Prečo berieme útok na Paríž tak citlivo a Bejrút nám je ukradnutý?

Len deň pred útokmi na Paríž zomrelo v libanonskom Bejrúte najmenej 44 ľudí. Vyžiadali si ich dva samovražedné útoky teroristov z Islamského štátu (ISIS). „Jeden z našich hrdinských mučeníkov sa vyhodil do vzduchu, pričom zabil 40 ľudí a 200 ďalších zranil,“ pochválili sa po útoku teroristi.

Médiá tento útok zaregistrovali len vlažne. Nikto sa nemal k útokom chuť ani vyjadriť. Pritom na titulnej fotografii vidieť osemročného chlapca Husseina al-Shamiho, ktorý pri útokoch v Libanone ušiel smrti len o vlások.

Krviprelievanie vo Francúzsku, kde sa odpálili útočníci a jeden z nich sa takmer dostal na futbalový štadión s 80-tisíc fanúšikmi, je na Blízkom východe na každodennom poriadku. K tomu, aby ľudia mysleli aj na obete v Bejrúte, vyzvala v nedeľu aj americká herečka Angelina Jolie.

Žiadne hashtagy, žiadne profilovky s filtrom

Ďalší štatistický fakt, ktorý len málokoho znepokojuje: za posledné štyri roky si vojna v Sýrii vyžiadala najmenej 210-tisíc obetí, polovicu z nich tvorili civilisti. Z tohto počtu ISIS zabil najmenej 11-tisíc detí a takmer sedemtisíc žien. Tieto dáta vyplývajú z najnovších štatistík Sýrskej organizácie pre ľudské práva, ale skutočné údaje sú pravdepodobne oveľa oveľa vyššie.

Keď začiatkom roka vo Francúzsku vtrhli džihádisti do redakcie Charlie Hebdo a zabili 17 ľudí, celý svet bol hore nohami a vyjadroval krajine sústrasť. Sociálne siete sa preplnili hashtagom #jesuischarlie a ľudia menili svoje profilovky.

O pár dní neskôr teroristi z Boko Haram v Nigérii zabili pri útokoch dve tisícky nevinných ľudí a zrovnali so zemou 16 dedín. Šlo o najkrvavejší masaker v histórii, varovala organizácia Amnesty International. Keď prišli po tomto masakri na miesto vládni vojaci a milície, nedokázali počty obetí ani spočítať.

Obete boli predovšetkým deti, ženy a starší ľudia, ktorí nedokázali pred islamistami utiecť. Podobný útok sa stal naposledy v marci minulého roka. Vtedy bolo pri útoku na kasárne v Maiduguri zabitých 600 ľudí. V nigérijskom meste Maiduguri sa začiatkom roka odpálilo ešte len desaťročné dievčatko a zabilo vyše 20 ľudí.

Analýzy, záujem médií a politikov o útok boli opäť minimálne. Žiadne zábery z miesta činu, žiadne hashtagy na sociálnych sieťach, žiadne live spravodajstvo. „Je hanebné, ak dvetisíc ľudí, ktorí sa stali obeťami najkrvavejšieho útoku Boko Haram, nedostalo žiadne mediálne pokrytie,“ napísal na Twitteri analytik na terorizmus Max Abrahms.

It's shameful how the 2K people killed in Boko Haram's biggest massacre gets almost no media coverage: http://t.co/tYSnnfGpDb.

— Max Abrahms (@MaxAbrahms) January 10, 2015

Útoky vo Francúzsku, bez zľahčovania situácie, sú najkrvavejším útokom v Európe od roku 2004, pri ktorom zahynulo takmer 130 osôb. Francúzsko vyhlásilo vojnu terorizmu a psychicky sa mení na Spojené štáty po útokoch 9/11. „Áno, sme vo vojne,“ povedal občanom v televíznom vysielaní francúzsky premiér Manuel Valls. „Prijmeme výnimočné opatrenia a túto vojnu vyhráme,“ napísal na sociálnej sieti Twitter.

Nous sommes en guerre. Nous prenons donc des mesures exceptionnelles. Et cette guerre, nous la gagnerons.

— Manuel Valls (@manuelvalls) November 14, 2015

Menej reportérov a čitatelia v obsahovej bubline

Prečo však politici a médiá riešia pojem vojny tak neskoro, no ignorovali a nezaujímali sa o útoky, ktoré boli jej symptómom v iných častiach planéty? Áno, môžeme povedať, že Nigéria alebo Libanon sú ďaleko a situácia je tam dlhodobo omnoho zložitejšia.

Faktom ale tiež je, že spravodajské médiá znížili počet zahraničných pobočiek - v oblastiach Afriky, Indie či v Južnej Amerike, na miestach s celkovou populáciou viac než dvoch miliárd ľudí, nemajú mnohé spravodajské televízie svojich ľudí a v lepšom prípade ich do oblasti vyšlú len vtedy, ak sa niečo vážne zomelie. Povrchné správy o lokálnych celebritách a politike sú menej nákladné a najmä, dajú sa efektívnejšie predať viacerým čitateľom.

Problém je však oveľa komplexnejší. Odpoveď na to sa pokúsil nájsť v knihe Rewire: Digital Cosmopolitans in the Age of Connection programátor Ethan Zuckerman, ktorý je inak aj autorom vyskakovacích pop-up reklám na webe, za čo sa verejne ospravedlnil.

Tvrdí, že dôvodom nezáujmu o svetové dianie je z veľkej časti internet. Vytvára akési filtrujúce bubliny, v ktorých vidíme často len ľudí a aktuality, ktoré sú nám blízke, ale ignorujeme alebo väčšinou nevidíme „komplexne celý problém sveta“.

Na tom sú postavené aj médiá, ktoré živí reklama. Ešte v 90. rokoch sa rozhodlo, že sa internet nebude financovať peniazmi (poplatkami za paywall), ale pozornosťou a časom spotrebiteľov na webe. Dávalo to zmysel. Kto by vtedy vyhlásil, že za prístup sa bude platiť, odstrihol by množstvo používateľov od internetu hneď na začiatku.

Tento biznis model však napokon najviac zasiahol práve médiá, ktoré na počte klikov zrazu uvideli, čo ľudí v novinách skutočne zaujíma. A predsa nebudú ponúkať články a reportáže z oblastí, ktoré čitateľov nezaujímajú. K škrtaniu zahraničného spravodajstva výrazne prispel aj dramatický pokles tržieb printových médií, z ktorých väčšina nikdy nenašla plnú kompenzáciu na internete.

Kým svet sa v skutočnosti stáva globálnejším, je viac prepojený, stále viac problémov zasahuje celú planétu a ovplyvňuje globálnu ekonomiku, médiá sú každý deň menej a menej globálne. „Ak ste pozerali televíziu v USA v 70. rokoch, 35 až 40 percent z večerného vysielania tvorili správy zo sveta. Tento pomer sa znížil na 12 až 15 percent,“ povedal v prejave na konferencii TEDx E. Zuckerman.

Ide o akýsi imaginárny kozmopolitizmus – pozrieme sa na internet a domnievame sa, že vidíme obraz celého sveta, ale ide len o našu ilúziu. V súčasnosti je pritom oveľa jednoduchšie doviesť minerálnu vodu z Fidži, ako si prečítať článok o tejto krajine, ak nepoznáme jej jazyk.

„V roku 2007 zanalyzovali agentúra Pew a Columbia University 14-tisíc správ, ktoré sa objavili na hlavnej stránke Google News. Vysvitlo, že sa venovali tým istým 24 témam. A rovnako aj prieskum elektronického obsahu preukázal, že veľa zahraničných správ amerického spravodajstva je prevzatých z tlačových agentúr AP a Reuters a tieto správy neuvádzajú kontext tak, aby ľudia porozumeli súvislostiam,“ povedala šéfka Public Radio International Alisa Miller.

Ako riešiť informácie z hluchých miest

Napriek tomu, že je svet viac globálny, existujú vo svete stále temné miesta, o ktorých médiá neinformujú. Príkladom je Nigéria, ktorej sa novinári (až na pár výnimiek) vyhýbajú. Problém je aj to, že pokrývanie nigérijského konfliktu je pre médiá komplikované, ak nie nemožné. Boko Haram, podobne ako Islamský štát v Sýrii a Iraku, ovláda veľké územia krajiny a zo západných novinárov sa tam dostane len málokto. Novinári sú navyše v oblasti obeťami únosov a vrážd.

Nigéria môže byť možno objektívna výnimka, ale do mnohých krajín sa novinári dostanú, ale neinformujú o nich. Existujú preto dve pomerne lacné riešenia, ktoré navrhol E. Zuckerman: Jedným z mediálne nepokrytých miest je aj ostrov Madagaskar, ktorý prešiel násilným prevratom.

Väčšina nezávislých médií v krajine skončila, ale našlo sa riešenie, ktoré bolo pomerne lacné a efektívne. Ešte pred prevratom bol v krajine zriadený Foko Club, kde sa mladí ľudia učili angličtinu a učili sa pracovať s počítačom a internetom. Po prevrate začali písať nezávislé blogy v angličtine o tom, čo sa v krajine deje, a svet sa vďaka nim nemusel spoliehať len na novinárov zo zahraničných médií.

O temné miesta sveta sa čitatelia nezaujímajú aj preto, že neovládajú jazyk. Spoločnosť Google síce poskytuje službu Google Translator, ale preklady sú strojové a v niektorých jazykoch absolútne nezrozumiteľné.

V Číne preto existuje skupinka, ktorá si hovorí Yeeyan. Ide o asi 150-tisíc dobrovoľníkov, ktorí sa každý deň pripájajú na net, vyhľadávajú najzaujímavejší obsah v angličtine a denne preložia približne sto článkov zo spravodajských novín a zverejňujú ich online.

Yeeyan je projekt Zhanga Leia, ktorý žil v USA počas nepokojov v tibetskom meste Lhasa a nemohol uveriť tomu, ako nevyvážene o nich americké médiá informujú. „Ak môžem niečo urobiť ja, potom je to začať s prekladaním, aby si ľudia z rôznych krajín začali trošku lepšie rozumieť.“ Keď môže Yeeyan zorganizovať 150-tisíc ľudí, aby prekladali anglický internet do čínštiny, prečo by to nemohlo fungovať aj naopak?

Problémom internetu môže byť aj akási stádovitosť. Ak používateľ potrebuje niečo vedieť, obracia sa najčastejšie na vyhľadávač Google, sociálne siete a priateľov. „Problémom tohto prístupu je, že v zásade po nejakom čase skončíte pri vedomostiach jedného stáda. Skončíte v stáde ľudí, ktorí sú pravdepodobne podobní vám, a ktorí majú podobné záujmy. Je veľmi, veľmi ťažké získať informácie z ostatných stád, z ostatných častí sveta, kde sa ľudia stretávajú a hovoria o vlastných záujmoch,“ tvrdí E. Zuckerman.

Nikoho nezaujímame

Bloggeri po celom svete by tak mohli byť čiastočným riešením, aby sa globalizovala nielen ekonomika, ale aj informácie z celého sveta. Výsledkom tak môže byť angažovanosť svetových lídrov nielen vtedy, keď dôjde k útokom na Paríž, ale aj na iné mestá, ako Bejrút.

„Svetoví lídri by mali pochopiť, že nevinní ľudia, ktorí stratili dušu v Paríži, sú takí istí ako v ktorejkoľvek inej krajine na svete, ktorá čelí teroru a násiliu. Jeden útok v Paríži je bežnou situáciou v Libanone posledných 30 rokov. Kto nás podporí? Nikto,“ píše bloggerka Elyane Youssef, ktorá žije v Libanone.

Jej smútok sa dá pochopiť. Kým na sociálnej sieti Facebook videla pribúdať fotografie s filtrom francúzskej vlajky, logá so siluetou mesta Paríž alebo Eiffelovej veže, Facebook dokonca aktivoval službu Safety Check, vďaka ktorej sa ľudia mohli vzájomne informovať o tom, či sú v poriadku, v prípade Libanonu sa neudialo nič. Pretože nikoho nezaujíma.

People in Lebanon want to know: Where was our Facebook Safety Check? https://t.co/64hKFaQvRi pic.twitter.com/ieUhWZ1yIN

— Brandon Wall (@Walldo) November 15, 2015