Táto myšlienka už v zárodku naráža na niekoľko problémov. Už len vyzbierať údaje o všetkých zásobách, komoditách, materiáli či pracovnej sile je v rámci celej krajiny takmer nemožné, nie to ešte rozhodnúť, čo presne ľudia budú potrebovať (a hlavne chcieť). A ešte k tomu aj naplánovať celý proces výroby všetkých podnikov, aby boli ľudia uspokojení.

Na nemožnosť takéhoto výpočtu pekným spôsobom poukázal ekonóm Leonard Read v diele Ja, ceruzka, ktoré si môžete zdarma prečítať napríklad tu. V krátkej poviedke ceruzka v prvej osobe popisuje svoj rodokmeň.

Princípom diela je ukázať, že len na výrobe obyčajnej ceruzky sa podieľajú priamo či nepriamo milióny ľudí. Od drevorubačov, cez vodičov kamiónov, pracovníkov obsluhujúcich stroje v továrni až po pestovateľov kávy (ktorú počas práce pijú spomínaní ľudia), staviteľov diaľnic (po ktorých museli kamióny prejsť), ťažiarov ropy (benzín) či vedcov – chemikov, ktorí dokázali synteticky vyrobiť gumu nachádzajúcu sa na jej konci.

Ani jeden zo spomínaných pracovníkov (a ďalších niekoľko miliónov, ak prejdeme do extrémov) by ceruzku sám vyrobiť nevedel. Žiaden z nich ju ani nevyrába pre seba – niektorí zúčastnení vo výrobnom procese možno ani nevedia písať. 

Dielo poukazuje na nemožnosť takéhoto plánovania. Na svete neexistuje nikto, kto by takýto proces dokázal naplánovať sám, centrálne. A to je len obyčajná „jednoduchá“ ceruzka. Ak sa začneme baviť o autách, mobiloch, počítačoch – bez slobodného podnikania by tieto veci pravdepodobne ani nevznikli, pretože centrálni plánovači by nemali ako vedieť, aké technológie by mali vedci vyvíjať. (A ešte plánovať výrobu desiatok tisíc produktov naraz.)

Ako je potom možné, že sa počas centrálne príkazového systému riadenia ekonomiky, ktorý u nás fungoval pred rokom 1989 ceruzky vyrábali? Samozrejmým predpokladom poviedky je začiatok plánovania výroby od nuly. Bez existencie doterajšieho know-how, bez vyvinutých technológii či bez existencie výrobných procesov v zahraničných krajinách s trhovým hospodárstvom, odkiaľ bolo možné výrobné postupy odkopírovať. Ako by asi centrálni plánovači v deväťdesiatych rokoch naplánovali nástup počítačov a mobilných technológii?

Sebeckosť pomáha všetkým

V trhovom systéme sa tieto problémy riešia samé, pomocou „neviditeľnej ruky trhu“. Tú popísal jeden z najvýznamnejších ekonómov histórie – Adam Smith. V rámci tejto teórie jednoducho popisuje výhody deľby práce, konkurencie, ale aj akomodácie.

Príkladom môže byť pekár. Ten nepečie chlieb z ušľachtilého dôvodu poskytnúť ostatným jedlo. Pečie chlieb, pretože to vie robiť dobre a tým, že ho ostatným predá, sám získa peniaze na to, aby si kúpil tovary či služby, ktoré on robiť nevie (a ktoré lepšie vedia robiť ostatní).

Pečie chlieb, pretože má na to najlepšie predpoklady. Pri tom súťaží s ostatnými pekármi, ktorí tiež predávajú chlieb a teda vďaka vzájomnej konkurencii sa musí snažiť byť najlepší. Ak si zo svojho zisku našetrí, môže si kúpiť lepšiu pec, vďaka ktorej vyrobí chlieb lacnejšie – získa výhodu oproti ostatným a preberie im zákazníkov.

Je to jeho vlastná sebeckosť, ktorá prináša výhody všetkým. V centrálne plánovanej či centrálne príkazovej ekonomike (rovnako ako vo väčšine prípadov štátnych podnikov) sa táto sebeckosť, ale aj konkurencia, z veľkej miery vytráca.

A to je najväčší problém. Akú motiváciu bude mať pekár byť najlepším, keď bude mať naplánované vyrobiť denne sto chlebov? Vôbec nebudú musieť byť ani dobré – pretože pre neexistujúcu konkurenciu si ten jeho chlieb budú musieť ľudia kúpiť tak či tak.

Ostatné diely seriálu Eco basics nájdete tu.