Stav, v akom sa ocitli stredopravé strany po krachu ich vlády, sa časom vôbec nezlepšuje. Strany, ktoré za necelé dva roky dokázali stratiť podporu viac než 400-tisíc voličov, ju strácajú aj ďalej. Keď politológ Ján Baránek hovorí, že sa momentálne nachádzajú v polokomatóznom stave, je láskavý. Jeho metafora totiž pripúšťa, že sa ešte môžu plnohodnotne vrátiť do života. Je to len ilúzia.
Tradičné strany pravice dokážu nanajvýš zastaviť prepad, ale nemajú ako obnoviť pôvodnú silu. Chýba im vízia, program aj lídri. Pretože tu státisíce voličov nemajú stranu, s ktorou by sa mohli identifikovať, vznikol politický dopyt, pre ktorý sa vytvorila ponuka. Personálne ju predstavujú Daniel Lipšic a Radoslav Procházka. Spoločnú majú na slovenské pomery nadpriemernú dôveryhodnosť.
Nediskvalifikovaný veterán
D. Lipšic je v porovnaní s R. Procházkom veterán, lebo je v politickej extralige od prvej vlády Mikuláša Dzurindu. Na rozdiel od iných „maratóncov“ jeho doterajší príbeh ho pre ďalšie pôsobenie vo verejnom živote nediskvalifikuje, skôr naopak. Nie preto, že sa nedopustil chýb či omylov, ale z toho dôvodu, že na rozdiel od väčšiny sa v kľúčových otázkach správal tak, ako by malo byť normou.
Ako minister spravodlivosti napriek odporu Štefana Harabina a jeho kliky presadil zákon, aby o prideľovaní vecí na súdoch rozhodovala elektronická podateľňa. Zaslúžil sa o prijatie zákona o konflikte záujmov v prísnejšej verzii, lebo ako jeho predkladateľ mohol zabrániť jeho vykastrovaniu. Ako minister druhej Dzurindovej vlády nedovolil kolegom, aby pokračovali v protizákonnej vládnej praxi, keď sa v rozpore so zákonom o slobodnom prístupe k informáciám nezverejňovali zmluvy a rozhodnutia, ktoré sa týkali verejných zdrojov.
D. Lipšic vždy upozorňoval na nehoráznosť, že sa poslanci skrývajú za priestupkovú imunitu, hoci ju právne vôbec nemajú a ako poslanec – jeden z ôsmich – hlasoval proti tomu, aby si členovia parlamentu imunitu rozšírili pod zámienkou, že ju zužujú. V roku 2009, v čase, keď ho za to SDKÚ-DS zúrivo kritizovala, D. Lipšic vyzval vtedy už opozičné strany, aby priznali morálny dlh z čias, keď boli stranami vládnymi, a aby ho aj splatili. Keď išlo o transparentnosť, postavil sa aj proti vlastným – ako jediný člen predsedníctva KDH vyzval bratislavského exprimátora Andreja Ďurkovského, aby sa vzdal poslaneckého mandátu. Len máloktorý z politikov môže po pätnástich rokoch pôsobenia predložiť rovnako kladnú bilanciu v tom, že presadzoval verejný záujem, ako D. Lipšic. To dáva jeho „ponuke“ autentickosť.
Kvalifikovaný nováčik
V porovnaní s kolegom je R. Procházka v politike takmer začiatočník, ale nie je zelenáč vo verejnom živote. Absolvent slovenského a amerického práva (Yale Law School), bývalý poradca Ústavného súdu, exporadca Delegácie Európskej komisie na Slovensku a bývalý zástupca republiky pred Európskym súdnym dvorom, sa vo verejnom živote roky angažoval predovšetkým ako excelentný právnik, analytik a publicista.
Ako kmeňový autor ročeniek IVO o stave republiky presne charakterizoval, ako vykonávala moc druhá Dzurindova vláda. V roku 2004 skonštatoval, že síce vytvárala systémové predpoklady pre napredovanie štátu, ale jej predstavitelia zároveň dlhodobo preukazovali „hrubú neúctu k pravidlám, účelové obchádzanie zákona, stratu zábran a radikálne znecitlivenie mravov“. Po nástupe prvej vlády Roberta Fica rovnako presne dodal, že „v tejto krajine sú pravidlá pravidlami často iba vtedy, keď to pre toho, na koho sa vzťahujú, nie je spojené s prílišným nepohodlím“.
Po voľbách v júni 2010, keď sa ako poslanec za KDH stal šéfom ústavnoprávneho výboru parlamentu, presadzoval názory, aké zastával ešte mimo politiky. Kto chce pripraviť druhý politický tábor o možnosť, aby uplatňoval väčšinu striktne politicky, musí sa tejto možnosti zbaviť, keď má sám väčšinu. R. Procházka tento prístup realizoval – ale úspešný bol len do miery úmernej jeho vplyvu. Aj návrh, aby verejní činitelia museli niesť hmotnú zodpovednosť za konanie, ktorým spôsobia štátu škodu, presadzoval v čase, keď verejnými činiteľmi boli ľudia z jeho politického tábora. Teda proti svojim. Ale tak ako mnoho iných vecí, stredopravá vládna zostava ani tento koncept nestihla presadiť a druhá vláda R. Fica oň nemá záujem.
Vízia nad programom
To, že sa D. Lipšic rozišiel so stranou, vďaka ktorej bol dvakrát členom vlády a v ktorej dlhé roky zastával post podpredsedu, nie je konjunkturálna záležitosť. Už v roku 2008, keď prieskumy hlásili, že aj ďalšiu vládu bude zostavovať predseda Smeru, D. Lipšic prišiel s iniciatívou, aby opozičné strany vytvorili tieňovú vládu a zaviazali sa, že po voľbách odmietnu spoluprácu so Smerom. Vtedy ho všetci ignorovali. Jeho výzva zaznela totiž v čase, keď sa opozičné strany chceli ponúkať ako alternatíva do koalície so Smerom. Politik, ktorému nejde – na rozdiel od niektorých kolegov vo vedení KDH – len o to, aby mohol byť súčasťou koalície, hoci aj so Smerom, mal po voľbách 2012 len jednu možnosť: zo strany odísť a vytvoriť subjekt, ktorý chce byť principiálnou alternatívou.
Lipšicova vízia (v koncentrovanej podobe vyjadrená tézou, že „Slovenskú republiku treba postaviť odznova“), obsahuje prvky, pre ktoré sa viacerí analytici domnievajú, že zakladateľ Novej väčšiny sa pokúša politicky kapitalizovať nálady, aké tu vznikli po kauze Gorila. Lenže už dávno predtým, v lete 2011, D. Lipšic prvý raz vyzval spoluobčanov, aby vzali zmeny „do vlastných rúk“. Vtedy tiež povedal, že tu vznikla „nová trieda ľudí, ktorí si môžu dovoliť všetko“, a že na to, aby sa táto trieda zrušila, nestačí evolučná náprava, akú presadzuje ministerka Lucia Žitňanská. Už vtedy chcel „začať diskusiu o tom, aby slušní ľudia v tejto krajine povedali tomuto systému dosť“. Založenie Novej väčšiny je toho inštitucionálnym pokračovaním.
Z toho, čo doteraz D. Lipšic predložil, je zrejmé, že jeho vízia zatiaľ vyčnieva nad programom. R. Procházka vôbec nepreháňa, keď tvrdí, že kto si porovná program Novej väčšiny s manifestom, ktorý predložil on, postrehne zásadný rozdiel v prospech manifestu.
Program pre víziu
R. Procházka sa nevydal „klasickou“ slovenskou cestou politického osamostatnenia. Neponúkol seba ako lídra, ale vypracoval „vlastnú programovú predstavu toho, o čo by mal na Slovensku usilovať pravý stred“. Z KDH neodišiel, ale poskytol hnutiu možnosť, aby sa rozhodlo, či má o jeho program záujem a či mu dá mandát na jeho presadzovanie. Je málo pravdepodobné, ak nie vylúčené, že sa KDH stotožní s platformou Alfa. V takom prípade to bude hnutie, kto sa fakticky s R. Procházkom rozíde. Možnosť, že by sa k nemu prihlásila SDKÚ-DS alebo Most-Híd, je len teoretická. Ibaže by našli odvahu na skutočne prevratné zmeny.
Úplné zrušenie odvodov, financovanie základnej zdravotnej starostlivosti zo štátneho rozpočtu, prechod dôchodkového zabezpečenia z poistného systému na dávkový systém, ústavný zákaz deficitného hospodárenia, profesionalizácia verejnej správy a jej imunizácia pred volebnými cyklami a mnoho ďalších ďalekosiahlych návrhov predstavuje program, ktorý by naozaj postavil republiku odznova.
Mnohé nasvedčuje, že Lipšicova vízia a Procházkov program sú na seba navzájom odkázané. Ak by ich protagonisti z nejakého dôvodu nenašli k sebe cestu, spochybnili by sa navzájom viac, ako sa to zatiaľ darí ich politickým protivníkom a súperom.
Článok vyšiel v aktuálnom vydaní TRENDU 43/2012.
Ilustračné foto - SITA / Nina Bednáriková
