Predstavte si, že by ste dostávali jeden celý rok každý mesiac 1 000 eur. Len tak. Nemusíte pracovať, nemusíte skoro ráno vstávať a predsa sa vám táto suma peňazí každý mesiac objaví na bankovom účte. Nejde (iba) o nenaplniteľný sen, ale experiment 29-ročného nemeckého podnikateľa Michaela Bohmeyera.
Podstatou jeho radikálneho nápadu je, že každému občanovi krajiny by mal byť zaručený takzvaný základný príjem (bez ohľadu na dopady na fiškálnu situáciu štátneho rozpočtu), ktorým by si mohol pokryť základné potreby nie na minimálne, ale skutočne kvalitné živobytie a zároveň by sa mohol venovať činnostiam, ktoré ho úprimne napĺňajú a bavia. Suma by však bola (na nemecké pomery) dosť nízka na to, aby väčšina ľudí stále chcela radšej pracovať a zarobiť si tak na väčší LCD televízor, krajšie topánky a iné luxusné výdobytky.
Dvaja šťastlivci už v septembri
Pri tomto nápade musia každému skrsnúť v hlave logické pochybnosti: Ako by sa mal tento systém financovať? Dali by bežní zamestnanci masové výpovede a začali by žiť pasívne na úkor štátu? Alebo by začali odvážnejšie podnikať, cestovať a venovať sa rodine a radostiam života? Koľkým by postačoval základný príjem na uspokojenie vlastných potrieb? Hralo by udržiavanie sociálneho statusu ešte úlohu?
Experiment mladého Berlínčana má na tieto otázky odpovedať. O financovanie projektu je už postarané, pretože cez crowdfundingovú kampaň odštartovanú koncom júla od dobrovoľníkov vyzbieral viac ako 32-tisíc eur (minimum pre uskutočnenie projektu bolo nastavené na 12-tisíc eur, teda tisícku na mesiac).
Náhodným žrebovaním 18. septembra sa vyberú dvaja šťastlivci, ktorí touto formou budú financovaní 12 mesiacov.
Ako M. Bohmeyerovi experiment o základnom príjme skrsol v hlave? Ako IT developer bol pri založení dvoch start-upov, ktoré sa neskôr osamostatnili a zarábali aj bez jeho prispenia. Bez toho, aby musel chodiť do práce, dostával na účet mesačne 1 300 eur, čo nie je na nemecké pomery veľa, ale na základné živobytie stačí. Mladý Berlínčan sa preto začiatkom roka sám seba spýtal, prečo ešte pracuje?
Práca ho bavila, ale napriek tomu sa odhodlal radikálne prekopať svoj život, hovorí v rozhovore pre TREND.sk. „Mám viac času na čítanie zaujímavých kníh, zdravotné problémy, ktoré som mal, už nepociťujem, a teraz pomáham v niekoľkých neziskových projektoch a v nezávislom rádiu. Mám oveľa zaujímavejší život ako kedysi a chcel som, aby to vyskúšal aj niekto iný,“ vraví spokojne.
Ako sa zachová upratovačka záchodov?
Od projektu s názvom Mein Grundeinkommen pre istotu veľa neočakáva. „Nie som naivný, predsa je to len rok a vyžrebovaný dobre vie, že je dotovaný na obmedzený čas inou osobou. Ľudia budú chcieť pracovať, určite nepôjde o flákanie sa. Ale rozdiel vidím z dlhodobého hľadiska. Výsledkom bude, že ľudia nebudú robiť rozhodnutia pod ekonomickým tlakom, teda že prijmú prácu, aby mali peniaze na hypotéku. Po čase začnú premýšľať inak. Na rozhodnutie si zoberú viac času, budú si vyberať, čo chcú naozaj robiť a v čom byť najlepší,“ predpovedá dopad pokusu mladý podnikateľ.
Ak by spoločnosť skutočne garantovala každému bez ďalších podmienok takýto plat, dopad by mohol byť oveľa väčší, ako iba vytvorenie priestoru pre sebarealizáciu jedincov. Základný príjem by mohol spôsobiť, že na určitých pracovných miestach nebude chcieť nikto pracovať.
Upratovači či iní ľahko nahraditeľní a o to slabšie zaplatení zamestnanci by mohli povedať: „Prepáčte, ale ak mi nezvýšite plat, končím. Aj tak si vystačím s tým, čo mám.“
Šéf má v takejto situácii tri možnosti: zvýši plat, najme si lacnejšiu pracovnú silu (často z radov imigrantov), ktorá peniaze potrebuje, alebo procesy plne automatizuje. Nie vždy to je však možné, ako napríklad pri au-pairkach, strážiacich deti.
„Množstvo ľudí túto mimoriadne dôležitú prácu robí za minimálny plat. Tie ženy sú nedocenené. Nepoznám človeka, ktorý by túto prácu považoval za málo dôležitú, ale napriek tomu platia ženám podpriemerne. Základný príjem spôsobí, že začneme hodnotiť dosiaľ zle platenú prácu lepšie,“ vraví M. Bohmeyer.
Takáto utópia by teda viedla k tomu, že niektoré náklady na tovary a služby by zdraželi, inflácia by rástla, realitná bublina by sa nafukovala. A teda rodiny by si nemohli dovoliť fungovať iba zo základného príjmu od štátu a museli by si privyrábať. A všetko by bolo ako v stave predtým.
Náklady na jednotlivca by zvýšili aj spotrebné dane a dane z príjmov tých neborákov, ktorí by si privyrábali viac ako základný príjem. Zástancovia tejto utópie by chceli systém, samozrejme, financovať práve z týchto peňazí.
Toto nie je utópia, tvrdia prívrženci idey
Téma garantovaného príjmu, ktorý by nahradil všetky sociálne dávky od narodenia až po smrť, je mimoriadne populárna nielen v Nemecku (každý piaty Nemec pracuje na čiastkové úväzky - midi-jobs a mini-jobs a má často dve aj tri čiastkové práce počas dňa, aby vyžil), ale hlavne vo Švajčiarsku, kde sa od minulého roka začína na túto tému skloňovať aj referendum.
Medzi podporovateľov a šíriteľov myšlienky patrí psychológ práce Theo Wehner. Jeho vystúpenia vyvolávajú kritické ohlasy a nechápavé reakcie divákov. „Myslíte si, že je to utópia? Omnoho väčšou utópiou je to, čo neustále sľubujú politici. Ide o plnú zamestnanosť a predstavu, že každý v našej spoločnosti si dokáže zohnať prácu,“ vravel v jednom z rozhovorov pre týždenník Die Zeit.
Iniciatívu navrujúcu garantovaný príjem 2 500 frankov (takmer 2 000 eur) pre každého dospelého Švajčiara a 600 frankov (480 eur) pre dieťa, rozbehol svojrázny 48-ročný podnikateľ Daniel Häni ešte v apríli 2012.
Daniel Häni Zdroj: www.grundeinkommen.ch
V Bazileji, v budove bývalej Schweizerische Volksbank, od roku 1999 prevádzkuje najväčšiu kaviareň v krajine. Špecialitou podniku nie je ani tak káva, ako možnosť posedieť si aj bez toho, že si niečo objednáte. Je zástancom kreativity a ideí, ktoré majú zlepšiť svet.
Cieľom jeho iniciatívy nie je za každú cenu vtlačiť do švajčiarskej ústavy vetu, aby štát zaisťoval základný príjem, ktorý by občanom umožnil dôstojný život, ale skôr šíriť myšlienku do celého sveta. Aj preto D. Häni s kolegom Ennom Schmidtom natočili ešte v roku 2008 dokumentárny film s názvom Grundeinkommen - ein Kulturimpuls.
Vo filme poukazuje na fakt, že spoločnosť si váži človeka podľa toho, kde pracuje. Ak je závislý na úrade práce, je v očiach pracujúcich príživník. Dokument hovorí o stratenej generácii chudobných, vylúčení starších ľudí z trhu práce a nahradzovaní ľudskej práce robotmi. K sociálnym dávkam sa nedostane každý, krajiny ich redukujú a sprísňujú, a existuje skupina ľudí, ktorých tento fakt vytláča na okraj spoločnosti.
„Ak nechceme byť celkom naivní, tak by sme mali vychádzať z toho, že pracovný trh v budúcnosti nebude schopný plniť úlohy sociálnej integrácie pre všetkých. A ak zablokujeme možnosť základného príjmu, núti nás to k tomu, aby sme všetko stavili na jednu kartu, teda na hospodársky rast za každú cenu. A práve tak vyzerá dnes reálna politika – od krajnej pravice až po krajnú ľavicu. Jednoducho všetci volajú po hospodárskom raste. Zabraňujeme si tak navrhnúť hodnotnejšie modely organizácie našej spoločnosti,“ povedal v dokumente Peter Ulrich z Inštitútu pre hospodársku etiku z Univerzity v St. Gallene.
Keď si ľudia o sebe myslia viac ako o druhých
Koncept utopistických Švajčiarov počíta s tým, že by sa zrušili sociálne dávky (ostala by len jedna) a nikto by sa už na nezamestnaného nepozeral ako na príživníka. Dokument, ktorý je skôr podložený subjektívnymi domnienkami ako faktami, ponúka aspoň zaujímavý sociologický prieskum.
Až 60 percent ľudí by napriek základnému príjmu ďalej pracovalo, 30 percent by prešlo na čiastkový úväzok a len 10 percent by prestalo pracovať a vycestovali by alebo by sa vrátili do školy. Keď anketári otázku otočili a pýtali sa, ako by ľudia odhadli správanie druhých, až 80 percent respondentov reagovalo, že väčšina ľudí by zrejme pri garantovanom príjme prestala pracovať. O iných teda mali opýtaní horšiu mienku ako o sebe.
Hlavným prínosom dokumentu D. Häniho nie sú fakty, ktoré sa filmárovi aj tak nedarí nájsť, ale skôr zaujímavé a nezodpovedané otázky, narážajúce na racionálne ekonomické limity. Čo by sa stalo, keby len polovica učiteľov alebo lekárov opustila svoje pracovné miesta? Kto by umýval toalety v nákupných centrách, komu by sa v nedeľu chcelo účtovať nákup v Tescu? Ako by sa štát vysporiadal s imigračnou vlnou, ktorá by chýbajúcu pracovnú silu zastúpila?
Kto je lenivý, mal by vyhľadať pomoc odborníka
Kapitalizmus by sa nezmenil, ale predsa len by sa zmenil jeho princíp a ohrozil príjem štátneho rozpočtu výberom DPH. Otázok nielen praktických, ale aj ekonomických je plný zoznam. Celý systém by mohol len v Nemecku stáť ročne od 800 miliárd do bilión eur.
„Problém financovania nevzniká. Nikto z nás nežije z peňazí, ale z tovaru. Správna otázka znie: Je spoločnosť schopná vytvoriť toľko tovarov a služieb, aby z toho mohlo žiť, minimálne pri sume 1000 eur, 82 miliónov obyvateľov Nemecka? Tu je odpoveď - pri hrubom sociálnym produkte 2 500 miliárd a 1 800 miliárd konzumných výdavkov - jednoznačne áno,“ reagoval na otázku novinárov zakladateľ nemeckého reťazca dm-drogeriemarjt Götz Werner, ktorý myšlienku šíri aj v knihe Einkommen für alle, organizuje v Nemecku prednášky a oblepuje krajinu bilbordami.
A čo hovorí na to, že určite existuje skupina ľudí, ktorí by ostala doma s vyloženými nohami a systém by v plnej miere využívala? „Títo ľudia potrebujú sociálnu prácu. Kto nechce sám od seba s niečím začať, je chorý,“ reagoval 70-ročný zakladateľ DM. Podľa neho by sa takíto ľudia mali objednať u najbližšieho psychológa.
G. Werner tvrdí, že politici sa orientujú podľa vetra, ktorý práve vanie v spoločnosti, a jeho úlohou je posilňovať túto myšlienku pre dobro spoločnosti do budúcna. „Pokiaľ zmeníme myslenie, potom bude politika reagovať. Podľa neho platí výrok spisovateľa Victora Huga: Nič nie je na svete také silné, ako myšlienka, ktorej nadišiel čas.“
