O„exit stratégiách“ budete v roku 2010 počuť veľa. Po tom, čo vlády na celom svete zachránili ekonomiku pred kolapsom kombináciou vykupovania, monetárneho uvoľňovania a fiškálnych stimulov heroického rozsahu, budú sa chcieť z tejto veľkorysosti stiahnuť čo najskôr a bez problémov, ako to len bude možné. Budú mať problémy na oboch frontoch.
Rozsah ich úlohy je ohromujúci. Od injekcií verejného kapitálu po štátne garancie za bankové dlhy finančné trhy vstúpia do roku 2010 zabalené v štátnej podpore, kukle, ktorá zahrnuje množstvo intervencií. A podľa Medzinárodného menového fondu pridáva k potenciálnym vládnym záväzkom najvyspelejších svetových ekonomík možno osem biliónov dolárov. Monetárna politika je v bohatom svete voľnejšia ako kedykoľvek predtým, so sadzbami na jednom percente alebo dokonca pod ním. Vďaka „kvantitatívnemu uvoľňovaniu“ a ďalším neortodoxným opatreniam, ako napumpovať do ekonomík likviditu, sa bilancie centrálnych bánk nafúkli – na viac ako dvojnásobok predkrízových veľkostí v Británii i v Amerike.
Recesia, bankové záchrany a balíky fiškálnych stimulov vystrelili do výšin i rozpočtové deficity. Tieto efekty pretrvajú. Veľké bohaté krajiny v skupine G20 budú v roku 2010 čeliť v priemere fiškálnemu deficitu deväť percent HDP, len o kúsok menej ako v roku 2009. Minimálne tri krajiny – Japonsko, Amerika a Británia – vykážu dvojciferný deficit. Pri súčasnom vývoji dosiahne v roku 2010 úroveň hrubého vládneho dlhu v najsilnejších krajinách priemer 106 % HDP, o 30 percentných bodov viac ako predtým, než v roku 2007 udrela kríza.
Akou cestou k výjazdu?
Každý tvorca politiky vie, že táto situácia je neudržateľná. Keď sa rozbehne solídne oživenie, monetárne uvoľnenie bude kŕmiť infláciu. A aj keď zostane rast slabý, súčasné fiškálne deficity naznačujú také tempo akumulácie dlhov, ktoré nakoniec povedie k defaultu. Problém v roku 2010 bude, že hoci finančná kríza bude odznievať, svetová ekonomika zostane enormne závislá od vládnych podpôr. V USA, Británii a ostatných bývalých bublinových ekonomikách budú domácnosti stále zvyšovať svoje úspory a splácať dlhy. Prebytkové krajiny ako Čína ešte nebudú mať ekonomiky také rebalansované, aby sa mohli spoliehať na domáce súkromné výdavky. Po pár mesiacoch silných výdavkov, podporených hlavne vládnymi stimulmi, sa globálny rast HDP oslabí pod dlhodobý trend.
Zdroj: economist
Vybalansovať potrebu krátkodobého uvoľnenia a strednodobej uvážlivosti v stagnujúcom prostredí bude určujúca politická dilema na rok 2010. Aj v teórii sa má správny mix každej exitovej stratégie odlišovať od miesta k miestu, v závislosti od okolností. Krajiny, ktorých verejné financie sú v najhoršom stave, ako Británia či Írsko, sa majú zamerať na sprísnenie fiškálnej politiky. Prebytkové krajiny (Čína) urobia lepšie, keď zvýšia úrokové miery a dovolia svojim menám rásť. No v praxi sa rozhodnutie o tom, či a ako skracovať štátne stimuly (alebo ich rozširovať), bude odvíjať od politiky i ekonómie. Úlohu budú hrať hlavne tri faktory: správanie cien aktív, investorské vnímanie dlhu jednotlivých krajín a verejná mienka o rozpočtových deficitoch.
Ceny aktív budú rozhodujúcejšie než spotrebiteľské ceny. Pre vysokú nezamestnanosť a hojné nevyužitie kapacít zostane jadrová inflácia spotrebiteľských cien nízka vo vyspelých i rozvíjajúcich sa krajinách. Rovnako na tom budú očakávania spotrebiteľov týkajúce sa budúcej inflácie. Namiesto toho uvoľnenosť globálnej likvidity sa premietne do bublín cien aktív, od zlatých prútov až po byty v Pekingu. Ázijské aktíva budú obzvlášť nafúknuté, keďže tamojší politici bránia menám v posilňovaní k doláru. I niektoré ceny komodít porastú rýchlejšie, ako by zodpovedalo globálnemu rastu. Postoj centrálnych bankárov k inflácii týchto cien bude spoluvytvárať ich rozhodnutie, či začať zvyšovať úrokové sadzby.
Investorské hodnotenie rizika krajín bude v nasledujúcich rokoch volatilnejšie, ako sa budú vyjasňovať dramatické posuny v ich fiškálnom zdraví. Veľký rast verejného zadlženia bude prevažne v bohatých krajinách a bude sa zhoršovať so starnúcou populáciou. Zatiaľ čo priemerné dlhové zaťaženie v silných krajinách smeruje k 115 percentám HDP v roku 2014, priemer vo veľkých rozvíjajúcich sa krajinách spadne na 35 percent. Keďže investori sa zameriavajú na tento rozdiel, najviac márnotratné bohaté krajiny ako Británia budú trpieť.
A nakoniec, politika stimulov sa bude v roku 2010 komplikovať. V niektorých krajinách, napríklad v Japonsku a Nemecku, naznačujú priority nových vlád dlhšie deficity aj v dlhšom horizonte. Inde politické pohnútky ukazujú opačný smer. Napríklad Británia bude mať pravdepodobne novú konzervatívnu vládu, ktorá bude náchylná skresať rozpočtový deficit rýchlo, aby mohla súvisiace bolesti zvaliť na labouristických predchodcov. V Amerike budú tlaky z oboch smerov. Pokračujúca vysoká nezamestnanosť veští viac vládnych zásahov, najmä ako sa budú približovať novembrové voľby do Kongresu. No zároveň rastú obavy z rozsahu rozpočtového deficitu a skepticizmus týkajúci sa efektívnosti fiškálnych stimulov. Niektoré prieskumy naznačujú, že ľudia budú preferovať slabšiu ekonomiku pred vyššími deficitmi.
Čeliac týmto tlakom, budú robiť centrálni bankári lepšiu prácu než ministri financií. Bilancie centrálnych bánk zostanú nezvyčajne veľké, ale nové nástroje umožnia sprísňovanie menovej politiky. No veľa sprísňovania nebude v krajinách v centre finančnej búrky. Federal Reserve a Bank of England budú držať úroky blízko nuly po celý rok 2010. Inde však budú centrálni bankári reagovať pružnejšie na ceny aktív, než sa dialo pred krízou. Nórsko bude prvé, ktoré sa pridá k Izraelu a Austrálii a zvýši sadzby. Iní, napríklad Švédi a Kanaďania, budú čoskoro nasledovať. Aj ázijské centrálne banky začnú sprísňovať v roku 2010, hoci ich želanie udržať meny lacné ich povedie k tomu, že budú príliš pomalé.
Fiškálna politika bude väčším zmätkom. Časti stimulačných plánov, ktoré už boli ohlásené, hlavne extra výdavky na infraštruktúru, sa budú realizovať. No keďže málo krajín si v nasledujúcom roku vyvinie rozumné strednodobé rozpočtové plány, budú mať malý priestor, aby urobili viac. Smerom ku koncu roka budú obzvlášť ohrozené vyhliadky na prudké sprísňovanie politiky, keďže sa začnú míňať programy stimulov. Tým, ako sa zužujú vládne výdavky, Amerika je pripravená prudko zvyšovať dane dobre zarábajúcich a z investičných výnosov.
História ukazuje jasne, že to môže byť nebezpečné. V Amerike v roku 1937 a v Japonsku v 1997 poslali zle načasované zvyšovania daní krehké ekonomiky späť do recesie. Exitové stratégie roku 2010 budú musieť zápasiť s tou istou hrozbou.
Autor je ekonomický editor časopisu The Economist
Článok je prevzatý z ročenky SLOVENSKO A SVET V ROKU 2010, ktorá vyšla ako príloha TRENDU č. 50-51. V predaji do 6. januára 2010.
Foto na titulke - Flickr.com, ilustrácia - The Economist
