Pred 30 rokmi utiekol Mirsad do lesa a stal sa utečencom po tom, ako do jeho dediny v Bosne a Hercegovine prišla vojna. Dnes s déjà vu sleduje, ako Európa znovu čelí najhoršiemu konfliktu a najhoršej utečeneckej kríze od čias druhej svetovej vojny, píše Politico.
„Je strašné, strašné, čo sa deje na Ukrajine,“ povedal s tým, že situácia v ňom prebúdza všetky spomienky.
Mirsad sa pár rokov po vojne nakoniec domov vrátil. Žije na území, ktoré si podmanila a stále kontroluje tá istá „strana“, ktorá mu zabila brata, terorizovala jeho rodičov a vypálila jeho dedinu. No vrátil sa len preto, lebo ho k tomu donútili.
Na jeho príbehu možno ilustrovať, aký ťažký môže byť návrat aj napriek rozsiahlej medzinárodnej podpore a mierovým silám, ktoré ho robia bezpečným.
Útok na dedinku Hranča
Dňa 3. mája 1992, počas prvých dní nechválne známej „etnickej čistky“ v Bosne, polovojenské jednotky Srbov zaútočili na dedinku Hranča, troch mužov, ktorým sa nepodarilo ujsť, dobili na smrť, zastrelili mladé dievča Selmu Hodžićovú a podpálili obydlia.
Čoskoro Srbi kontrolovali celú oblasť západnej Bosny – nie ďaleko od Srebrenice, kde srbské sily neskôr spáchali najhorší masaker v Európe od čias druhej svetovej vojny – keď sa snažili vyhnať všetkých bosnianskych Moslimov (Bosniakov), ktorí predstavovali väčšinu obyvateľstva tohto územia.
V roku 1995 medzinárodná mierová dohoda vo väčšej miere tento konflikt zmrazila, pričom Bosna ostala teoreticky celá, no politicky rozdelená na dve časti. Jedna polovica krajiny – vrátane Mirsadovej dediny – bola novou bosnianskou Republikou srbskou, druhá polovica sa nazvala Federáciou a pozostávala najmä z bosnianskych Moslimov a Chorvátov.
EÚ sa chcela zbaviť desiatok tisícov utečencov a tak čoskoro vyhlásila, že obyvatelia Bosny by sa mali vrátiť domov. V snahe neodmeňovať etnickú čistku sa do území, kde by zrazu navrátilci predstavovali menšinu, vyslali jednotky udržiavania mieru s cieľom zaistiť im bezpečie.
Dohodu podporil aj Západ, aj Rusko.
No aj keď môže byť túžba po domove silná, kto by sa chcel vrátiť a žiť na území kontrolovanom ľuďmi, ktorí vás z neho vyhnali? Ktorý Ukrajinec by sa chcel vrátiť do Mariupola, ak by bol pod kontrolou Ruska?
Polovica z viac než 2 miliónov vysídlených obyvateľov Bosny sa nakoniec do svojich domovov vrátila, vyplynulo z údajov OSN. No na rozdiel od Mirsada, mnoho sa odmietlo vrátiť do svojich pôvodných obydlí na územiach, kde sa obávali prenasledovania.
Život po návrate domov
Autor článku, novinár Richard Meares, sa s Mirsadom po prvý raz stretol pár rokov po vojne, keď sa išiel pozrieť na to, čo sa stalo s dedinou, v ktorej sa ešte ako redaktor agentúry Reuters ocitol ráno po tom, čo bola vypálená.
Spolu s kolegom Timom Judahom išli autom do Sarajeva, no zbadali kúdoly dymu a tak sa vydali na prieskum. Našli nariekajúce, traumatizované ženy a deti, ktoré blúdili pomedzi tlejúce domy.
Autor v tú chvíľu ešte nevedel, že Mirsad sa skrýval v lese vzdialeného len zopár stoviek metrov.
Od roku 2006, keď sa spoznali, sa autor niekoľkokrát vrátil navštíviť Mirsadovu rodinu. Jedného dňa mu Mirsad ukázal strom, za ktorým sa „v ten deň“ schovával, keď so strachom sledoval, ako dedinskí dobytok zaživa horel v stodolách.
Mirsad sa vyjadril, že odkedy sa vrátil, tak má stále pocit, akoby ho obklopovali duchovia minulosti, ktorí naňho môžu každú chvíľu vyskočiť. Keď bol navštíviť školu v neďalekom meste Bratunac, do ktorej chodia jeho dcéry, tak ho až striaslo.
„Predstavte si, aké ťažké to pre mňa bolo, keď som odprevádzal svoje deti do školy a došlo mi, že budú chodiť do tej istej telocvične, kde ma držali v zajatí a kde zabili môjho brata a ostatných. Je to neľudské,“ povedal Mirsad a dodal, že je nemožné nepociťovať na tom mieste strach.
Niektorí z ľudí, ktorí útočili na dedinku Hranča, boli zo Srbska. Ostatní boli miestni, ba dokonca susedia.
Mirsad s rodinou sa však snažia zo svojej situácie vyťažiť čo najviac, pričom majú odhodlanie nedovoliť hnevu, aby ich požieral a otrávil im život. No sťažuje sa na to, že jeho dcéry sa učili iba srbskú verziu histórie, srbský jazyk a srbskú literatúru – ako keby vôbec neboli v Bosne.
Nahraďte srbčinu ruštinou a to isté čaká ukrajinské deti, ktoré navštevujú školy na územiach kontrolovaných Rusmi.
Putin zámienkou pripomína Miloševiča
Lídri bosnianskej Republiky srbskej, oddaní podporovatelia ruského prezidenta Vladimira Putina a jeho vojny, sa vyhrážajú odtrhnutím sa.
Sily na podporu mieru pod vedením EÚ stále držia možné násilie pod pokrievkou a ich objem sa od začiatku vojny na Ukrajine takmer zdvojnásobil pre strach z toho, že geopolitická nestabilita by mohla v Bosne spôsobiť reťazovú reakciu.
Mirsad sleduje situáciu na Ukrajine so smútkom, zlosťou a odporom. Povedal, že všetko sa to zdá byť veľmi povedomé. „Bombardovanie a ostreľovanie a zrovnávanie miest so zemou, je to oveľa horšie než to bolo tu. Na čo to všetko je?“ dodal.
Ako zámienka pre vojnu z 90. rokov 20. storočia slúžila potreba brániť Srbov, ktorí po rozdelení Juhoslávie ostali za hranicami. Aspoň tak to povedal srbský prezident Slobodan Miloševič.
Putin, ktorý narieka za koncom Sovietskeho zväzu, prišiel s podobným argumentom, no týkal sa Rusov – vrátane tých na Ukrajine, ale aj v Gruzínsku a Moldavsku.
Ak sa Putinovi nepodarí Ukrajinu poraziť, tak je v jeho záujme ponechať túto krajinu oslabenú a rozdelenú. Obyvatelia Bosny vedia, aký je to pocit.
Ďalšie dôležité správy
