České Hospodárske noviny urobili pred dvoma rokmi anketu medzi tamojšími právnikmi. Zisťovali, koho považujú za najvplyvnejšieho právnika v Českej republike. Nie mocensky, ale intelektuálne. Na otázku, kto sú tvorcovia mienky, na koho názor sa čaká, väčšina oslovených odpovedala Pavel Holländer. Podpredseda českého ústavného súdu, profesor, ktorý sa venuje filozofii práva, rodák z Lučenca.
Čo sa zmení v živote akademika, keď sa stane ústavným sudcom?
Znamená to reflexiu predchádzajúceho života. Vzdať sa predchádzajúcich priateľstiev, prostredia, kde predtým sudca žil. Ale bez toho súd nemôže fungovať. Sudca si nemôže robiť priateľov, sudca ústavného súdu už vôbec nie a medzi politikmi absolútne nie. Nechodím na recepcie, nikoho nepoznám, nikto mi netelefonuje.
Aký by mal byť typický životopisný príbeh sudcu?
Na to nie je univerzálna odpoveď. Nemám rád, keď sa hovorí, že predseda súdu musí byť manažér. Nemá byť manažér. Má to byť odborná a etická autorita, ktorú si kolegovia vážia. Sudcom sa má stať zrelý človek, ktorý má sám vedieť, čo má robiť. Príjme sa raz do roka rozvrh práce a všetko beží automaticky podľa pravidiel. Koho tu chcete manažovať?
Napríklad nových, mladších kolegov.
Pokiaľ mladý kolega na nemeckom súde v skúšobnej lehote nezvláda prácu, všetko sa rieši neprávnou formou. Predseda súdu mu vysvetlí, že na to nestačí a bolo by dobré, aby si našiel inú prácu. Táto skutočnosť sa akceptuje.
Ako v našich podmienkach zabezpečiť kvalitných sudcov?
Dôležité je, aké nároky sa kladú na hierarchický postup. Závisí to od toho, akú funkciu majú jednotlivé súdne inštancie. Nie je šťastné, ako sa to vyvinulo u nás a na Slovensku. Určite mi potvrdíte, že na prvom stupni pracujú mladí a neschopní. Kto je schopnejší, pôjde vyššie: na kraj, na najvyšší súd.
Inde je to inak?
Napríklad pre anglosaský svet je profesijne samozrejmosťou, že kvalitný sudca prežije celú kariéru na prvostupňovom súde. Verejnosť musí očakávať spravodlivosť už od súdu prvej inštancie. Pre prestíž sudcu to však musí znamenať, že nie je žiadnou hanbou stráviť celý život na prvostupňovom súde. Trebárs v Trnave.
Čo je dôležitejšie, osobnosť sudcov alebo nastavenie systému, v ktorom pracujú?
Musí byť oboje. Pri sudcovi by mali dvadsať percent tvoriť znalosti a technika, ako rýchlo získať z kopy spisov relevantnú informáciu. Osemdesiat percent je charakter. Schopnosť zvládnuť stres a konflikt, nepodľahnúť tlaku. Na to, aby sa mohli uplatniť povahové vlastnosti, je potrebný obal systému, ktorý môže garantovať reálnu nezávislosť.
Alebo aj svojvôľu?
Silný tlak na úroveň a kvalitu rozsudkov by malo vytvárať vnútorné prostredie justície.
Mal by sa sudca báť názoru iných sudcov?
To nie. Ale mal by sa neustále vzdelávať, aby vedel hľadať racionalitu a spravodlivosť. Ak chcem spor kvalifikovane vyriešiť, musím ho pochopiť. Napríklad v ekonomických sporoch to môže byť mimoriadne dôležité. Musím ten spor rozhodnúť v nejakom zákonnom priestore. Teda musím poznať relevantné právo a vedieť ho interpretovať. Spojiť účel a spravodlivosť. Je to zložité hľadanie.
Ale čo ak je neschopných priveľa? Má to byť starosť politiky?
To je veľmi ťažká otázka. Systém naozaj nemusí mať vnútornú silu, aby bol sám schopný vytvoriť garanciu hodnôt spravodlivosti, racionality, nezávislosti. A verejnosť vidí, že ten systém nemá vnútornú silu.
Čo teda robiť?
Je to Skylla a Charybda. Ani jedno rozhodnutie nemôže nepriniesť negatívne účinky. Zvonku môže vstúpiť len politika a tam je vždy obava, či tým zásahom nebude sledovať iné účely a výsledok nebude ešte horší.
Nemožno teda nevzdelaných sudcov zbavovať ich funkcie?
V normálnom kultúrnom prostredí je ambíciou sudcov vzdelávať sa. Majú obrovské možnosti výberu. U nás je na to stále tá príšerná terminológia – školenie sudcov. Sudcovia vyrazia do starého eroháckeho zariadenia a všetci sa tešia na večer pri víne. Deň prednášok sa musí pretrpieť. Sedia v obrovskej miestnosti okolo stolov, kde polovica sedí chrbtom k prednášajúcemu. Je to strašidelná karikatúra.
Sudcovia sa radi sťažujú, že justícia je preťažená.
To je ďalší problém – podoba justície v postmodernom, postindustriálnom štáte. Dnes sa rozhoduje neporovnateľne viacej vecí ako napríklad na konci 19. storočia. Súdy majú dnes omnoho viac právomocí.
Prečo?
Množstvo vecí sa v minulosti nikdy nedostalo na súd. Vyriešil to starosta, žandár, sused, farár alebo iné spoločenské a normatívne systémy. Spoločnosť fungovala fundamentálne inak. Dnes ako keby sa záťaž spoločenského rozhodovania preniesla na právo a súdy. Pozrite sa na Zbierku zákonov. Právom sú upravované i banality, ktoré si ľudia kedysi bez väčších problémov vyriešili medzi sebou alebo pred mimoprávnymi autoritami.
Viacerí sudcovia na Slovensku verejne naznačovali, že pri pojednávaniach sa na nich tlačilo zhora. Hovorí sa verejne o niečom podobnom v Česku?
Nestretol som sa s tým. Určite by to bol škandál. Hoci česká justícia má veľké problémy a určite ste sa stretli s výrazom justičná mafia. Alebo s neurotizujúcimi kauzami, ktoré spochybnili prestíž českej justície. Napríklad kauzou bývalého ministra za KDÚ-ČSL Jiřího Čunka. Pokiaľ by sa niečo takého stalo sudcovi, tak ak povedal A, mal by povedať aj B: od koho to prišlo. Pre spoločnosť môže byť ozdravné až dovedenie kauzy do dôsledkov.
Zverejnených bolo viacero mimoriadne podozrivých zákrokov ministra voči sudcom. Vrátane sudkyne, ktorá práve rozhodovala o spore ministra. Vzbudilo to rozruch asi ako správa o dopravnej zápche v okresnom meste.
Je to veľmi smutné. Za dvadsať rokov od revolúcie sme určite zbohatli. Nie každému sa muselo dariť dobre, ale vonkajškovo sme sa akoby pripodobnili západnej Európe. Ale kultúrne sme zostali tam, kde sme boli predtým. Odpoveď na to, čo hovoríte vy, je kultúrna. Spoločnosť musí niečo urobiť. Nedokážem si predstaviť, že by sa vo Veľkej Británii, v Dánsku alebo vo Švajčiarsku v takejto situácii nič nestalo. Že by verejnosť niečo také mohla akceptovať, že by mlčali politici a že by sa nevyvodila zodpovednosť voči tým, ktorí na tej kauze participovali.
Súdnictvo u nás nepožíva veľkú dôveru. Treba hľadať nejaké prechodné riešenia?
Ja by som sa toho obával. Musíme rozlišovať. Jedna vec je správa súdov. Ani v západnom svete neexistuje jednotný inštitucionálny systém, či to má vykonávať súdna rada alebo ministerstvo. V tomto sú pre takéto krajiny najlepšie systémy správy súdov tie, ktoré sú otvorené a v ktorých je moc rozdelená. Nie je dobrý ani čisto korporativistický systém, lebo ten môže skolabovať dovnútra. Je dôležité, aby bol otvorený. Ak je reprezentovaný súdnou radou, aby v nej bola participácia iných štruktúr. Ale nie je dobrý ani výlučne určovaný zo strany exekutívy. Treba to poskladať.
Bude to záruka dobrého súdnictva?
Nie. Pretože klanový, klientelistický systém sa môže vytvoriť aj v inštitucionálne zložitom systéme. Nijaký systém nebude fungovať bez tlaku verejnosti a elít. Potom je tu druhý balík, a to je sudcovské rozhodovanie. Tam nemôžu existovať nijaké prechodné modely, pretože tie nevyhnutne povedú ku korupcii, k tlakom, ovplyvňovaniu.
Má mať výkonná moc, napríklad cez ministra, možnosť sudcov postihovať za nekvalitné rozsudky?
Podobný postup je v demokratickom právnom štáte fundamentálne vylúčený. Je nemysliteľné, aby bol v disciplinárnom konaní preskúmavaný obsah súdneho rozhodnutia. Ten môže byť preskúmavaný jedine inštančným postupom.
Ani vo výnimočných situáciách?
Kto začína touto úvahou, uvažuje rozumne a reflektuje skutočný problém napríklad veľmi nízkej kvality sudcovských rozhodnutí, spojený s podozrením z korupcie. Cez reflexiu tohto problému dôjdeme k riešeniu, ktoré však otvára možnosti dosahovať úplne iný účel. Otvára možnosti určitej spoločenskej skupine ovplyvňovať súdne rozhodnutia. Musíme hľadať iný spôsob.
Ako by sa mohol systém zbaviť zlých alebo skorumpovaných sudcov?
Vždy existujú dve možnosti. Buď sú to systémové opatrenia, ktorými sa celé prostredie bude meniť dlhý čas. Ale to by chcelo konsenzus elít držať dlhé obdobie smer. Alebo môže existovať krátkodobé riešenie, ale to by muselo byť rámcované obrovskou množinou podmienok. Napríklad ak nejakému sudcovi krajské súdy rušia extrémne veľa vecí. Ale naozaj extrémne veľa, teda keď je evidentné, že je tu nejaká diskrepancia. Tam by sa dal otvoriť nejaký priestor, ktorý by umožňoval sa s tým sudcom rozísť. Ale muselo by to byť viazané obrovskými bariérami brániacimi zneužitiu takéhoto inštitútu.
Disciplinárne postihy sa na Slovensku formálne nerobia za meritórne rozhodnutia, ale skôr za technické postupy, napríklad neporiadok v starých spisoch.
Ide o mimoriadne silné oprávnenie exekutívy zasahovať do priestoru sudcovského rozhodovania. Štandardný systém je podľa môjho názoru taký, ktorý zveruje tieto oprávnenia disciplinárnym súdom. Exekutíva môže mať len oprávnenie iniciovať takéto konanie. Nie rozhodovať. To by bol mechanizmus, ktorý garantuje vyššiu mieru nezávislosti.
Niekedy sa zdá, že je lepšie nechať súdnictvo napospas meniacim sa ministrom ako jednému najvyššiemu sudcovi s pošramotenou povesťou.
Nechcem sa vyjadrovať o slovenských reáliách. Ale vašej otázke veľmi dobre rozumiem. Len potvrdzuje to, čo sa tu snažím hovoriť. Že akékoľvek inštitucionálne riešenie nemôže fungovať bez toho, aby sa s ním stotožnili tí, ktorých sa týka. I to najlepšie môže fungovať len zdanlivo a v skutočnosti v tieni fungovať inak. Čo je zrejmý problém, o ktorom hovoríte.
Ktorý systém by dával viac šancí vyrásť slušnosti?
Nijaký to nezabezpečí. Ale zatiaľ to aspoň rozložme, aby sa tieto systémy skladali z ľudí pôsobiacich v rôznych sférach. Inštitucionálne riešenie samo osebe nikdy nič nevyrieši. Ďalšia vec je neprávnická. Možno máte pocit, že ste poukázali na problém, ktorý sa javí eticky úplne zreteľne, a nič sa nestane. Verejnosť na to nereaguje, politika na to nereaguje a zdá sa vám, že to nemá nijaký význam. No myslím si, že má význam na to poukazovať. Množstvo ľudí to číta.
Čo nemení nič na tom, že súdy sa tešia len minimálnej dôvere.
Je tu veľké nebezpečenstvo, ktoré vidím aj v Českej republike. To, že nefunguje súdny systém, vedie verejnosť k tomu, že si hľadá iné prostredie. Český veľký biznis žije mimo justície, lebo nemôže akceptovať totálnu nepredvídateľnosť súdnych inštitúcií, sudcov, ktorí nechápu základy trhovej ekonomiky. To znamená, že veľké zmluvy v biznise majú rozhodcovské doložky, že si spory budú riešiť podľa zahraničného práva. Ak som zahraničný investor a mám tu miliónové investície, nemôžem viazať svoje zdroje na pomalosť a nepredvídateľnosť domáceho práva.
Viacerí slovenskí právnici sa sťažujú, že sudcovia lipnú na formalizme a zákonnosti. Bez toho, aby riešili podstatu sporu a hľadali spravodlivosť. Mali by byť sudcovia kreatívnejší?
Je to nevyhnutné. Právo vytvára neúplný celok. Nemôžete apriórne v zákonoch vopred opísať všetky možné životné situácie. Pokiaľ sa v dobrej viere človek obráti na súd, je povinnosťou súdu mu dať odpoveď, rozhodnúť o spravodlivosti. A to aj v prípade, pokiaľ by zákon tento prípad bezprostredne neopísal. Ako to urobiť, aby to bolo transparentné systémové premýšľanie, aby to nebola ľubovôľa, ktorá je koncepčne mimo systému, ktorý tu vybudoval zákonodarca, na to existujú metodológie. Tie by sa mali učiť a trénovať v školách. Na západe sa učí právo menej reproduktívne a viac kreatívne. Teda učí sa interpretácia.
Ako je to v Českej republike?
Táto diskusia prebehla v deväťdesiatych rokoch. Dnes je tu už v omnoho vyššej miere akceptovaná nevyhnutnosť sudcovského dotvárania práva.
Trochu vulgárnejšie. Existujú podozrenia, že sú sudcovia, ktorí si nechajú rozsudok napísať advokátom jednej zo strán. Možno takýmto sudcom zveriť právomoci rozhodovať nad rámec doslovného znenia predpisov?
Riešenie spočíva v hľadaní odpovede na otázku, v akej krajine žijeme. Sudcovia, ktorí zažili päťdesiate roky, hovorili, že niekedy ten najlegalistickejší a absolútne formálny prístup bol jedinou možnosťou, za ktorú sa mohol sudca skryť pred politickými tlakmi a spravodlivo ochrániť práva jednotlivých ľudí. Samozrejme, boli prípady, keď to možné nebolo. Žijeme teda v spoločnosti, v ktorej máme sudcom povedať, aby sa schovali za absurditu a formu práva, aby zabránili väčšiemu zlu? Alebo, a nechcem byť patetický, žijeme v spoločnosti, ktorá má potenciál sama slobodne hľadať spravodlivosť?
Ak teda sudcom povieme, že sa majú prísne držať formy, akoby sme predpokladali, že žijeme v 50. rokoch?
Tak trochu. Možno takí sme. Že vonkajškovo sa približujeme k západu. Ale aj keď prídete do Palerma, tiež môže vyzerať úplne normálne.
Foto – Maňo Štrauch
