Ekonóm Scott Sumner, ktorý vedie populárny blog The Money Ilusion, uviedol štyri základné dôvody, prečo sa krajina elfov s krízou vysporiadala oproti iným krajinám (vrátane USA) najrýchlejšie v Európe.
1. Kapitálové kontroly, ktoré fungovali
V roku 2008 sa vláda rozhodla, že na riešenie krízy zavedie kapitálové kontroly - laicky povedané zamedzila, aby obyvatelia a zahraniční investori mohli peniaze z bánk vyberať a prevádzať do zahraničia. Vláda sa až teraz v júni odhodlala predložiť návrh zákona, podľa ktorého povolia prevod peňazí zo skrachovaných islandských bánk do cudziny, ale investori, ktorí to budú chcieť urobiť, budú musieť zaplatiť daň 39 percent.
„Kapitálové kontroly boli zavedené v snahe zabrániť zahraničným vlastníkom islandských aktív konvertovať ich islandské koruny do zahraničných mien, čo by ešte väčšmi podkopalo slabú islandskú menu. Island sa však v ostatných troch rokoch aj podľa vyjadrenia MMF vrátil k solídnemu priemernému 2,25-percentnému rastu s jednou z najmenších mier nezamestnanosti v Európe,“ napísal analytik J&T Bank Rudolf Vrábel.
Tieto kontroly sú v ostrom kontraste s tézou slobodného trhu o slobodnom toku kapitálu. Kapitálové kontroly zaviedol pred dvoma rokmi aj Cyprus, ktorý je dokonca v Európskej únii. Boli však nevyhnutné.
Islanďania ťažili pred krízou predovšetkým z vysokých úrokových sadzieb, ktoré lákali zahraničný kapitál do islandských bánk. Celkové aktíva najväčšej islandskej banky Kaupthing medzi rokmi 2003 a 2007 narástli viac než 10-krát. Vďaka prílivu kapitálu zo zahraničia rástla kúpna sila islandskej koruny a krajina sa začala presadzovať svojimi investíciami na globálnej úrovni, vrátane amerického trhu finančných derivátov. Štát, ktorého doterajšia hlavná konkurenčná výhoda bola postavená na rybárskom priemysle, cestovnom ruchu a lacnej termálnej energii, sa začal venovať finančníctvu.
Keď v roku 2008 naplno prepukla finančná kríza, čierny scenár prasknutia bubliny sa naplnil. Investori z celého sveta sťahovali kapitál z rizikovejších destinácií do takzvaných bezpečných prístavov - islandské koruny zamieňali za zahraničné meny.
Islandské banky sa zo dňa na deň ocitli bez prostriedkov. Týkalo sa to aj Írska, ktoré sa v ekonomických analýzach označuje príklad podobný Islandu – ekonomiky oboch krajín položili banky. Hoci boli oba štáty pred bankovým kolapsom v podobnej situácii, dramaticky sa líšili v spôsobe riešenia následkov: Íri sa za záväzky domácich bánk zaručili a dlhy prevzal štátny rozpočet, Islanďania naopak nechali svojej banky padnúť.
Kapitálové kontroly mali odtok kapitálu do zahraničia zamedziť a plán po ekonomickej stránke vyšiel. Firmy a aj bežní Islanďania ich však majú plné zuby. Týždenník The Economist píše, že kapitálové kontroly začali dusiť ekonomiku, pretože bránili domácim firmám v expanzii na zahraničné trhy.
Šikana kapitálových kontrol sa týkala aj obyčajných ľudí - kto chce ísť na dovolenku a plánuje vymeniť koruny za eurá alebo inú zahraničnú menu, musí najprv navštíviť banku, ktorá konverziu schváli až po tom, ako žiadateľ predloží letenku. Rovnako sa kontroly dotkli aj študentov, ktorí študujú v zahraničí. Pred konverziou domácej meny na inú menu museli zaškrtávať dokumenty, v ktorých boli uvedené dôvody zbavenia sa korún - poplatky, nájomné alebo knihy. V pondelok vláda ohlásila, že tieto praktiky skončia, pretože ekonomika smeruje správnym smerom. Investori a finančné korporácie sa však nevyhnú dani vo výške 39 percent.
2. Odmietla prílišné úspory
V polovici roku 2008 sa zahraničný dlh Islandu vyšplhal na 50 miliárd eur, z ktorého viac ako 80 percent predstavoval bankový sektor. Na porovnanie, HDP Islandu v roku 2007 bolo 8,5 miliardy eur. Vládny dlh na konci roku 2008 tvoril viac ako 70 percent HDP. Ešte v roku 2007 to bolo necelých 28 percent HDP.
Islandská vláda nespanikárila a záväzok postupne znižovať svoj dlh uviedla do praxe hneď, ako sa ekonomika zotavila.
V marci Medzinárodný menový fond priznal, že Island sa má po ekonomickej stránke najlepšie od krízy. Čo je podstatnejšie, dokázal tak urobiť bez toho, aby siahol zásadne na životnú úroveň obyvateľov a naďalej zachoval univerzálny model školstva a zdravotníctva.
Krajina je ukážkovým príkladom, ako sa dá narábať s verejnými financiami - už vlani sa dostala v parametri rozpočtu z deficitu do prebytku (v európskych krajinách okrem Nemecka často vec nemysliteľná).
Nie je celkom pravda, že Island nezachránil banky a nechal ich bez milosti padnúť - časť ich dlhu na seba prevzal a ustáť ich dlhy mu pomohol MMF, ktorému už splátky predčasne spláca. Krajine mali pomôcť aj Japonci a škandinávske krajiny.
MMF a EÚ tlačili na Island, aby prijal drastické opatrenia, čo krajina odmietla v oboch referendách a šla vlastnou cestou. Tie isté tlaky na šetrenie od MMF pociťovali aj Gréci. Obrat v myslení MMF prišiel s nástupom novej šéfky Christine Lagarde.
V júnovej analýze MMF dokonca uznal, že znižovanie dlhov cestou škrtov môže byť pre ekonomiky štátov škodlivé a v niektorých prípadoch je lepšie ich odložiť a radšej investovať do infraštruktúry aj za cenu ďalšieho zadlženia, pretože to v konečnom dôsledku prinesie ekonomický rast, ktorý následne pomôže dlhy znížiť.
3. Island sa nezľakol vysokej inflácie
V priebehu roka 2007 sa inflácia vyšplhala v krajine z úrovne 3,5 percenta na 18,6 percenta na začiatku roka 2009. Krajina dala prednosť zamestnanosti pred bojom proti inflácií (európske krajiny aj z podstaty úloh Európskej centrálnej banky bojovali predovšetkým proti rastu cien a nezamestnanosť vyskočila).
Islandská vláda konala presne naopak - umelo zrýchlila mieru inflácie, zvýšila množstvo peňazí, koruna oslabila až o 85 percent, čím sa štát snažili zlepšiť konkurencieschopnosť a zvýšiť exporty firiem (hoci ich výrobky boli na domácom trhu drahšie). Na druhej strane vláda šla do rizika niekde inde - ľudia neboli schopní splácať pôžičky v cudzej mene, keďže výrazné oslabenie koruny malo za následok prudký rast splátok.
Island sa preto vymanil z nezamestnanosti s prehľadom - aj keď o kríze bez práce nemožno hovoriť, keďže severský ostrov mal počas zlých rokoch najvyššiu nezamestnanosť na úrovni 7,6 percenta v októbri 2010:
Írsko v kríze konalo inak: ako člen eurozóny si kvôli jednotnej monetárnej politike eurozóny takéto triky dovoliť nemohlo. Írsko sa pokúšalo napraviť svoju konkurencieschopnosť vnútornou devalváciou, teda znížením cien aj miezd. Vývoj inflácie na Islande dokumentuje tento graf:
