Za sociálny program v oblasti telekomunikácií si štát necháva platiť komerčnými firmami. Aj keby s tým úradníci vedeli niečo spraviť, veľmi sa im do toho nechce. Nevyrušuje ich, že ide o vymoženosti, ktoré neboli v kurze ani v čase, keď ich vymýšľali. Neprekáža im, že ich nečinnosť vyvoláva napätie medzi operátormi. A môže sa skončiť problémami, ohrozujúcimi rozvoj sektora.
Štát sa pred rokmi zaviazal, že občanom zabezpečí prístup k základným telekomunikačným službám. Na otázku, ako právo na zriadenie telefónnej prípojky za „prijateľnú“ cenu, prevádzku verejných automatov a ďalšie viac či menej stratové záležitosti zaplatí, mal jednoduchú odpoveď: peniazmi telekomunikačných operátorov. A deň zúčtovania, v ktorom ide o výdavok v desiatkach miliónov eur s minimálnym efektom pre ich biznis, sa nezadržateľne blíži.
Všetko alebo nič
Princíp vyúčtovania univerzálnej služby, ako sa telekomunikačný verejný záujem slovenského štátu – a Európskej únie – nazýva, je jednoduchý. Regulátorom vybraný operátor, Slovak Telekom (ST), vyčísli stratu, Telekomunikačný úrad SR ju posúdi, s prípadnými úpravami schváli a príslušnú sumu rozdelí medzi ostatných hráčov – Orange, Swan, GTS či Slovanet – podľa ich trhového podielu. Na bezbolestnú operáciu to nevyzerá ani na papieri. A prax to potvrdzuje do posledného písmena.
Celý proces je v súčasnosti niekde na polceste. ST si vyúčtoval stratu: konkrétne za roky 2005 a 2006 predstavuje 78,8 milióna eur. Regulátor ju po posúdení skresal na tretinu. S výsledkom nie je spokojný ani telekom, ani jeho konkurenti. Ten prvý hovorí, že je to málo, tí druhí, že stále veľmi veľa. ST chce, pochopiteľne, platbu v plnej výške, jeho rivali, tiež pochopiteľne, by najradšej nezaplatili ani cent.
Na ťahu je predseda úradu, ktorého rozhodnutie sa očakáva do konca roka. Inšpirovať sa môže argumentáciou telekomu i štúdiou firmy PricewaterhouseCoopers, ktorú si regulátor najal na posúdenie nároku ST. A tiež analýzou spoločnosti Mason Analysis, ktorú si dal spraviť Orange a jeho dočasne spriaznení konkurenti. Pre istotu už teraz lietajú avíza o súdnych žalobách a medzinárodných arbitrážach.
Zákon vraví, že na stratu z univerzálnej služby sa zložia firmy, ktoré majú na trhu telekomunikačných služieb (s výnimkou retransmisie) podiel vyšší ako dve desatiny percenta. Počet operátorov, ktorí sa do tejto hranice v inkriminovaných rokoch zmestili, sa vzhľadom na konsolidáciu sektora menil. No v zásade ju podľa rebríčka TREND Top Telecom preskočila desiatka najväčších operátorov.
Najhoršiu perspektívu má Orange, ktorý si vyrátal, že by mal zaplatiť zhruba 40 percent straty. Jedna štvrtina pripadá na samotný Slovak Telekom a ďalšia štvrtina na T-Mobile, u ktorého sa však dá vzhľadom na matko- -dcérsky vzťah s poskytovateľom unislužby polemizovať o ekonomickom efekte prípadnej platby. No a rádovo nižšie sumy by mali odísť z účtov rádovo menších alternatívnych providerov, ako sú Swan alebo GTS.
Telefónica O2 a UPC sú nateraz mimo. Tretí mobilný operátor v rokoch 2005 a 2006 ešte nefungoval a najväčšia slovenská káblovka v internetových a hlasových službách nemala požadovaný trhový podiel. No obe firmy zrejme zaujíma, ako vyúčtovanie dopadne, lebo sa stane precedensom pre posudzovanie nárokov ST z ďalších rokov.
Otázny efekt, ponuré vízie
Vyúčtovanie univerzálnej služby zbytočne napína vzťahy medzi niekdajším monopolným providerom a jeho rivalmi. Predstavy štátu o fungovaní telekomunikačného sektora vyrábali napätie aj v minulosti, napríklad keď sa regulácia – s obmedzeným úspechom – starala do prepojenia sietí a uvoľnenia liniek (unbundlingu). No na rozdiel od nich je otázne, či univerzálna služba spĺňa kritérium aspoň limitovaného prínosu.
Teória je taká, že z vybudovaných telefónnych prípojok, automatov, telefónnych zoznamov a infoliniek profitujú aj ostatní konkurenti. Skutočnosť? Prevádzka na pevných linkách kontinuálne klesá, lebo ľudia preferujú komunikáciu cez mobily. Už začiatkom roku 2005 mali Orange a T-Mobile dohromady 4,3 milióna zákazníkov, kým telekom prevádzkoval 1,4 milióna prípojok. V roku 2006 mal ST nižšie výnosy z fixných hlasových služieb ako T-Mobile z mobilných.
Obdobné závery platia i pre ďalšie zložky univerzálnej služby. Z veľkého počtu verejných automatov sa podľa štatistík ST dlhé mesiace nespraví ani jeden hovor. Papierové telefónne zoznamy drví online konkurencia vo vyhľadávaní kontaktov. V rokoch 2005 a 2006, keď ešte internet nebol natoľko rozšírený, sa vydávanie zoznamov mohlo prefinancovať výnosmi z inzercie. Rovnako ako infolinky z prémiových minútových taríf.
Naproti otáznej zmysluplnosti univerzálnej služby stoja ponuré vízie providerov, že príspevky na straty z jej poskytovania ich pripravia o zdroje, určené na investície a rozvoj. Menší alternatívni operátori očakávajú, že im prázdne telefónne búdky môžu vziať aj štvrtinu prevádzkového zisku. Krútia hlavou nad predstavou, že by sa peniaze od diétne profitujúcich menších hráčov presúvali k lídrovi trhu s nadštandardnou ziskovosťou.
Prípadné vyúčtovanie univerzálnej služby sa nemusí prejaviť na cenníkoch operátorov, lebo konkurencia im sotva dovolí, aby nečakané výdavky preniesli do vyšších poplatkov pre klientov. Generálny riaditeľ Swanu Miroslav Strečanský si myslí, že vyúčtovanie sa podpíše pod dostupnosť služieb: „Nepôjde sa do menej ziskových projektov, do nových služieb, do zvyšovania pokrytia.“ Na hlasové služby v pevnej sieti, ktoré už v telekomunikačnom biznise nie sú kľúčové, bude doplácať rozmach širokopásmového internetu či digitálnej televízie IP TV.
Na mŕtveho chrobáka
Otázka je, prečo univerzálnu službu, sčasti alebo úplne, neplatí štát, keďže je to jeho záujem. Pravidlá EÚ to umožňujú. Napríklad v Česku sa zo štátneho rozpočtu hradia zvýhodnené tarifné plány pre zdravotne postihnutých. Z finančnej participácie štátu na univerzálnej službe ťažia i nedobrovoľne zaangažovaní operátori. „Štát sa v týchto krajinách k nárokom poskytovateľa stavia nekompromisne: skresáva ich na minimum,“ tvrdí šéf Orangeu pre stratégiu a reguláciu Ivan Marták.
Na Slovensku úvahy o zmene modelu financovania unislužby nepadajú na úrodnú pôdu. Takže ministerstvo dopravy, ktoré je zodpovedné za telekomunikačnú legislatívu, ani v odpovediach pre TREND neprekvapilo. Hovorca rezortu Stanislav Jurikovič iba zopakoval strohé stanovisko z marca tohto roka, že „štát má právo v súlade s európskymi smernicami rozhodnúť, aký systém náhrady zvolí“. Filozofovať o tom, že – ako vraví I. Marták – ide o dodatočné zdanenie telekomov, sa mu nechce.
Ako z iného sveta sa potom zdá videnie celého problému v Česku, kde regulátor vyšiel s legislatívnym návrhom, aby štát financoval univerzálnu službu v plnej miere. „Ide o požiadavku štátu na splnenie povinností v záujme občanov, takže by mal hradiť príslušné náklady,“ píše sa v ostatnej výročnej správe Českého telekomunikačného úradu. Pravda, nový model sa zatiaľ do českého zákona o elektronických komunikáciách nedostal.
Mŕtveho chrobáka hrá slovenské ministerstvo dopravy aj v otázke problémov s praktickou aplikáciou univerzálneho vyúčtovania. ST ho už dlhšie upozorňuje na nedostatky vykonávacej vyhlášky. Najmä na fakt, že nedefinuje, čo je a čo nie je primeraná požiadavka na zriadenie pripojenia – teda čo sa má a čo nemá započítavať do univerzálnej služby. V marci ministerstvo TRENDU odpísalo, že vo vyhláške pripravuje „primerané doplnenia“. Ostalo pri zámere. Teraz tvrdí, že napíše celkom novú vyhlášku, lebo telekomunikačný balíček, ktorý v novembri schválil Európsky parlament, zavádza nové poriadky aj do univerzálnej služby. S tým, že na implementáciu nových smerníc má 18 mesiacov.
Mimochodom, nedokonalosť sekundárnej legislatívy je základom právnej argumentácie ST pri spore s regulátorom o výšku straty (zatiaľ na úrovni odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu, s potenciálom pokračovania na Najvyššom súde SR). Vyhláška, ktorou sa Telekomunikačný úrad riadil, priznáva nárok len z prevádzky telefónnych automatov a zo služieb zákazníkom s nízkym príjmom a s osobitnými sociálnymi potrebami. Podľa telekomu však zákon, podľa ktorého poskytuje univerzálnu službu v plnom rozsahu, nehovorí, že by sa úhrada mala týkať len týchto dvoch oblastí.
Kontroverzná vyhláška môže regulátorovi narobiť vrásky aj v ďalších fázach zúčtovania straty. Chýba v nej definícia obratu na vnútroštátnom trhu – kľúčového pojmu, podľa ktorého sa vypočítavajú príspevky jednotlivých operátorov. „Ak Orange alebo T-Mobile do obratu nezarátajú roaming, lebo ide o služby, ktoré nie sú poskytované na vnútroštátnom trhu, zvýši to príspevok fixných alternatívnych operátorov,“ mieni šéf Slovanetu Peter Máčaj.
Vyškrtnúť úplne
Dosah univerzálnej služby na telekomunikačný biznis mohli štátni úradníci už dávno obmedziť i revíziou jej rozsahu. „Je povinnosťou regulátora túto vec otvoriť, aby minimalizoval vplyv na trh a podniky na ňom pôsobiace,“ prízvukuje P. Máčaj.
Napríklad v Česku sa zriadenie telefónnej prípojky nedotuje od roku 2006. O dva roky neskôr z verejného záujmu vypadli aj telefónne zoznamy a infolinky, lebo podľa Českého telekomunikačného úradu sú v požadovanej kvalite a za dostupné ceny poskytované na štandardnom komerčnom základe. V Nemecku sa dokonca univerzálna služba neposkytuje vôbec. „Štátne autority neintervenovali, lebo podľa nich trh poskytuje požadované služby,“ uvádza sa v poslednom telekomunikačnom reporte Európskej komisie.
Slovenský regulátor sa zatiaľ prepracoval len ku škrtom v počtoch telefónnych automatov. Od roku 2005 sa ich počet znížil na polovicu, na zhruba sedemtisíc. No k dispozícii sú aj razantnejšie kroky. Telekomunikačný úrad môže telefónne búdky z univerzálnej služby vyškrtnúť úplne. Alebo sa inšpirovať českým príkladom, kde sa dotuje iba časť automatov a aj ich počet sa znižuje. Kým v roku 2008 sa subvencovalo deväť a pol tisíca prístrojov (z celkovo 24-tisíc), na budúci rok ich má pod univerzálnu službu patriť menej než 6 700. Regulátorovi neprekáža, že prevádzkovateľ automatov, česká Telefónica O2, na zníženie dotácií reaguje zvyšovaním cien.
Pravda, objavujú sa aj opačné tendencie: rozširovanie unislužby o nové povinnosti. Európska komisia tlačí na to, aby do nej pribudlo širokopásmové pripojenie do internetu, broadband. Niektoré krajiny už podnikli prvé kroky. Napríklad v Severnom Írsku chcú v univerzálnej službe internet s kapacitou dva megabity za sekundu pre vidiecke a desať megabitov pre mestské oblasti.
Majú na to
Univerzálna služba nie je jediný príklad, keď štát núti telekomy znášať náklady na verejný záujem. Z rovnakého súdka je povinnosť operátorov, aby polícii a tajnej službe umožnili – de facto financovali – odpočúvanie telefonickej konverzácie klientov. A pred dvoma rokmi k nemu pribudlo „bezplatné“ uchovávanie a sprístupňovanie dát z telefónnej a internetovej prevádzky.
Na kritiku zabehnutej praxe, keď štát za určité služby telekomom neplatí, si štátni úradníci zvykli reagovať cynickým argumentom, že každý, kto vstupoval na telekomunikačný trh, si bol vedomý tejto podmienky. Fakt je, že viacerí provideri v rámci plnenia podmienky vstupu na trh odviedli do štátneho rozpočtu nemalé sumy na licencie. A všetci platia ročné poplatky na prevádzku Telekomunikačného úradu, ktoré z veľkej časti končia v štátnej kase. Na ilustráciu, za prvých osem mesiacov tohto roka išlo o 16,3 milióna eur.
Na druhej strane, pred dvoma rokmi analytici Slovak Telekomu nahrubo vypočítali, že náklady celého telekomunikačného sektora na súčinnosť so silovými zložkami sa (v prepočte konverzným kurzom) šplhajú na 25 až 35 miliónov eur. Aj po očistení sumy o faktor hrubého odhadu môže ísť o nemalé peniaze, ktorých sa telekomy musia nechtiac vzdať.
Zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že úradnícke vnímanie telekomov ako bohatých firiem, „ktoré na to majú“, sa menilo. Najnovší dôkaz: nedávna príprava mininovely zákona o elektronických komunikáciách. Ľudia ministra vnútra Roberta Kaliňáka prišli v rámci boja proti organizovanému zločinu s nápadom, aby provideri uchovávali identifikačné údaje diskutérov na webe. O finančnej participácii štátu – nehovoriac o zmysluplnosti návrhu – ani zmienka. Nápad sa napokon do novely nedostal. No iba preto, aby sa o ňom opäť hovorilo na budúci rok.
Foto - Maňo Štrauch
