V minulosti som mal možnosť zúčastniť sa viacerých výberových konaní, kde som pomáhal vyberať ekonómov pre komerčnú banku, analytický tím ministerstva alebo centrálnej banky. Na základe týchto skúseností si dovolím ponúknuť svoju diagnózu stavu ekonomického vzdelávania.
Nelichotivé zistenia
Absolventi majú často veľmi povrchné znalosti ekonómie. Aj tie sú väčšinou lexikálneho charakteru. Ekonomické myslenie je skôr výnimkou než pravidlom. Bohužiaľ, korene problémov treba hľadať v učiteľoch. Ani vo svete nebýva zvykom, že musí byť toľko kníh a skrípt, koľko je učiteľov. Existuje dobrá základná literatúra od uznávaných autorov, ktorá je doplnená skôr vedeckými článkami alebo inými publikáciami od učiteľov.
Nedostatočné je skĺbenie kvalitatívnych a kvantitatívnych vedomostí. Súhlasím síce s tým, že môže byť dobrý ekonóm aj bez hlbokých kvantitatívnych znalostí. Rozhodne som však proti, ak sa to chápe tak, že každému ekonómovi stačia iba kvalitatívne vedomosti. Bez čísel máme diskusie bez konca, kde je všetko možné a v konečnom dôsledku ide skôr o filozofické a ideologické debaty ako o skutočnú snahu spoznať svet okolo nás.
Badať aj odtrhnutie reality a praxe. Absolventi, v lepšom prípade, majú len hmlistú predstavu o tom, čo sa robí v centrálnej banke alebo napríklad na ministerstve financií. Niekedy vzniká dojem, že ich predstavy o hospodárskej politike sú založené na tridsať až štyridsať rokov starých teóriách.
Čo s tým?
Po stanovení diagnózy máme dve možnosti. Prvá je ignorovať tieto nedostatky. Veď masová „výroba“ jemne kvalifikovaných účtovníkov postačuje pre potreby mnohých firiem. Druhou alternatívou je snažiť sa postupne odstraňovať nedostatky a vypracovať koncepciu, ktorá v súčasnosti jednoznačne chýba. Osobne som za druhú možnosť. Treba si totiž uvedomiť, že po dosiahnutí určitého stupňa ekonomickej vyspelosti už nebude možné napredovať výlučne importom moderných technológií do priemyselnej výroby. Do popredia sa dostane ľudský kapitál, dobré nápady a inovatívnosť.
Rozhodne nie som odborníkom v oblasti ekonómie vzdelávania, mám však niekoľko konštruktívnych poznámok a návrhov, ako situáciu zlepšiť alebo aspoň o nedostatkoch zmysluplne diskutovať. Zázračný liek neexistuje, konať však treba čím skôr, aby zaostávanie nebolo neskôr ešte výraznejšie.
Najťažšie je napredovať v oblasti všeobecnej kvality magisterských štúdií. Ťažko si totiž predstaviť, že tí istí páni, ktorí sú súčasťou problému, budú navrhovať riešenia. Diferenciácia učiteľov, ich ohodnotenie podľa výsledkov alebo trvalé pritiahnutie kvalitných lektorov zo zahraničia je preto len ťažko predstaviteľné v súčasnej situácii. Treba urobiť všetko pre to, aby sa tieto procesy naštartovali, avšak spoliehať sa na to nemôžeme. Azda by bolo prospešné uvažovať aspoň o jednom – obsahovo štandardnom – bakalárskom alebo magisterskom medziuniverzitnom programe.
Špeciálne programy
Tlačiť treba preto aj zo strany dopytu. Veľa absolventov je nespokojných a zároveň sú cenným zdrojom informácií. Treba zvýšiť informovanosť. Nech verejnosť vie o dobrých, ale aj zlých príkladoch. V tomto smere môžu zohrať úlohu tak nezávislé hodnotenia rôznych inštitúcií, ako aj prieskumy spokojnosti medzi absolventmi, prípadne medzi zamestnávateľmi. Študenti by mali požadovať aj základnú literatúru, z ktorej sa učí vo svete, a nemali by sa uspokojiť s pozliepanými skriptami z referátov predchádzajúcich študentov.
Pri zvyšovaní všeobecnej kvality štátneho a verejného aparátu sa dá uvažovať o špeciálnych programoch. Napríklad vo Fínsku alebo vo Švajčiarsku existuje celonárodný doktorandský program, kde sú pozývaní najväčší odborníci z celého sveta. Nemusíme teda nutne vyrobiť elitné školy, akou napríklad je Central European University v Budapešti alebo CERGE v Prahe, stačí uvažovať o špeciálnych programoch, prípadne nadstavbách. Za úplne kľúčový však považujem väčší kontakt s realitou.
Aj pri skĺbení kvalitatívnych a kvantitatívnych vedomostí nás čaká dlhá cesta. Určite pozitívne treba hodnotiť vznik niektorých študijných programov, napríklad na FMFI, kde študenti majú možnosť oboznámiť sa aj so základmi ekonómie a financií. Najmä vo finančnom sektore je o týchto absolventov veľký záujem. A to, čo im stále trochu chýba, je hlbšia znalosť ekonómie a lepší kontakt s realitou. Doplnenie kvantitatívnych vedomostí na ekonomickej univerzite je tvrdší oriešok. Fakulta hospodárskej informatiky je asi najďalej pri poskytovaní hlbších kvantitatívnych znalostí. V skutočnosti ani nejde o potrebu vyučovania čisto matematických predmetov, ale skôr o lepšie skĺbenie teórie a praktických aplikácií, ako aj o vyučovanie modernejších metód.
Pri doktorandskom štúdiu je zaostávanie veľmi výrazné. Moderné metódy ekonomického výskumu takmer úplne absentujú na všetkých školách. V tejto oblasti by určite pomohlo pritiahnutie pár profesorov zo zahraničia alebo cielené vysielanie študentov na prestížne univerzity, ktorí by potom zobrali na seba záväzok pár rokov vyučovať na Slovensku.
Bližšie k praxi
Niekoľko pozitívnych krokov vidieť aj v oblasti priblíženia praxe pre študentov. Už na viacerých fakultách existujú predmety, ktoré sa zaoberajú otázkami hospodárskej politiky s externými lektormi. Bolo by potrebné tieto aktivity rozšíriť, respektíve dať tomu medzinárodný rozmer pritiahnutím expertov aj zo zahraničia. Zo začiatku by stačilo osloviť ekonómov z nášho regiónu. Okrem toho by bolo potrebné rozšíriť možnosti stážových pobytov vo verejných inštitúciách.
Ak sa vrátime k otázke v nadpise tohto príspevku, môj súkromný názor sa dá zhrnúť nasledovne: Slovensko nepotrebuje elitné školy v ekonomickej oblasti. Chýba tu skôr koncepcia, ako výrazne zmeniť obsah a vytvoriť možnosti pre užšiu skupinu ambicióznejších študentov oboznámiť sa s najnovšími poznatkami.
Autor je člen Bankovej rady NBS, bývalý riaditeľ Inštitútu finančnej politiky Ministerstva financií SR.
(Článok pochádza z prílohy Špeciál Vysoké školy, ktorá je súčasťou aktuálneho vydania TRENDU.)
Ilustračné foto - Maňo Štrauch
