Budúci rok bude pre ďalší vývoj európskeho biznisu s potravinami kľúčový. Lídri Európskej únie budú totiž rozhodovať o definitívnej podobe spoločnej agrárnej politiky na roky 2014 až 2020. Úradníci Európskej komisie jej prvý návrh v závere tohto roka síce nazvali reformou, no v skutočnosti nič progresívne neprináša.
Farmári z nových členských krajín prijatých do spoločenstva po roku 2004 sa oprávnene cítia podvedení, keď im bruselskí úradníci naďalej prideľujú nižšie podpory ako západoeurópskym konkurentom. Nastavenie pravidiel pritom rozhodne o budúcnosti tuzemských potravinárov aj o tom, odkiaľ a za koľko budú potraviny prúdiť na pulty slovenských obchodov.
Ukradnuté trhy
Boj o spravodlivé dotácie je bojom o stredoeurópske a východoeurópske trhy s potravinami. Doterajšie nerovné dotovanie ich jasne otváralo dovozcom zo Západu. Od vstupu do únie sa tuzemský chov prasiat prepadol o vyše jednu tretinu, import kryje viac ako polovicu spotreby bravčového mäsa. Dovoz mliečnych produktov prevážil nepomerne silnejší vývoz aj preto, že počet dojníc klesol za posledných šesť rokov o pätinu. A výroba cukru spadla na polovicu.
Podobne produkcia klesá aj ostatným novým členom únie a rovnako ako Slovensku sa aj im zhoršujú obchodné bilancie s potravinami.
Tlak úradníkov na orezávanie dotácií pre Východ, ktorí načúvajú záujmom Západu, je zjavný, aj keď obchodné záujmy v pozadí maskujú paradoxnými vetami o zvyšovaní konkurencieschopnosti či zlepšovaní kvality života na vidieku. To, bohužiaľ, platí len pre Západ. Reforma priznáva nárok na agrodotácie firmám, ktoré majú z poľnohospodárskej výroby len päť percent tržieb.
Na druhej strane chce skresávať dotácie veľkým podnikom, ktoré vznikli po socialistických kolektivizáciách práve na Slovensku alebo v ČR.
Výhodou pre Stredoeurópanov pri konečnom odobrovaní reformy na pôde Rady ministrov poľnohospodárstva a v Európskom parlamente môže byť aspoň to, že diskrimináciu veľkých fariem odmieta tradične liberálna Veľká Británia a Nemecko so svojimi postsocialistickými podnikmi vo východnej časti krajiny. Orezávanie veľkých fariem by teda nemuselo prejsť.
Farmy nad euro
Kľúčové pre farmárov z tucta nových krajín je tiež vyrovnanie dotácií. Keby držali všetky pokope, nerovné dotovanie by pokračovať nemalo. No zákulisné hry a ponuky či hrozby zo Západu môžu jednotu narušiť. Farmári z nových krajín preto často vravia, že radšej žiadne ako nespravodlivé dotovanie.
Zrušenie dotácií by mohlo byť dobré riešenie aj pre euro atakované problémami zadlžených členov eurozóny. Posilnenie eurovalu z vlastných európskych zdrojov namiesto zadlžovania v Číne, Rusku a Brazílii by bolo racionálnejšie ako mrhanie peňazí cez agrárne dotácie. Veď ročne farmári zo spoločných bruselských zdrojov dostávajú 60 miliárd eur.
Pre západoeurópskych politikov sú však dotácie stále mocné vnadidlo na hlasy farmárov. Po ich zrušení by síce došlo k zdraženiu potravín, no otvoril by sa priestor na znižovanie daní.
Cesta k nasýteniu
Nehrozilo by ani zaliatie Európy potravinami z tretieho sveta. Európania sú pri kúpe potravín lokálpatrioti a rozvojový svet bude mať čo robiť, aby nakŕmil vlastných ľudí. Ak bude Európa pokračovať v dotovaní a ochraňovaní svojho trhu, aj USA budú ďalej skryto rozmaznávať tamojších farmárov štátnymi výkupmi prebytkov pre programy svetovej potravinovej pomoci. Tretí svet sa tak nikdy nerozhýbe, aby dokázal saturovať rast svetového dopytu po potravinách.
Európske i americké polia sú už teraz vyťažované na maximum. Rásť môže len produkčnosť v chudobnejších krajinách. Tá sa však nepohne nahor, dokiaľ ju budú brzdiť protekcionistické agrárne systémy v EÚ a USA. Čas na nápravu nie je pritom neobmedzený. Len do roku 2050 má spotreba potravín vo svete vzrásť zhruba o tri štvrtiny.
Aj preto by bruselskí úradníci mali čo najrýchlejšie zrušiť návrhy na úhorovanie siedmich percent európskych polí. A svet by mal skoncovať aj s dotovaním výroby biopalív z obilia a olejnín. Či sa majú na ne premieňať aj potraviny, by mal rozhodovať iba voľný trh.
Tieňové hry
Ak by mal Brusel v niečom naozaj pridať, tak v strážení kvality a bezpečnosti potravín. Na jednej strane vydáva často najprísnejšie normy na svete, no v ich kontrole je benevolentný. A lobisti si vedia vyjednať výnimky, aby mohli konkurentov porážať nižšími cenami.
Kvalita a bezpečnosť idú vždy ruka v ruke s investíciami navyše. Tak sa aj slovenskí hydinári môžu iba prizerať, ako im berie priestor na vlastnom trhu hydina z Poľska aj preto, že tam ju po výnimkách z Bruselu nemusia chladiť vzduchom, ale iba vodou. Je to lacnejšia metóda, no uľahčuje prenos salmonely.
Bruselské normy sú kľúčové, ale vo folklóre zvyšovania kvality potravín budú pokračovať aj slovenskí politici. V posledných rokoch zistili, že voliči sa dajú nalákať kritikou obchodných reťazcov, v ktorých nechávajú až štvrtinu príjmov. Väčšinou zostáva len pri strašení, vážnejšie postihy z toho nie sú. Zrejme aj preto, že žiadne veľké potravinové škandály obchodníci v SR nevyvolávajú.
Významným krokom Slovenska podľa vzoru Maďarska i Česka je, že cez povinné nahlasovanie všetkých importov má presnejší prehľad o dovoze živočíšnych výrobkov i ovocia a zeleniny nielen z tretích krajín, ale aj z členských krajín únie. Kontrolóri si tak skôr vytypujú rizikové zásielky.
Ilustračné foto na titulke - Profimedia
Článok vyšiel v ročenke Slovensko a svet 2012, ktorá bola súčasťou TRENDU č. 48.
Tlačený TREND na webe, kniha ako darček a ďalšie: Deväť dôvodov, prečo si predplatiť časopis TREND.
