Prácu vám nevzala globalizácia. Do politiky treba priniesť nový heroizmus

Globalizácia zažíva dnes zaťažkávajúcu skúšku – na jej nedostatky útočia populisti rôznych krajín – najmä tí pravicoví. Nacionalisti žnú volebné úspechy vo viacerých krajinách. Vy si pri jej obhajobe pomáhate najmä pravicovými ekonómami, ako sú Ludwig Mises či Friedrich Hayek. Prečo práve nimi?

S populizmom má problém ako pravica, tak ľavica. Najlepšie je však začať ho riešiť od seba. Preto som sa rozhodol mieriť mojou argumentáciou práve na mojich priateľov na pravej strane politického spektra. S Jeremym Corbynom a Alexandriou Ocasio-Cortez musia urobiť poriadky iní. Našťastie, ako klasicky liberálna, tak aj konzervatívna intelektuálna tradícia ponúkajú bohaté zdroje materiálu, o ktorý sa dá pri obrane medzinárodného poriadku oprieť. V 30. a 40. rokoch myslitelia ako Hayek a Mises veľmi hlasno obhajovali myšlienku medzinárodného federalizmu, ktorá bola pretavená do podoby európskeho projektu. Podobne medzi katolíckymi konzervatívcami bola v rovnakom období živá tradícia tzv. personalizmu, ktorá hľadela na národné štáty so skepsou a obhajovala federálne medzinárodné usporiadanie.

V knihe píšete o polycentrickom vládnutí ako zlatom strede medzi nacionalizmom a nekritickým prijímaním nadnárodnej vlády. Jeho intelektuálnymi rodičmi sú manželia Ostromovci. Elinor Ostromová dokonca dostala Nobelovu cenu za ekonómiu. Čo je jeho podstatou?

Medzinárodný poriadok nie je a ani nikdy nebude riadený jednou globálnou vládou. Vždy bude budovaný odspodu nahor, vládami alebo inými aktérmi, ktorí budú chcieť medzi sebou riešiť rozličné spoločné problémy. Systémy verejnej správy, ktorým chýba jednotné centrum rozhodovania a majú naopak veľa autonómnych jednotiek, rozhodujúcich sa v rámci spoločného systému pravidiel, sú systémami polycentrickými. Ostromovci ich dlho študovali v lokálnom kontexte: napríklad v oblasti manažmentu prírodných zdrojov, pasienkov, zavlažovania či rybolovu v malých komunitách. Prišli na to, že komunity sú schopné budovať veľmi robustné, adaptabilné systémy verejnej správy. Elinor však v neskorších rokoch objavila, že podobné situácie možno nájsť v medzinárodnom kontexte a že nástroje, ktoré vyvinula pri dlhoročnom skúmaní lokálnych problémov, môžu byť užitočné aj tam. Okrem obhajoby medzinárodného poriadku je preto jedným z cieľov mojej knihy ukázať, že v tomto mala pravdu.

Ideu národných štátov ako samostatných ostrov považujete za ahistorickú a dejiny západného sveta za dejiny medzinárodných inštitúcií. Tým naznačujete, že Európska únia nie je unikátny fenomén. Bola v Európe pred ňou nejaká nadnárodná forma spolupráce?

Medzi pravicovými obhajcami národnej suverenity je zakorenená ilúzia,