Volebná kampaň v Spojených štátoch začína naberať plné obrátky. Na štvordňovom nominačnom zjazde v Denveri vybrala Demokratická strana svojho kandidáta na úrad amerického prezidenta.
Stal sa ním, ako sa predpokladalo, Barack Obama, ktorý sa pokúsi presvedčiť svojich spoluobčanov, aby mu 4. novembra dali prednosť pred očakávaným republikánskym súperom Johnom McCainom. V zahraničí favorizovaný 47-ročný B. Obama sľubuje už dávnejšie, že ak zvíťazí, ukáže svetu inú, vľúdnejšiu tvár Ameriky.Posolstvo svetu
„Bushovsko-mccainovská zahraničná politika premrhala dedičstvo budované generáciami Američanov – demokratov a republikánov – a my ho obnovíme,“ ubezpečoval B. Obama v akceptačnom prejave 28. augusta domácu i zahraničnú verejnosť.
„Ukončím vojnu v Iraku zodpovedným spôsobom a dovediem do konca boje proti al-Káide a Talibanu v Afganistane. Prebudujem naše branné sily, aby mohli čeliť budúcim konfliktom. Rovnako však obnovím politiku húževnatej priamej diplomacie, ktorá by zabránila Iránu získať jadrové zbrane a zabrzdila ruskú agresiu.
Nadviažem nové partnerstvá na vyrovnávanie sa s hrozbami 21. storočia: terorizmom a šírením jadrových zbraní, chudobou a genocídou, klimatickými zmenami a chorobami. A obnovím naše morálne postavenie, aby mohla byť Amerika opäť poslednou a najlepšou nádejou pre všetkých, ktorí hľadajú slobodu, túžia žiť v mieri a snívajú o lepšej budúcnosti.“
Práve táto pasáž z Obamovho prejavu asi najviac zaujíma svetové spoločenstvo, ktoré si počas takmer ôsmich rokov éry Georgea W. Busha s nevôľou zvykalo na americkú politiku preventívnych vojen, šírenie demokracie na krídlach stíhačiek a unilaterálneho presadzovania národných záujmov.
Závan studenej vojny
Na Obamovu reč boli mimoriadne zvedaví Európania, pretože nad ich svetadiel sa tento rok navalili mrákavy neistôt o tom, ako sa definuje zvrchovanosť krajín a ako sa presadzujú práva menšín na vlastnú štátnosť.
Vo februári 2008 to bolo Kosovo, ktorému Spojené štáty pomohli k odtrhnutiu od Srbska, a v auguste 2008 je to Južné Osetsko s Abcházskom, keď sa otočili chrbtom ku Gruzínsku a vyhlásili samostatnosť. Ochranný dáždnik nad nimi nerozprestreli Spojené štáty, ale Rusko, ktoré tým popudilo USA i mnohé európske vlády a vyslúžilo si prívlastok agresora.
Obe vojenské superveľmoci, ktoré po desaťročia viedli studenú vojnu, tak skĺzavajú po osemnástich rokoch do známych nebezpečných polôh vzájomného antagonizmu. Konštelácia síl oboch táborov je v súčasnosti na prvý pohľad neporovnateľne priaznivejšia pre Spojené štáty a ich európskych spojencov.
Ak by sa totiž spustila nová pomyselná železná opona, priblížila by sa na dohodenie kameňom, a nie na dostrel raketou stredného doletu, k hraniciam Ruska. Keď sa pred devätnástimi rokmi búrala železná opona a rušilo delenie starého kontinentu na politický Východ a Západ, morálne i hospodársky bankrotujúce gorbačovské vedenie v Kremli sa nezmohlo na viac ako na pasívne prihliadanie implózii sovietskeho impéria.
Ruskému medveďovi trvalo takmer dve desaťročia, kým sa pozviechal a postavil na nohy. Je sýty, prosperujúci a považovaný za globálneho aktéra, tešiaceho sa hospodárskemu vzostupu.
Ani postavenie energetickej superveľmoci mu však nedovoľuje postaviť účinnú bariéru procesu, ktorý považuje za systematické posúvanie vplyvu Západu až na doraz k svojim hraniciam. Poburuje ho, že USA ho oberajú o nárazníkové teritóriá bývalých sovietskych republík a vkrádajú sa na zadné dvorčeky ruských záujmových zón.
Moskva si na vlastnú škodu dostatočne neuvedomuje, že takéto imperiálne videnie je pre obyvateľov okolitých štátov neprijateľné a ponižujúce. A ich aj počúva, hnevá ju, že im neprekáža vojenská prítomnosť USA alebo NATO.
Držiac sa tradičnej ruskej optiky ich dokonca ľutuje, že údajne odovzdávajú iba nedávno nadobudnutú zvrchovanosť do služieb amerického hegemonizmu a menia sa v klientske štáty.
Globálna ekonomika
Čo by priniesla administratíva B. Obamu svetovému hospodárstvu? Je nesporné, že bez ohľadu na tohtoročné ochabnutie jej dynamiky sa bude v nastávajúcich rokoch stupňovať súperenie top hráčov o prístup k zdrojom energie a surovín.
Kým sa Američania nechali zabávať denverskou štvordňovou megashow, uzavrel čínsky pološtátny ropný kolos CNPC s Irakom dohodu o nadviazaní na zmluvu so Saddámom Husajnom z roku 1997 o prieskumných právach, podiele na ťažbe a servise o celkovej odhadovanej hodnote tri miliardy dolárov.
B. Obama sľúbil v akceptačnom prejave, že ako prezident sa postará o to, aby sa Spojené štáty zbavili do desiatich rokov závislosti od blízkovýchodnej ropy. Nahradiť ju má energia z iných teritórií a z alternatívnych zdrojov vrátane obnoviteľných.
Do tých chce nádejný prezident preinvestovať v nastávajúcej dekáde 150 miliárd dolárov. I mierny presun pozornosti USA z ropného Blízkeho východu na stredoázijský, africký a juhoamerický región ovplyvní vzťahy s Ruskom a Čínou.
Pekingu sa zatiaľ darí vyhýbať konfrontáciám s USA. Moskve menej, možno i preto, že relatívna váha Ríše stredu na svetovej ekonomike bude čoraz viac zatieňovať jej severného suseda.
Autor je spolupracovník TRENDU.
Foto - SITA/AP
