámci RVHP nedokázala zabezpečiť banány. Dokonca ani také tie obyčajné, bez predpísaného zakrivenia.

Nehovoriac o tom, že bez EÚ by nemohol Richard Sulík len tak bez cestovného pasu utekať do Nemecka, aby v tamojšej televízii vysvetľoval, že únia zlyhala.

Slovenský exit(us)

Napriek tomu si skúsme predstaviť, že by sa voliči predsa len nechali presvedčiť a k urnám by prišli v dostatočnom množstve a s jasným áno odchodu. Čo by nasledovalo? To isté čo za kanálom La Manche.

O nezávislosti by hneď začala hovoriť Bratislava a tiež podstatná časť južného Slovenska. Marian Kotleba a jeho parta skrátka nie sú práve národní stmeľovači.

Ak teda stojí otázka tak, či by mal v záujme krajiny niekto z niečoho na Slovensku vystúpiť, tak organizátor petície M. Kotleba z vlaku v Čiernej nad Tisou s prestupom na širokorozchodnú do Ruska. Keď už je tam tak dobre. Mimochodom, nikdy som nepochopil, prečo si priaznivci orientácie na Moskvu kupujú autá zo Západu a nie z Ruska.

Hoci Slovensko stále z únie dostáva viac ako jej platí, prínosnejšie než peniaze sú náznaky vyspelej demokracie, ktoré sa sem darí prepašovať. Nebyť únie, slovenskí politici by boli oveľa väčší hulváti.

(Ne)štátnik v Bruseli

Každopádne, na rozdiel od Sexitu, Brexit je realitou. Rovnako ako nadchádzajúce slovenské predsedníctvo, ktoré ho bude musieť riešiť. Pred Robertom Ficom je nečaká úloha, z pozície premiéra sa bude musieť venovať problému, ktorý tentoraz nespôsobili jeho ľudia. Sám kladie do popredia otázku „či nájdeme dostatok síl“ na reformu EÚ.

Oveľa dôležitejšou otázkou však je, či R. Fico vôbec je dostatočnou autoritou na otvorenie reformy. Nie preto, že je z malej krajiny, ale pre jeho spory s Bruselom. Hoci fondy s vďakou víta a rozdeľuje, spôsob, akým sa postavil k migračnej kríze, jasne naznačuje, že odmieta zodpovednosť za riešenie európskych problémov.

Britské rozhodnutie je bez debaty volaním po únijnej reforme. A predstaviteľ malého štátu by bol dobrým lídrom. Práve preto, že nereprezentuje silný hlas, mohol byť skôr arbitrom, ktorý vypočuje a rozsúdi požiadavky najsilnejších. Ak by mal autoritu. So svojim lacným populizmom si ju však získať nedokázal.

Potvrdzujú to aj jeho čerstvé ponosy na stretnutie šestice zakladajúcich štátov. Ako povedal: „Bola chyba, že došlo k stretnutiu zakladateľov únie a diskutovali bez nových štátov. Musíme rokovať spolu,“ zdôraznil už spoza autovej čiary. Pár hodín pred prevzatím predsedníctva vie, že stojí mimo hry. O pravidlách hry rozhodujú tí, ktorí platia účty. Veď aj v Smere to tak je. 

Prípadné referendum o vystúpení Slovenska z Európskej únie logicky vzbudzuje viaceré obavy. Tou najvážnejšou je, že si nikto v Bruseli nejaké referendum na nejakom Slovensku ani len nevšimne.